Ztracený balet Kennetha MacMillana v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (206) 
Tentoraz:

• Stratený balet MacMillana – Anastázia
• Veľkolepý kalendár Baletu Národného divadla
• Čo sleduje Jesse Fraser?

Stratený balet MacMillana – Anastázia
Budúci diel Baletnej panorámy bude v jej doterajšej podobe posledný. Krátko som premýšľal, s čím sa rozlúčiť v posledných častiach. Odpoveď prišla sama s premiérou Anastázie v Kráľovskom balete v Londýne. Toto znovunájdenie celovečerného dejového baletu sira Kennetha MacMillana vyjadruje mnohé. V Panoráme behom tých dvoch stoviek dielov som sa vždy snažil vedľa aktualít nachádzať spojnice s baletnou a tanečnou minulosťou. Anastázia MacMillana znovu potvrdzuje, aké dôležité je pre každého, či už je to umelec, divák, interpret, študovať históriu svojho oboru. Mudrci a proroci už dvesto rokov predpovedajú smrť klasického baletu, popisujú jeho nevyhnutné vyhynutie, a on navzdory tomu stále žije! Vizionári stále hľadajú, kam sa môže posunúť tanečné divadlo. Skôr by sa dalo povedať, „čo ešte divák vydrží?“

Žijeme vo vzrušujúcej dobe umeleckej plodnosti. O to viac je dôležité využiť moderné možnosti a vymoženosti k „štúdiu“, ktoré je v umeleckom smere príjemné hobby a relax. Čím viac človek pozná, tým lepšie môže vychutnať to, čo vidí ďalšie. Môže ako archeológ nachádzať nové objavy, rarity, jedinečné zabudnuté, ale pre jeho inteligenciu a emocionálne bohatstvo dôležité diela. Balet nie je taký plodný ako činohra či opera. Pre tieto žánre môžete vojsť do mnohých krásnych budov a vidieť za sezónu bezpočetné množstvo premiér. Od slávnych hier minulosti až po súčasnú drámu. Dokonca zhliadnuť adaptácie diel literárnych. Balet je luxus. Len málo divadiel si ho môže dovoliť predvádzať. Navyše má nevýhodu, pretože ak divadelnú hru môžete čítať doma ako text, operu počúvať v rádiu či na koncertnom pódiu, pre balet potrebujete len jeho živé interpretovanie. Nemôžete si ho odniesť. Nemôžete ho spútať a dať do knižnice. Nemôžete si ho doma zatancovať, nemôžete si kroky spievať. Vidieť živé predstavenie a byť na ňom účastným tak predstavuje jediné možné, zmysluplné dotýkanie sa tohto žánru. A aj veľké súbory sú obmedzené vo svojich premiérach oproti opere či činohre. Samozrejme, tento žáner má svoje plusy a aj v Paríži či Moskve mu porozumiete bez znalostí jazyka. Rozhodne to s ním nevyzerá tak zle, ako hlásajú mnohí odborníci či revolucionári. Vzťah s ním pripomína duchovný život. Aj tí, ktorí sa mu rúhali a odporovali jeho povolaniu, mu napokon podľahli, tak ako sa človek vo svojej slobodnej vôli bráni hlasu Božiemu. Ani tí, ktorí ho chceli zničiť, zakázať, vyhnať, diskriminovať, neuspeli.

Nachádzame sa v dobe, kedy prebieha intenzívne dohadovanie sa o tom, čo je krása. S tým, ako sa v tanečných hudobnodramatických dielach napríklad presadzujú ženské, genderové, sexuálne vízie, ktoré sa vymykajú doposiaľ platným estetickým normám, objavujú sa čím ďalej tým viac subjektívne a alternatívne pohľady na krásu. Celé toto lavírovanie je hľadaním dohody o tom, čo je krása, a tým i hľadaním bodu na spojnici medzi inštinktom krásy a pudom, bodom, ktorý oddeľuje umenie od terapie. V tanci ako žánri leží pudovosť už v samotných jeho základoch. V mnohých inscenáciách už miesto pravdy o pohlaví vzniká porno. Inscenácie neustále citujú známe symboly, obrazy z reklám televízie, filmu, filmu noir, časopisov, celebrity, zaužívané obrazy o svete, homosexuáloch, úchylákoch a ľudských anomáliách. Na scéne sa objavujú nahé telá so zvýrazneným pohlavím, obscénne pohyby, najodpornejšia ružová farba, netradičné rekvizity, demonštratívny erotizmus. Veľké nebezpečie je v tom, že aj nulová umelecká divadelná výpoveď sa vydáva za alternatívny odkaz alebo dobrý tip. U mnohých súčasných performerov sa v predstavení avantgardných skupín predstavujú súkromné neurózy. To, čo demonštrujú na scéne, je len potešenie z predvádzania a vystavovania tela. Či vnútra?

Odkrývanie vnútorných prúdov, neviditeľných tajomstiev sveta, sa spája s umením. To, čo je otázkou vnútornej skúsenosti, sa dostáva do exteriéru na scénu. Predstavenie sa mení na exhibíciu vnútra. Vystavovanie vnútorností. – Je to tanec ako terapia? Alebo zdroj šírenia myšlienky choreografa? Potrebuje ten, kto ako človek vnútorne precitol, ešte umelecky hľadať? Od toho sa odvíja nový vzťah diváka a performera. Spojenie exhibicionizmu performerov, tanečníkov, hercov vyvoláva u divákov voyeurizmus. V predstaveniach inšpirovaných vplyvmi pop-artu, prvkami športu, machistického rituálu mužských kolektívnych hier ako futbal, prvkami módy, politiky, pop-music sa forsíruje do krajnosti násilie, pohoršenie, beznádej. Interpreti často nie sú už vyškolenými tanečníkmi, ale hercami s výcvikom, ktorý im dovoľuje dosť brutálne zaobchádzanie s vlastným telom.