Baletní panorama Pavla Juráše (98)

Tentoraz:
* Nie vrah, ale obeť je vinná; Romeo a Júlia vo Viedni
* Thierry Malandain prvýkrát vo Viedni
* Baletné lahôdky do konca sezóny
***

Možno ma niektorí čitatelia už podozrievajú zo zaujatosti, že neviem dať do pomeru kritický tón k domácim s obdivom k zahraničným. Tak som, aby cudzina nebola hodnotená len podľa nablýskaných premiér, navštívil poslednú reprízu tohto sezónneho bloku predstavení Romea a Júlie vo Viedni s Wiener Staatsballett. Inscenácia Johna Cranka sa pravidelne s odstupmi vracia. Niet divu. Stále pôsobí plnohodnotne a pôsobivo nielen choreografiou a režijným uchopením, ale aj výpravou. Scénografia Jűrgena Rosa – klasika nemeckej hlavne baletnej scénografie niekoľkých desaťročí s rokmi nestráca hodnotu, ale v dobe extravagantných postupov je akoby návštevou umeleckej galérie. Verona vykreslená v renesančnej perspektíve a teplých farbách, fantázia scénografa, ktorá podvedome cituje slávnych majstrov. Zaujímavý je aj dnes dôležitý symbol, ktorý výtvarník s choreografom prináša, oný renesančný pocit prírody a žitia človeka s ňou. Júliu v druhom obraze I. dejstva nevidíme v spálni, ale pribieha za pestúnkou do krásnej záhrady, ktorá oveľa lepšie vyjadruje skryté podtexty jej mladosti i scény s matkou. Páter Lorenzo viac než kresťanský mních je mastičkár a pustovník, ktorému stačí jednoduchý kríž v záhrade, ktorej dokonalosť sprítomňuje človeku na zemi geniálne dielo Stvoriteľa a stratený raj, ktorý si chce človek na zemi vypestovať. Tak aj scéna svadby a nasledujúcej návštevy pátra v III. dejstve dostáva iný filozofický rozmer a iný svetonázor než temná kaplnka. Balkónovej scéne dominujú mesiacom rozostrené línie exotických talianskych stromov, ako strážcov nočného poriadku. Aj spálňa Júlie v III. dejstve je orientovaná tak, že celá arkáda okien smeruje do záhrady. A mocné kúzlo prírody, ktorá smrteľného človeka prevyšuje slávi triumf v závere, keď nad temnou hrobkou svieti magický mesiac. Desiatky detailov oživujú veľké a veľkoryso architektonicky komponované priestory.

Balkónová scéna je jednou z najkrajších, aké kedy Romeo a Júlia mali. Geniálna réžia Cranka, ktorý necháva Júliu uväznenú na balkóne, z ktorého cesta vedie cez komnaty a bdejúcu pestúnku, núti Romea vyšplhať sa k nej a zložiť ju z balkónu, aby ju mohol tak ako jej lásku ukoristiť pre seba. Mocné kúzlo rekvizít a detailov činí z veronského námestia skutočné miesto kde sa stretáva komunita obyvateľov a spoločne tam prežívajú dôležité chvíle života. Fašiangový ošiaľ v II. dejstve s maskami, rekvizitami a strašidlami graduje tento morbídny predobraz smrteľnosti, ktorú človek v každej dobe v každom storočí zaháňa veselicami. Výpravné scénografove kostýmy nielenže charakterizujú postavy, ale svojimi teplými odtienkami v koncepcii so scénou a svietením vytvárajú pôsobivú obrazovú hru šerosvitu. Jemné nuansy prevedenia, ako zošívanie maličkých kúskov materiálu, ozdobné šnúry, zložito preväzované rukávy, ozdobné šnurovania a fascinujúce ozdoby hláv najmä u dám, sú exkurziou do dobovej módy. Autenticky napomáhajú k charakteru postáv a tanečníkom v hraní. Aj na repríze je všetko dokonale prezentované. Tanečníci sú filmovo nalíčení, upravení, každý detail zapadá do celku, žiadny z neho nevybočuje.

S ohľadom na výročie 17. novembra a s ním spojené úvahy o minulosti a súčasnosti ma viedli k myšlienke, ktorá ako som dohľadal, nie je taká cudzia tomuto videniu. A to, že Cranko silne cítiaci beštialitu a tragický tieň železnej opony vystaval Romea ako odraz doby, kedy ho tvorí, ako odraz svojich pocitov z rozdeleného sveta za studenej vojny. A tak napriek všetkému talianskemu slnku, ešte viac vďaka genialite tvorcu, vystupuje do popredia desivý chlad osudového sporu. Žiadny rod nie je charakterizovaný jednotnou farbou ako sme zvyknutí z iných neskorších inscenácií. Podobné prvoplánové pomôcky tu nehrajú. Oba rody však mnohovrstevnato skrývajú skutočné pocity, svojich vinníkov glorifikujú a nikto nie je evanjeliovým sudcom bez viny, ktorý môže hádzať kameňom. Jedine Júlia si nesie v sebe svedomie nezaťažené, ona je centrálny bod. Senilné knieža Verony schúlené na nosidlách a podopierajúce sa paličkou, ako strážca mieru nemá žiadnu váhu. Mocní mužovia rodu Kapuletov a Montekov držia opraty svojho sporu v svojich rukách tak ako gigantické meče, ako svoje manželky v pokladnici svojho rodu, ako svojich mladých príbuzných, ako mladú krv, ktorú vychovávajú k nenávisti. Tento ukrutný Tybalt je milovaný, posadený na stolec neexistujúceho syna Kapuleta, Júlia je odsúdená do úlohy podradnej ženy, ktorá neponesie rodové meno. Táto konštelácia dáva Tybaltovi priestor a chuť k jeho činom. Zbožňovanie Kapuletovej je ďalšou z lichotivých skutočností, ktoré dobre živia jeho nenávistnú povahu.

Pozorne sledujúc, ani Romeo tu nie je žiadny lyrický typus. Expozícia s Rosalinou jasne dokazuje jeho sexuálne skúsenosti a umenie milovníka. Jeho provokovanie s cigánkami, postupný prerod z búrliváka k manželovi. Napokon súkolesie okolností melie postavy pre ich vlastné činy. Merkucio sám vstupuje celkom vedome do boja s Tybaltom. Ten síce pravidelne provokuje, ale v osudovú chvíľu už poučený Romeo odkladá zbraň i keď v prvom dejstve by to ešte neurobil. Merkucio ako katalyzátor provokuje Tybalta a potom oslabený víziou víťazstva sa chová zbrkle a doslova sám sa nabodne na Tybaltovu zbraň. Tým vzniká zaujímavá situácia, keď sa Romeo rozhodne vykonať trest nad Tybaltom a potrestať túto nešťastnú náhodu. Studená vojna medzi rodmi sa tým ako misky váh neustále mení a misky spravodlivosti sú raz na jednej, raz na druhej strane. Cranko vedie celý spor k apokalyptickému záveru. Rafinované je nuansovanie mizanscén v III. dejstve. Vtedy sa ani Kapulet neprejavuje jednoznačne v naliehaní na sobáš dcéry s Parisom. Postavy neupadajú do stereotypu. Júlia sama berie na seba rozhodnutie o budúcnosti. Smutné finále, pôsobivý obraz vykoreneného sveta. Pohrebný sprievod kráčajúci mostom v pozadí, chladne, mlčky prizerajúc, držiac sviece v rukách a opulentné svietniky v temnej noci na šedom horizonte, na ktorom rozhodne nesvitá ráno, necháva Júliu spustiť do hrobky a tým je záležitosť vybavená. Ani v závere už nikto neprichádza. Tento svet nepozná zmierenie, ani odpustenie. Nie vrahovia, ale obete sú vinné.

Je zaujímavé, ako Cranko v svojom nepochybne najlepšom balete, ktorý nám zo svojej krátkej tvorivej etapy, ktorú predčasne ukončila jeho smrť zanechal, pôsobivo rozpráva príbeh. Vedľa tanečne nestarnúcich scén ako napríklad balkónové adagio, v rovnováhe stavia scény na ulici, kedy sa tancovanie posúva smerom k jednoduchosti krokov, ale naberá až krajinomalebný podtón. Dokáže v dvoch úrovniach scény, v dvoch plánoch pre veľkú scénu, vyčariť mnoho odtieňov. Musel som sa pousmiať nad toľkokrát chybne skopírovanou scénou, keď Júlia v II. obraze prvého dejstva drží svoje plesové šaty, tie jej v rozrušení vykĺznu a z toho vzniká ono tak mnohokrát (zle) skopírované gesto, že sa dvojzmyselne dotkne svojich mladých pŕs. Výborné budovanie napätia predvádza Cranko ako skvelý divadelný dramaturg v adagiu Romea a Júlie na plese. Vtedy necháva ich stretávanie vyrušovať prichodiacimi. Najprv si príde dcéru skontrolovať matka, potom Paris a napokon Tybalt, ktorý má však pozornejšie senzory než títo ostatní a uvidí schovaného Romea. Podobne viacznačná je scéna dlhého umierania Merkucia, ktorá vychádza z genézy postavy a nie zo samoúčelného ilustrovania hudby ako sme často svedkami. Cranko nepochybne poznal Lavrovského verziu a je jedno či z rozprávania, či aj z videnia. V tej dobe to nebolo ako dnes. Niektoré geniálne nápady Lavrovského vzal za svoje a v koncepcii im priradil logické miesto. Expresívne finále II. dejstva keď Kapuletová vyzdvihnutá na nosidlách s mŕtvym synovcom lamentuje, je jedným z takých. Zároveň však choreograf nevymýšľa všetky možné varianty. Nešalie sa honbou za prekomponovanosťou. Nepotrebuje všade doplňovať postavy (trebárs Júliu do scén na ulici), i tak však vytvára spolu s verziou MacMillana veristický obraz a najžiadanejšiu adaptáciu tohto titulu.

Predstaveniu dominovala dvojica milencov. Nina Poláková nezahodila žiadnu šancu, ktorú choreograf svojej baleríne v úlohe dievčiny Júlie ponúka. Poláková s nevšednou samozrejmosťou a nenútenosťou obsiahla scény a jej tancovanie získalo punc prirodzenosti a osobnostnej interpretácie. Celú dobu udržuje zvláštny umelecký status quo. Nie je tu pocit, že nejaká umelkyňa hrá svoju postavu, ale je tu len táto postava. A nielen to. Zdá sa, že tá postava je komplexná. Túto figúru robí preto, že tým vyjadruje to a inú zase preto, lebo to znamená iné. Aj najťažšie figúry Poláková kreuje prirodzene a autenticky. Jej postava sa logicky vyvíja ako žiada príbeh, ale má vždy niečo hlbšie pod povrchom. Jedným z vrcholov interpretácie je obťažná scéna; variácia s jedom. Tu totiž Cranko nestavia „žiadnu“ choreografiu, ale ilustruje vnútorný stav hrdinky, čo je ťažšie než prezentovať a naskladať k sebe kroky. Túto variáciu by mohla tancovať aj činoherná herečka, skutočne tam nie je nič pre primabalerínu, je tam ale mnohé pre ženu, pre herečku, pre charizmatickú javiskovú osobnosť. Dôležitá dynamika takýchto scén je pre Polákovú vlastná. Dokáže diferencovať jednotlivé pohnútky, budovať podtexty a dať im naliehavosť i logické plynutie. A čo viac, dokáže tieto výrazové prostriedky harmonicky prepojiť so svojimi oslnivými arabeskami, keď ani jedno ani druhé nepôsobí cudzorodo a nenáležite. Mihail Sosnovschi ako Romeo je dobrý partner. Tanečník má v sebe veľkú javiskovú autenticitu. Neštylizuje sa do roly rojka, či lyrika a rôznych škatuliek, v ktorých Romea často vidíme. Buduje rolu ako celistvú figúru s jej rôznorodými i protichodnými chvíľami. Tretím úchvatným interpretom je Dagmar Kronberger ako Kapuletová. Táto dáma, ktorej v Česku môže konkurovať leda Nelly Danko, dokáže utkať postavu z drobných gest a hrania v tvári. Jej scéna nad mŕtvym Tybaltom je jedným z emocionálnych vrcholov. Neskĺzava k prehrávaniu, demagógii a citovému vydieraniu. Je pravdivá. Ostatne celé sólistické obsadenie i zbor, baletná škola a štatisti podali výkon neporovnateľný s bežnou reprízou u nás. Korunu dokonalosti vsadil predstaveniu orchester. To je skutočný zážitok, počuť túto skvostnú partitúru hranú s vášňou, muzicírovaním, bez utrpenia hráčov topiacich sa v náročnej partitúre a orchestra bojujúceho o to, aby sa nerozpadol. V takomto prevedení aj znalec a častý baletný divák môže nájsť nové farby, nuansy, harmónie, melodické protipohyby jednotlivých nástrojov. I keď studená vojna druhej polovice 20. storočia skončila, stále nás delí nejaká neviditeľná stena, múr medzi inscenáciami. Medzi profesionalitou a priemernosťou. Medzi všednosťou a sviatkom. Práve takúto inscenáciu by si trebárs zaslúžilo Brno, aby pripomínalo, že práve tu sa prvýkrát príbeh Shakespeara a hudba Prokofieva spojili v tanci.
***

Pestrofarebnú ponuku repertoáru Wiener Staatsballett doplnila v nedeľu 16. novembra nová premiéra, baletný večer Mozart à 2 a Don Juan, dva balety od Thierryho Malandaina. Ten sa predstavuje Viedni prvýkrát. Český baletný divák ho pozná z prenosov na Mezzu, jeho tvorba je dokumentovaná na DVD a s obľubou vysielaná. Naživo však pre jeho ctiteľov s výborným telesom prináša nový zážitok. Choreografovo večné mudrovanie nad dejovými titulmi, ktorým prináša akýsi filozofický rozmer bádania, však môže na mnohých pôsobiť rušivo. Je to jeho štýl, či aj anti-štýl. Dona Juana zmnožuje v tri postavy bez väčšieho významu. Je to také formálne režírovanie. Svoju obľubu v hrajúcich scénických elementoch tu reprezentuje stôl z „praktikáblov“, ktoré sa dajú rozoberať do trojuholníkov, čo aj robí celý balet, takže už tanečníci nepôsobia ako alegorické postavy, ale kostýmovaní technici. Vytvára tým pár sugestívnych výtvarných obrazov, ale to je všetko. Čo je dôležitejšie, že síce jeho výkladu nemožno uprieť filozofický aspekt nad archetypom Juana, ale ten je značne oklieštený, nie je to žiadny výrazný prírastok k mýtu Dona Juana a nie je to ani choreografický prínos. Neustále hmýrenie, unifikovaný zbor v dámskych šatách (aj páni), postava Smrti či Komtúra a Elvíry vyjadrujú skôr hravé skladanie Rubikovej kocky, k jadru sa však nedostane. A možno ani nechce. A tak nielen pre slovenského či českého diváka zostane v pamäti Martin Winter ako Don Juan 2. Charizmatický tanečník vnáša do chladnej choreografie a abstraktných scén, ktoré príbeh neposúvajú ani nerozprávajú emocionálny rozmer a pôsobivé cítenie choreografického slovníka Malandaina. Winterova uhrančivá elegancia v kontraste s démonickosťou tohto temného mesiáša pre ženy si získava svojou drobnokresbou priestor aj v takejto hyperbolizovanej meditácii na Gluckovu málo kontrastnú hudbu.

Kladným rysom je hudobné naštudovanie. Rodák z Česka Jiří Novák, skvelý klavirista, dostal príležitosť od vedenia súboru hudobne naštudovať balety. Je vždy dojemné vidieť, ako sa talentovaný človek vlastnou pracovitosťou dostane tak ďaleko, že je oslovený a môže ukázať čo v ňom je. Novák fantasticky diriguje a vedie orchester nielen k sprevádzaniu Istvána Matyása za klavírom v Mozartovi, ale z piatich pomalých viet buduje zvukovo bohatý celok, ktorý má svoj dramaturgický oblúk a vrcholy. Nepôsobí unavene, ale divadelne aj muzikálne pôsobivo. Orchester je spoluhráčom sólistu, vytvára farebné krásne zvukové plochy. Sýte sláčiky s krištáľovým zvukom klavíra a Novákom aj výrazne vedené dychy, ktoré čisto intonujú a dostávajú sa v patričných miestach „k slovu“, sa dopĺňajú a prelínajú. Akustický zážitok je rovnocenný choreografickému. U Gluckovho Don Juan ou Le Festin de Pierre Novák vedie orchester ku kvalitatívnej autentickej interpretácii tohto osobitého autorského kompozičného štýlu. Orchestru sa to darí. Novák v kontrastných pasážach pôsobivo akcentuje nástupy, afektované dobové kompozičné maniery a vytvára zvukovo bohatý prúd. Vysoká úroveň výkonu orchestra v baletnom predstavení a skvelý debut dirigenta v predstavení Wiener Staatsballettu!
***

A na čo sa vo Viedni tešiť? 29. novembra sa vracia po štyroch rokoch, prvýkrát za šéfovania Manuela Legrisa, v limitovanom počte hracieho bloku na scénu druhý fenomenálny titul Kennetha MacMillana, ktorý patrí Viedni: Mayerling. Osobná premiéra čaká miláčika publika Romana Lazíka v náročnej kľúčovej role korunného princa Rudolfa. V poslednom predstavení 7. decembra sa so sólistickou kariérou rozlúči dlhoročný prvý sólista Gregor Hatala (v roku 2015 to bude dvadsaťpäť rokov ako prišiel do súboru). Toto predstavenie bude streamované v rámci Live in HD na internete. K tejto udalosti marketingové oddelenie začalo s novou sériou promo videí, môžete nájsť tu. Blok s Nurejevovým Luskáčikom netreba ani pripomínať. 17. a 29. decembra sa v Etudách Haralda Landera predstaví svetová baletná hviezda Anna Tsygankova z HET baletu, častý hosť predných svetových gala. Ďalšou premiérou tentokrát na veľkej scéne bude večer, ktorý uzatvorí jubileum Richarda Straussa. John Neumeier pre Viedeň naštuduje svoju hamburskú novinku Verklungene Feste a novú adaptáciu Legendy o Jozefovi, s ktorou sa stretol prvýkrát práve vo Viedni. Májová premiéra opäť na veľkej scéne prinesie dramaturgickú lahôdku. Van Manenovo Adagio vor Hammerklawier, Kyliánovu Bella Figuru a Ekmanove Cacti. Tri odlišné diela, tri osobitné pohľady na tanec. Vážne, filigránske i veselé. Medzitým scénu Volksoper ovládne Eifmanova Giselle Rouge (svetová premiéra baletu1998). Eifmanova extravagantná pocta primabaleríne Olge Alexandrovne Spesivtseve (1895 – 1991) na pozadí historických dramatických zvratov nepokojného storočia. K Vianociam pod stromček si môžu tí, ktorí sa nedostali na nové Labutie jazero (tu) kúpiť nové DVD s touto inscenáciou v titulnej role Odetty/Odilie s vynikajúcou Olgou Esinou. Inšpiratívne udalosti.

Foto Wiener Staatsballett/ Michael Pöhn, Ashley Taylor

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat