Baletní panorama Pavla Juráše (89)

Tentoraz:
– Baletný fenomén: Jana Kosíková – Přibylová
– Prvý diel štúdie o veľkej primabaleríne: Líza, Odetta, Odília, Kitri, Gamzatti, Raymonda, Nikia, Klára
***

Je škoda pre dejiny a archívy hlavne u tak pominuteľného umenia ako divadlo a balet, že brnianski tanečníci neustále zostávajú v tieni pražských. Nielen v mediálnom tieni, ale aj kritickom. Tí pražskí si privyrábajú na módnych show, firemných akciách, charitatívnych ceremoniáloch a podobne. Zjavujúc sa pravidelne v celoštátnych časopisoch s často skreslenými údajmi pochybných žurnalistov. Aj dve premiérové alternácie si nájdu miesto v kritikách pražských baletomanov. Len málo celoštátnych recenzentov alebo tých, ktorí systematicky baletný život mapujú, sa unúva na cestu do Brna, mapovať nielen premiéry, ale aj rast a výkony jednotlivých členov súboru.

V dobe, ktorá ešte nepoznala sociálne siete a videotechnika si nedokázala na amatérskej úrovni poradiť s nástrahami svetelných kontrastov na javisku, tak existuje len veľmi málo dokladov o mimoriadnych výkonoch umelcov prinajmenšom v rozpätí rokov 1990 až 2000. Aj vzhľadom k sociologickým a politickým zmenám danej doby, zostala divadelná žatva výkonov opomenutá. Po dobe, kedy sa aj divadlo politicky a spoločensky angažovalo v boji proti režimu nastala doba, kedy divadlo žilo samo pre seba. Toto opomenutie postihlo mnohých umelcov hlavne na scénach mimo Prahy, kde aspoň základné pocity sledovať prvú scénu fungovali (či samo divadlo vydávalo svoj časopis).

V Brne profesionálna ignorancia postihla celú jednu silnú generáciu umelcov. Tragický predčasný odchod Iva Lepolda, krátku kariéru Karla Litteru, javiskové majstrovstvo Ivana Příkaského a práve Janu Přibylovú, toho času ešte Kosíkovú, o ktorej to dnes a nabudúce bude. Prečo? Jana Přibylová dostala od nového šéfa baletu Mária Radačovského priestor pre oficiálne ukončenie tanečnej kariéry koncertom Révérence (14. septembra 2014). Šéf baletu tak znásobil už jednu rozlúčku primabaleríny, ktorou bolo Labutie jazero pred dvomi-tromi rokmi za vedenia Lenky Dřímalovej.  Ja sa chcem však poohliadnuť za kariérou umelkyne z iného uhla.Nadväzujúc na úvod, tak ani poriadna fotodokumentácia neexistuje. Obmedzuje sa na tri – štyri použiteľné fotografie na filme, ktoré by dokumentovali roly primabaleríny, napríklad jej Odettu/Odíliu. Silný dojem však zostáva priamo v divákoch, ktorí mali šťastie Janu Přibylovú vidieť tancovať. Patrí k tým málo veľkým umelcom, u ktorých emócia a umelecká pravda odolá poslednej opone, prúdu času i pomíňajúcej pamäti.

Mnoho divákov i odborná verejnosť vníma umelkyňu hlavne ako klasickú balerínu. Niet sa čomu diviť. Zástoj jej rolí v klasických baletoch je jedinečný. Keď začneme ako tak chronologicky: Swanilda v Coppélii, Sylfidy od Fokina v redakcii Olgy Skálovej, zaujímavý exkurz do sveta Filippa Taglioniho, ktorému vo svete vládne Pierre Lacotte, v Brne v úprave Zdeňka Prokeša a Vladimíra Vašuta; Natálie, aneb Švýcarská mlékařka (1993). Viaceré role v Spiacej krásavici. Potom prišla jej mimoriadna Líza v Márnej opatrnosti. Tu už naplno primabalerína rozohrala svoje kúzlo. Herecky úprimná, bez akejkoľvek maniery či naivity vystavaná rola neposlušnej dcéry, zároveň oslnivé až virtuózne tancovanie. Přibylovej šibalské oči, spôsob, akým stavala pantomimické mizanscény a ženský šarm boli najvyššou devízou tejto inscenácie.

Z iného pradiva vystavala naopak svoju Giselle. I tu zvolila prirodzený kontrast medzi dvoma odlišnými svetmi. Jej Giselle v prvom dejstve i keď bola úprimná, veselá, hlboko zamilovaná cudná dievčina, predsa akoby na nej zostal tieň podozrenia, prečo jej margarétka ukazuje nešťastie. Slávne variácie v prvom dejstve tancovala na svetovej úrovni. Nezabudnuteľná je jej diagonála (Pas balloné sauté na špičke po diagonále), či ľahkosť, ktorú do technicky náročných a chronicky známych pasáží vložila. Aj tým hrala charakter roly dievčiny, ktorá najradšej zo všetkého tancuje a je kráľovnou dievok v svojom okolí. Scéna pomätenia a smrti sa stala vrcholom prvej časti. Spôsob, akým traktovala jednotlivé frázy spomienok a postupujúceho šialenstva, jej jasne pochopiteľné a závojom smútku zahalené spomienky spolu s gestami, kde nebolo nič zbytočné ani vyumelkované sú nezabudnuteľné.

V druhom dejstve vďaka svojim dokonalým pózam a la seconde, dych berúcemu balance, entrechat, chainées bola skutočne víla. Bez ľudských zákonov tela, gravitácie, vykostená nehmotná víla, prelud. Tento prelud však dostal hlboko ľudský rozmer v stretnutí s nešťastným Albertom. Spôsob, akým umelkyňa drobnou nuansou v geste, pohľadom a výrazom tváre vyjadrovala odpustenie za jeho zradu, pôsobivo kontrastoval s technickými zázrakmi jej interpretácie. Podobne ako finále prvého dejstva bolo vrcholom pozemského putovania jej hrdinky, aj záver druhého dejstva bol veľkým finále. Po jej atletických entrechat, skokoch, vo chvíli, keď vychádza slnko a zaznievajú zvony zvolávajúce dedinčanov na rannú pobožnosť, to ona vysluhuje sviatosť zmierenia. Přibylovej fyzické nasadenie, brilantné fyzické tancovanie a hlboko ľudský rozmer predznamenal to, čo dnes k dokonalosti doviedla Natalia Osipova. Divadelne účinné spojenie baletu s emotívnym hereckým vyjadrením. Nie vonkajším gestom a pohybom, ale cez tajomný mikrokozmos umelca, ktorý spája v sebe osud postavy s vlastným bohatým vnútorným svetom.

Po materskej dovolenke sa vrátila, aby sa stretla s rolou milovanou, Odettou a Odíliou v novej inscenácii Labutieho jazera (1999). Tu sa stal jeden z tých omamných zázrakov, o ktorých sa číta v biografiách a dojíma sa vo filmoch. Táto špecifická ľudská skúsenosť, dať nový život, mimoriadna udalosť v živote ženy, akoby ešte prehĺbila vnútorný rozmer Přibylovej interpretácie. Pocit naplnenia, že vedľa pominuteľnej kariéry baletného umelca je tu niečo hodnotnejšie, sväté, a to vlastné dieťa, posunulo latku interpretácie ešte vyššie. Jej Odetta v dokonalej fyzickej kondícii, so subtílnym prejavom nešťastnej labutej kráľovnej sa stala magnetom pre divákov, ktorí na titul opakovane chodili. Spôsob práce s port de bras v akom sa primabalerína našla nebol kópiou žiadnej typologicky slávnej kolegyne, bol celkom osobitý. Spôsob akým túlila hlavu k zdvihnutej ruke ako k labutiemu krídlu a ďalšie finesy, ktoré s reprízami pribúdali boli dôkazom nielen jej talentu, ale jej hlbokej pokory ako interpretky voči dielu. +++
===Ona nikdy v repríze nerobila kópiu roly, ktorú si vystavala. Vždy prichádzala s novou. Z atmosféry a reálnej situácie svojej osoby vsadená do príbehu a pokynov choreografa, vždy nanovo s vypätím síl kreovala postavu. Tento aspekt jej tvorby je celkom mimoriadny. Samozrejme je mnoho umelcov, ktorí pracujú v hereckej tvorbe podobne, ale v kontexte našich zemepisných šírok táto jej technika zostala osamotená. Ale práve tento ľudský údel umelca vycítilo publikum, ktoré poznalo, že na javisku nemožno luhať, že umelec prichádza nahý, nech má na sebe akýkoľvek prepychový kostým. Hlboko kontemplatívny ponor do Odetty by mohol budiť zdanie, že Odília sa jej typovo nehodila. Opak je pravdou. Nevedno odkiaľ táto všetkými milovaná kolegyňa vykresala v sebe toľko temných vlastností. Jej dravá, muzikálne dramatická Odília bola rovnocennou partnerkou Odetty.

Akoby ten strašlivý rozmer boja umelca so sebou samotným, konflikt duše a rozumu, tela a duchovna, ktorý brilantne popísal mnohými nepochopený film Čierna labuť, presne Přibylová bojovala. Desivé tajomstvo umelcov, ktorí hľadajú výraz, gestá pre temné, odsúdeniahodné postavy, nemorálne kreatúry, rozprávkové zlo – ženy zostane jednou z najväčších záhad jej umenia. Jej démonická Odília s krásnymi rysmi a hlbokými očami ako temnou priepasťou, do ktorej sa rúti naivný Princ, oslnivá sexi femme fatale, ktorá triumfuje, bola bravúrnou hereckou štúdiou. Zároveň zatancovala obťažnú verziu choreografie (napríklad v kóde: tour piqué en dedans preložené Grand jeté en tournant) s oslnivým prehľadom. +++
===Dôkazom jej ponorenia do roly, profesionality i nekonečnej lásky k tomu stáť na scéne je skutočnosť, že keď sa pri pražskom hosťovaní s predstavením v Štátnej opere zranila, predstavenie dotancovala a nikto nič nevedel. Až potom prišli vyšetrenia a doktori. Operácie kolena sa stali nerozlučnou súčasťou všedného života umelkyne, ktoré prekonávala cvičením, spevňovaním svalov, metodickým uvažovaním o tancovaní. S vedomím tejto krehkosti vlastného tela s ešte väčším nasadením vychádzala na scénu.

Ďalším vrcholom jej kariéry klasickej primabaleríny sa stal Luskáčik (2001). Nevedno, či Petrohradčan Vasily Medvedev – choreograf, ktorý sa tiež zaoberá štúdiom pôvodných verzií klasických baletov, bol inšpirovaný jej dych berúcimi panché, secondami, ale v Kláre vystaval pre umelkyňu rolu, ktorá sa stala drahokamom jej techniky. Od prvého adagia, kedy veľká Klára zaujme miesto nad Luskáčikom až po vrchol Grand pas de deux. Táto choreografia zostala v našich pomeroch nedocenená. Len veľmi málo choreografov vystihlo tento špeciálny hudobný klenot Čajkovského. Enormne obťažné adagio oscilujúce medzi monumentalitou cárskeho baletu a modernými fyzickými zázrakmi ľudského tela. Hneď na počiatku Přibylovej artistické Panché (povedzme to ľudovo, kedy mala balerína nárt zdvihnutej nohy až pri hlave), potom promenade v arabesque, potom Développé á la seconde s následnou promenade en dedans. Promenade en dehors v póze attitude croisé vzad, kedy ju partner behom toho obchádza okolo. Variácia, ktorá svojou dĺžkou rozhodne nie je typická, bola dôkazom muzikality baleríny. Nielen to. Choreografické záludnosti prichádzali s každým taktom. (Fouetté prekladané tour en suite v póze attitude dopredu a následne vzad). Zároveň však vedľa tohto technického exámenu, Přibylová predviedla dievčensky dokonalú postavu. Klára, ktorá v štedrovečernú noc putuje s krásnym Luskáčikom do jeho kráľovstva, bola dojemná. Štýl herectva, akým narieka nad potenciálne mŕtvym kamarátom a spôsob, akým sa rozžiari keď ožije až po jej oslnivé dekorovanie na kráľovnú v pas de deux, bol ohromujúci.S Medvedevom sa stretla ešte raz a opäť to bolo šťastné stretnutie. Přibylová sa stala prvou českou Medorou v Korzárovi (2005) po boku Stanislava Feča ako Konráda. Na rozdiel od Luskáčika, tu prechádza jej postava celým baletom. Od orientálneho trhu v prvom dejstve kde sa prezentuje Pašovi, cez romantické scény a Grand pas de deux v jaskyni druhého dejstva, až po abstraktný sen a dramatický záver. V prvom dejstve ukázala Medoru ako rozšafnú dievčinu, ktorá sa nebojí ani pašu a dokáže si z neho trefne vystreliť, keď ho naláka a potom mu podtrhne paličku a on sa rozplesne na javisku. V druhom dejstve bola hlboko milujúcou ženou Konráda, dievčenstvo bolo preč a v dramatickej zápletke, keď zachráni Konrádovi život sa posunula smerom k sympatickej hrdinke, ktorá je nielen krásna, ale aj múdra, nebojácna. V sne sa stala kráľovnou háremu ako tá najkrajšia a najdokonalejšia. Dobrodružný príbeh uchopila ako veľké plátno filmového charakteru, kedy hrdinka v rôznych situáciách prežíva rôzne stavy a pocity, ktoré sa prelínajú a jej boj za lásku a svoje šťastie vedie k šťastnému koncu. Dokonalú inauguráciu na cársku balerínu Petrohradu predviedla v scéne „Záhrady“. Pod vedením choreografa, ktorý v sebe nesie genetickú výbavu choreografa, na ktorom uľpela sláva cárskeho baletu, história, tradícia a posun smerom k súčasnosti, Přibylová vyprofilovala oslnivú akademickú balerínu, ktorá je súčasťou pôsobivej výtvarnej a divadelnej mašinérie. Spôsob interpretácie práve takejto skoro astrálnej scény, keď ľudské zákony a charaktery zblednú v žiari virtuóznej techniky, ktorá má udivovať a šokovať sa skvele uplatnila.Okrem svojho prvenstva ako prvá česká Medora sa stala aj prvou českou Nikiou v Bajadére (2003). Balet, kde libreto či redakcia diela neumožňuje plochy herecko-psychologické, pretože nadväzuje na seba jednou tanečnou scénou za druhou, našla autenticky priestor pre pocity svojej postavy. Scénu, ktorú mnohé umelkyne zahodia a to herecký súboj o Solora s Gamzatii, využila maximálne. Vygradovala ho k situácii kedy zdvihne dýku a chce siahnuť na život Gamzatti a potom sama zdesená z toho, čoho je pre lásku schopná, prchá. Jej éterické Kráľovstvo tieňov bolo bezchybné. Prerod z postavy smrteľnej v nesmrteľnú, tu už ani nie vílu, ale len tieň, bol dokonalý. Čo však bolo vrcholom možno celého baletu a jej postavy bola scéna zásnub Solora a Gamzatti. Tento rituálny tanec, ktorý sa od nej vyžadoval ako od chrámovej služobníčky, sa stal niečím viac. Stal sa osobným monológom umelkyne, ktorá zoči-voči trápeniu ženy bojuje o svoje šťastie. Akoby sa tu zmazala hranica medzi príbehom, postavou a súkromím baleríny.

Áno. Takto sa díva zranená žena, žena, ktorá odhaľuje neveru, žena ktorá trpí, žena, ktorej všemocná láska nie je opätovaná. Žena, ktorá vlastne už nemá nič. Možno spomienky. Umelkyňa, ktorej mimoriadne slušali orientálne ozdoby hlavy a závoje, do svojich veľkých a tak záhadných očí vložila všetky svoje pocity. Tí, ktorí pracujú v divadle isto vedia, že v zákulisí nikdy nie je pokoj. Niekto sa rozcvičuje, niekto vyrušuje, štatisti sa bavia, tí, čo nič nevedia kritizujú a tešia sa domov. Tu sa však stal oný divadelný zázrak, ktorý každý, kto nie je len sviatočný divák, niekedy zažije. Od chvíle kedy Nikia na scénu pribehla, prvýkrát si kľakla a zopäla ruky nad hlavou, nastalo absolútne ticho. A čo viac; tí, ktorí neboli na scéne sa ticho dívali z bočných šál a nikto ani nedýchal. A nestalo sa to len raz. Aj toto je dôkaz aury a sily umenia interpreta. Možno toto vyjadruje veta Andreja Tarkovského – Krása je symbolom pravdy. Krásna choreografia, krásna interpretka, dokonalosť formy spolu s obsahom sa stávajú absolútnou pravdou. Na čo v podobných okamihoch umelkyňa myslela, podobne ako u jej Odílie, zostane záhadou. Jej osobným tajomstvom a kronikou jej života.Čo je ešte zaujímavé, že s ohľadom na vtedajší personálny stav v súbore, bola umelkyňa nútená prijať aj záväzok naštudovať Gamzatti. Bolo to dobré prinajmenšom pre divákov. Podobná rola sa v svetovej baletnej literatúre vlastne nenachádza. Bohatá dcéra, ktorá machináciami dospeje ku svadbe s krásnym bojovníkom, ktorého si hneď zamiluje a chce urobiť všetko preto, aby plán otca, ktorý prevzala za svoj aj uskutočnila. Kulminácia oslnivej výtvarnej nádhery a ženskosti baleríny, ktorá bola rovnako hypnotická i na veľkej scéne Janáčkovej opery ako Vlasta Fialová v orientálnej filmovej Legende o láske, spolu s dramatickým pojatím roly cieľavedomej ženy vytvorila dokonalú profilovú rolu.

Pre Přibylovú Pas d´action nebol žiadny technický problém ako u jej alternácií a v pridaných adagiach od Jaroslava Slavického sa stala hypnotickou zvodkyňou pochybnosťami zmietaného Solora. V tejto verzii s jej Gamzatti je logický celý konflikt príbehu. Áno. Do takejto ženy sa môže zamilovať aj muž, ktorý intenzívne miluje úplne iný typ ženy. Môže porušiť prísahu a môže sa dostať do ošemetnej situácie, ktorý typ ženy si vybrať. Túto devízu Přibylová vynašla. Byť taká krásna, taká žiarivo oslnivá, taká žiaduca a potrebná, že pobláznila chladnému mužovi hlavu. Jej rafinované požadovanie Solorovej priazne s akou sa jej domáhala, bol ako z najlepších scenárov kinematografie. Nenápadné a rafinované napínanie napätia vďaka vedomiu kto je jej sokyňa viedol k tomu, že Gamzatti sa stala hlavnou postavou. Postavou, ktorá tragédiu znásobí. Len raz našla dokonalú Nikiu k svojej Gamzatti a to vtedy, keď Zdeněk Prokeš pozval hosťovať Dariu Klimentovú. Škoda, že toto predstavenie nenatočila Česká televízia. Duel dvoch umelkýň svetovej triedy bol jedným z najpôsobivejších zážitkov a zlatou hodinou brnianskeho baletu.

Aby sme nezostali len u rolí s tragickým koncom, treba pripomenúť jej Kitri v Don Quijotovi.(1996) To bolo opäť niečo mimoriadne, opäť iná Přibylová. Od úvodného entrée to bola rafinovaná temperamentná dievčina, ktorá miluje život i s jeho peripetiami, s protivným oteckom a jeho bohatým kamarátom, ktorý si ju chce vziať. Ohňostroj oslnivých sissonov, piruet a technických divov si všimla aj komisia vtedy ešte existujúcej ceny Philip Morris Ballet Flower Award. Táto Kitri bola taká sympatická a taká roztomilá, tak štýlovo uchopená a taká živá, že zatienila úplne všetko. S touto rolou a samozrejme aj s ďalšími, mohla urobiť kariéru, ale ona zostala v Brne. Či je to škoda, či zisk, vie len ona sama.

Nezabudnuteľné sú jej šibalské oči, vykukujúce spoza vejára. Táto španielska sexi národná hra na zvodkyňu, ktorá však nie je žiadnou modlou či kňažkou extravagancie, ale prirodzene zemitou, ľudovou sympatickou hrdinkou ako z diela Lope de Vegu a bohatej tradície španielskeho divadla. Správna dievka, ktorá si nenechá šliapať po šťastí, je od rany aj od zábavy, je úctivá dcéra vychovaná bez nehy matky a je aj malá revolucionárka, tak ako káže srdce, zákon a mrav. Taká životodarná bola Jana Přibylová. Taká rafinovaná ako roztomilá angorská mačička, ktorá dokáže žiadať pošmajchlovať, ale vie vystrčiť aj pazúriky. Nezabudla ani na také detaily ako vytvoriť si poetický vzťah k tomu popletenému Cervantesovmu hrdinovi, ktorý dal baletu meno a popletá sa medzi jej peripetiami. A záver, Grand pas de deux, to bola svetová liga, štýlová precíznosť, logické vyústenie epického deja v číru radosť zo svadby a budúceho spoločného života s Basilom. Jej atletické dispozície opäť dostali možnosť prezentovať sa v sissonoch, entrelacé, nekonečný balance v arabeske. A nikdy nezabudla, že oči patria Kitri a nie technike a neupierala ich meravo na bod kvôli rotácii, ale švihala nimi ako neskrotná temperamentná kráska.

Možno sa prieť s niektorými odborníkmi či Raymonda (2008) prišla príliš neskoro či nie. Jana Přibylová nikdy o roly nebojovala. Čo jej dali vzala a urobila najlepšie ako to šlo. A pod sto percent nikdy nešla. Dôveru, ktorú jej dal choreograf rozhodne nesklamala. Jej grófka Doris z gotického románu sa stala sympatickou hrdinkou, ktorá sa ocitá v zvláštnej situácii, keď jej snúbenec odchádza do vojny a ona zostáva v zajatí preludov, ktoré jej spôsobuje Biela víla a orientálnej erotickej príťažlivosti, ktorú k nej vysiela Abderachman. Zvláštny romantický motív dvoch potenciálnych nápadníkov, z ktorých obidvaja majú svoje klady i zápory a hrdinka váha, dodala umelkyňa ako logický vnútorný konflikt svojej postavy. Nebola to naivná rozprávka, ani schematický stredoveký epos. Přibylová využila svoje skúsenosti a fantáziu, aby vytvorila mladú dievčinu, ktorá žije v radovánkach dvora, je zmätená v svojej láske, ocitá sa v divokom sne, musí krotiť dvorenie ohnivého cudzinca a potom si má radostne vziať svojho snúbenca, ktorý sa zázračne vracia. Grand pas hongrois jej výborne sadlo. Ako slávnostný záver jej cesty klasických hrdiniek. Ceremoniál. Zvláštny charakter až akejsi desivej monumentálnej pompy, ktorú Glazunov napísal, s tklivým sólom klavíra sa stal apoteózou Přibylovej klasických rolí, ktoré obdarila technickou suverenitou, ktorá by prekročila hranice Brna, či Prahy a galériou postáv, ktoré neprestali byť ľudské, krásne a pravdivé.Jane Přibylovej bude venovaný aj budúci diel. A potom nasledujúci. V budúcej Panoráme pripomeniem tvorivé stretnutie primabaleríny s Liborom Vaculíkom a v poslednej časti eseje jej moderný repertoár. Načo hľadať za hranicami zaujímavé baletné udalosti, keď je potrebné pripomenúť tie domáce. Tie, ktoré vyšli z ducha doby, ale hlavne z pevného odhodlania pracovať a urobiť všetko najlepšie. Z toho, že umelec si uvedomí, že talent nestačí, ale že len tvrdá práca vedie k výsledkom. A umelecká aj ľudská pokora k profesii, ktorá je tak prísne limitovaná pánom času. To je dnes už veľmi zriedkavý jav a v našom podfinancovanom, od tradície utečenom baletnom svete, ktorý sa síce internacionalizoval, ale je skôr kópiou kópie a nájsť skutočné osobnosti je ako hľadať jahody v rozprávke o Maruške a dvanástich mesiačikoch.
Foto Pavol Juráš, Luděk Svítil, archiv NDB