Baletní panorama Pavla Juráše (84)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Marc Moreau ako dokonalý Eros plne využil šancu, ktorú dostal. Po „protivnom Mladíkovi“ v novej premiére Dafnisa a Chloe budúceho šéfa baletu Benjamina Millepieda, predvádza v obťažných väzbách Ratmanského jemu vlastný ohňostroj radostných skokov, allegra. Moreau však dokáže veľmi krehkým spôsobom vystihnúť stav hrdinu. Balet sa síce menuje podľa Psyché, v ktorej slávi comeback v typovo geniálnej role Laëtitia Pujol, ale práve tento vysoko ľudský Eros, ktorý sa sám chytí do pasce svojho remesla je ortocentrom deja. Dojemná Psyché, ktorú choreograf necháva tápať v jej neistote, si isto predstavuje zrekonštruovanú nesmrteľnosť milenca a ona by túžila, predstavuje si, aby ako dôkaz jeho existencie uchopila jeho divoké lesknúce sa srdce a podržalo ho – i s jeho hlučným tlkotom v dlaniach. Neznámeho, nevideného miluje natoľko, až by ho chcela rozobrať, orgán po orgáne. Preto podstupuje útrapy spojené s jeho hľadaním. Ocitá sa v nebezpečnom lese plnom divokých zverov, poeticky stvárnených a svojou spupnou krásou konkuruje bohyni. Trúchlenie je priamočiare, je to prostá úzkosť. Zároveň pocit istoty, že Eros sa vráti, že sa zjaví. Že po jej boku kráča ako duch jej manžela a kvílením jej odovzdáva tú správu o hodinu skôr než dorazí posol. Navzdory jasnej štruktúre diela už od partitúry Francka, vynikajú u Ratmanského nie rozťahané tanečné plochy zboru, ktorý je oslnivý, ale drobné zastavenia, hlavne jeho obľúbené pantomimické skratky, ktoré patria k baletu. Štylizované strieľanie Erosa, to ako naznačuje svoje búšiace srdce, či dojemná scéna ako sa nešťastník ocitne na výsluchu Psyché so zradnou lampou. Fyzická sila tanečného prejavu na scéne oprostenej od ornamentov, kostýmy, ktoré slúžia ako symbol a nutnosť zahaliť niektoré partie tela, silne zdôrazňujú fyzickú náročnosť baletu i až športové nasadenie tanečníkov. Choreograf nič nezľahčuje, naopak stupňuje technické nástrahy a nenecháva u tela, ktoré tancuje nič náhode. Každý detail, zastavenie, dych, pohyb bránice, chvenie v končekoch prstov má svoje miesto. Akoby Eros prišiel na zem ako reklama na telo, aby nám oznámil, že byť človekom je v poriadku. Neskôr v svojom kráľovstve s palácom pri jazere, tancujúcimi kvetmi na svadbe, vzduchovými vírmi tanca, bežiacimi oblakmi sa všetko mení a i tento svet akoby vyjadroval krehkosť „psyché“ u Psyché. Najstrašnejšia krása sa ukazuje v noci. Za denného svetla bol svet plný faktov: človek mohol žiť v celom kŕdle povinností. V noci, neskoro, zostala už len túžba alebo jej neprítomnosť, pretože ostatné príbehy zmizli. I keď divák nepoučený a neznalý gréckych mýtov a bájí sleduje toto divadelné dielo, dokáže ešte lepšie než ten znalý nachádzať rôzne významy. Všetko je čitateľné, úvodná scéna, kedy zlá bohyňa nechá priviesť nešťastnú Psyché, zjavenie Erosa a jeho božský súd, cesta do paláca jeho lásky, cesta odtiaľ a záverečná apoteóza a nanebovzatie biednej smrteľníčky, ktorá v dejinách ľudstva dostane také dôležité postavenie a jej mýtus sa bude javiť ako uholný kameň nášho podvedomia, cesty človeka k nemu samému, jeho sebapoznaniu. Ale tu sme v divadle a na javisku ide o rozkoše, nie o zložité filozofie a výklady. Tu sme na štadióne kde sa prezentujú najlepší a najkrajší atléti baletného sveta, na slávnostnej olympiáde a bojujú pod vedením trénera – choreografa, ktorý zbiera medaily za nich.

Dve veci sú však markantné. Akoby postavy hovorili o dvoch veličinách, ktoré tak fascinujú realitu človeka. O láske i o smrti. Obe sú tu prítomné, obe sú ako nadpis príbehu, síce so šťastným koncom, ale plným latentne prítomnej slastnej smrti ako vykúpenia. Už Afrodita nastoľuje smrť, odsudzuje k nej Psyché pre jej krásu, od tohto momentu je smrť sprievodcom a dôkazom jej človečenstva. Tá rovnaká choroba pre všetkých, tá ťažoba v pľúcach, únava, ktorá ju ťahá k zemi ako drobnučké laná omotané okolo tela. Bola tu bolesť a nedostatok dychu, bol tu rovnaký strach, ale teraz už žila v ňom. Záverečná apoteóza je metafora, ktorú možno čítať, alebo sa radovať z jej okázalého freskového jasu krásnej maľby. Nechať svoje telo umrieť a i napriek tomu žiť.

Ratmanskij poskytol Erosovi a Psyché dve pôsobivé úlohy. Tanečníci ich bezozbytku využili, naprieč rozličnému obsadeniu úloh, ktoré si tento veľký a úctyhodný súbor zasluhuje. Celkovo návrat baletu na repertoár v novej konštelácii s Robbinsonom, miesto pôvodnej Phèdre Serge Lifara, je skvelou správou. Vtedy (svetová premiéra 22. septembra 2011) napísala kritika: „“Phèdra“ predstavuje minulosť, „Psyché“ má hlasno oznámiť svoj vstup do 21. storočia. Pán Ratmanskij je veľká nádej baletu.“ Pretože vedľa mnohých prenesených inscenácií tohto choreografa naprieč kontinentmi, práve táto kreácia (podobne ako napríklad jeho Vták ohnivák) vedľa veľkých dejových baletov typu Stratených ilúzií či Bolta, hovoria skoro vo verši a pôsobivej kráse. Na malej ploche je každá hláska vyladená do dokonalého rýmu. Psyché je jemne tepaný, síce tradične vyzerajúci balet, ktorý sa zmieňuje ako spomienka na romantickú éru. Ale hneď v prvých okamihoch diela – keď sa diagonálne línie tanečníkov začínajú pohybovať s prekvapivou rýchlosťou, zvratmi hornej časti tela, keď otvoria svoje ruky – Ratmanskij ukazuje, ako je schopný použiť klasickú techniku vo vlastných pozoruhodných fantáziách. V priebehu päťdesiatich minút baletu sme svedkami krásy cez plnosť pohybu tela, plastickosť trupu a hlboké ohýbanie i celkovú prácu tela, s ktorou Ratmanskij mení dynamiku klasického tanca. Možno je to budúcnosť choreografie.

Predstaveniu samozrejme dominuje výborne hrajúci orchester. Nechýba fyzicky prítomný vokálny zbor, nie je to žiadny playback s nahrávkami, ako sa to často klame. Pôsobivá scéna Karen Kilimnik, kostýmy Adeline André, svetelný design Madjid Hakimi, profesionalita prístupu všetkých. Zaujímavé je, že i predstavenie sa posunulo a Zefíry mali iné parochne, Eros mal úplne iný kostým ako pôvodní bohovia lásky. To je živé divadlo, nie mauzóleum a reprízová šmíra.Ratmanskij svojimi postupmi a zreteľnou pokorou vytvára diela, ktorá sú v mnohom podobné, idú do základu. Sú plné symbolov, ktoré ich však nezaťažujú zložitými bludiskami semiotiky, nie je to žiadna orgiastická rozkoš v hľadaní významov. Na prvom mieste je tanec, ale tento tanec je súčasťou divadla, celej mašinérie toho čo sa deje, keď sa zdvihne opona. Ľudské bytosti so sebou však na žiadosť ich celebranta prinášajú na javisko svoju fyzickosť, svoju ľudskosť. I keď stvárňujú rôzne charaktery, rôzne postavy naprieč storočiami, zostávajú hlboko cítiacimi. Nemožno čakať od žiadneho divadelného umelca, že každé dielo bude trhák a prekoná dokonalosť predošlej práce. Je však radostné vidieť, že znalosť formy a jej nadobudnutie ako základného stavebného dielu pre novú katedrálu, ktorú choreograf v svojej práci stavia, má dobrý štýl, design, výborné súčiastky. A tento kúzelný orloj i keď niekedy zavŕzga, opäť po okružnej ceste dospeje a radostne odbije novú hodinu, novú chvíľu, ktorá v rovnakej chvíli už je preč a je prekonaná.
Foto archiv, Sebastien Mathé/Opéra National de Paris

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat