Ztracený balet Kennetha MacMillana v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Dívame sa na prebudenie telesnej a senzitívnej bytosti, ktorá rozkošnícky skúma svoje telo, skúša, čo telo dokáže, je narcistické a zároveň sebaironické a exhibicionistické. „Pro některé zvědavější a znuděné duchy tkví smyslný požitek z ošklivosti v ještě tajemnějším citu; v dychtivosti po neznámém v touze po hrůze,“ zaznačil Baudelaire vo svojich denníkoch a odkazuje k duchovnému obratu a múdrosti vo svojich slovách. Jeho duchovné hľadanie nekonečnosti v reálnom ľudskom živote nás privádza znovu k pokore voči absolútnosti vesmíru, tajomstvu Darvinizmu, poslaniu človeka a k hľadaniu Boha. Ak Boh určil človeku čas pre každý čin a každý cit, čas hľadania i čas nájdenia, čas sĺz i čas radosti, čas zrodenia i smrti podľa Knihy múdrosti, nekonečnosť súčasnej umeleckej vlny nás nutne privádza k hľadaniu základov. Tak ako Baudelaire začína hľadať božský princíp, Stvoriteľa, a zároveň sa desí Pankratora a hľadá Spasiteľa. Dokonca speje až k presvedčeniu, „že i keby nebolo Boha, bolo by náboženstvo stále ešte sväté a božské, pretože Boh je jediná bytosť, ktorá nemusí existovať, aby vládla“.

Človek odmietol prijať stvorenie sveta, vytvoril si svoj vlastný svet, aby sa do neho vnáral a mizol do únikov bez návratu. Tvorba rozumu je stále silnejšia. Hlavy majú cudzie telá, anatómia je odhalená a znetvorená na pozadí narušenej krajiny. Rozbitosť sveta znovu znásobuje vojna, hranice, migrácia. Kubistické fragmenty sveta, vedľa seba naskladané do mozaiky dnešných dní ako časť postmoderny, ale zároveň i post-postmoderny, nekonečného toku boja medzi rozumom a dušou, medzi človekom a Bohom, medzi dobrom a zlom, medzi pozitívnym ľudským konaním, apollinským a dionýzovským. Príznačné spojenia, švy spojenia týchto obrazov rozbitých fragmentov, ukazujú na nemožnosť ich nového spojenia.

Formovanie tanečného umenia je kultúrno-historický proces nerozlučne spojený s vývojom spoločnosti i charakterom jednotlivých národov. S počiatkami tanca sa stretávame už v rannom veku ľudskej spoločnosti, kde prirodzené pohyby človeka dostávajú symbolický, rituálny a emocionálny, magický a náboženský výraz. Gréci spojili tanec s drámou, Rimania vytvorili pantomímu a renesancia zlúčila hudbu, spev a tanec do jedného celku a vytvorila balet, ktorý prešiel odvtedy najrozličnejším vývojom k dokonalému klasickému baletu až po postmodernistické performance a happeningy. Ale čo bude ďalej?

Anastázia, tento balet sa aj v Londýne, v samom srdci MacMillanovho súboru, hral málokedy. A vidíte, dnes tu je znovu v plnom lesku. Jeho meno sa skvie na plagáte s menami hviezdnych tanečníkov sveta. Chce sa povedať priamo biblicky: „Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ Premiéra v roku 1971 (nepočítam jednodejstvovú verziu pre Deutsche Oper Ballett v Berlíne, 1967) sa dočkala len desiatich repríz. Nové naštudovanie v roku 1996 s Vivianou Durante, teda presne pred dvadsiatimi rokmi, napočítalo dvadsaťosem repríz (včetne obnovenej premiéry 2004 s Marou Galeazzi). Je zvláštne, že tento titul vedľa autorových diel ako Romeo a Júlia či Manon sa tak stratil zo zreteľa riaditeľov, intendantov. Je na tom ešte horšie ako MacMillanova štúdia princa Rudolfa v Mayerlingu. Niekde v polovici týchto baletných esejí som napísal – kvôli absencii čohokoľvek v jazyku českom či slovenskom – o MacMillanovi krátku štúdiu (prvý diel tu).

Vďaka londýnskej inscenácii, ktorá isto vyjde aj na DVD nosičoch, si môžete vy, ktorých MacMillanov jazyk fascinuje, doplniť rozsah vedomostí, ako išli po sebe a ako sa formovali ústredné choreografove diela. Romeo a Júlia (1965), Anastázia (1971), Manon (1974), Mayerling (1978). Pozrite na tie čísla. Nie sú to len čísla. Sú to dejiny. Kde bol v roku 1971 John Neumeier, veľký baletný rozprávač? Ešte ani nezačal šéfovať v Hamburgu. Až v auguste 1973 bol prvý pracovný deň mladého Američana ako šéfa rozpadnutého baletného súboru v meste na Labe. V roku 1974 vytvoril prvú verziu svojho dokonalého Romea, o dva roky neskoršie prišlo Labutie jazero s prívlastkom Ilúzie. Dáma s kaméliami, ktorá je dnes hitom, prišla na repertoár až v roku 1978. Vidieť dnes Anastáziu, nemožno sa ubrániť konštatovaniu, kto bol jedným z najdôležitejších učiteľov Neumeiera. A nielen jeho. Prirodzená autorita, inšpirácia. Logická a správna.

Anastasia - choreografia Kenneth MacMillan - Natalia Osipova (Anna Anderson) a Edward Watson (Husband) - The Royal Ballet 2016 (foto © 2016 ROH/Tristram Kenton)
Anastasia – choreografia Kenneth MacMillan – Natalia Osipova (Anna Anderson) a Edward Watson (Husband) – The Royal Ballet 2016 (foto © 2016 ROH/Tristram Kenton)

Alebo, kto v tej dobe priviedol na scénu baletného života, ktorá v Európe v tom čase nebola nijako hviezdna, nový vzduch. O pomalom a nudnom živote baletu na ostrove by sa dala napísať samostatná štúdia. Naopak iný Brit, ktorý pôsobil v centrálnej Európe, John Cranko, mal už v tom čase za sebou svoje najzávažnejšie diela: Romea, Onegina aj Skrotenie zlej ženy. U neho mohol v mnohých príkladoch vidieť MacMillan, že samotná réžia a psychologické vedenie postáv nestačí. Musia predovšetkým tancovať. Uchvátiť diváka spojením tanečného sveta s jazykom divadelným. A tak sa MacMillan stal prvým veľkým baletným dramatikom. Podstata, gro jeho duše, s ktorou čítal senzitívne témy, zostala už od jeho mladých pokusov až k týmto štyrom obsahovo a choreograficky bohatým dielam. Ťažko dnes hľadať odpovede k tejto osobnostnej jedinečnosti MacMillana, keď jeho tanečnú kariéru formovali lyrické balety Fredericka Ashtona a vlastne prvé skutočné počiatky britského baletu po svetovej vojne. Začiatok formovania k osobitému jazyku divadelníka a choreografa treba hľadať u MacMillana v detstve.

Detstvo budúceho svetového choreografa poznamenané vojnovými rokmi hrôzy a tiene rodinnej tragédie zaviedli isto aj mladého Kennetha cez túto osobnú skúsenosť do labyrintu psychiky. Intelekt mladého Kennetha formoval Londýn so svojimi kinami a činoherným divadlom, ktoré ho očarovalo. Ľudské emócie a motívy konania v modernom a signifikantnom post-freudovskom uhle pohľadu ho pohltili. Akoby sa tak mohol vyhnúť ideálnemu libretu, v tej dobe podporenom aj spoločenským záujmom o osud Anny Andersonovej. Tá bola v roku 1929 hospitalizovaná na berlínskej klinike pre duševne chorých s utkvelou predstavou, že je veľkovojvodkyňa Anastázia Nikolajevna Romanovová. Stratená dcéra posledného ruského cára Mikuláša II. Libreto inšpirované spomienkami pacientky navyše poskytovalo okrem vzrušujúcej pohybovej štúdie pre ťažko skúšanú ženu, navyše chorú a labilne vykoľajenú, aj opulentný pohľad na pompu cárskeho impéria pred jeho kolapsom. A aj to sa MacMillanovi podarilo lepšie ako Crankovi v jeho neduživých zborových číslach v Oneginovi. Oproti prvej verzii diela pridal Anastázii dve dejstvá, ktoré sú spomienkou na dospievanie mladej dcéry cárskych manželov Anastázie Nikolajevny.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na