Ztracený balet Kennetha MacMillana v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Súčasná inscenácia s Nataliou Osipovou našla výkon roku aj sezóny a jedinečnú interpretku, ktorá sama má bohatý vnútorný svet ako človek Natalia a dokáže sa s ním vložiť do služieb drámy. To, čo týchto tridsať minúť predvádza táto elitná primabalerína, je interpretačný vrchol, vrchol toho, čo môže zvládnuť telo a nepochybne aj herecký register umelca. MacMillan v záujme drámy prikázal baleríne striedať afektované figúry plné zúfalstva, s miestami úplného podvolenia sa a ochabnutia (napr. aj v zdvíhačkách). Bohatá gestika, trasenie končatinami medzi virtuóznymi skokmi v allegrových behoch, to sú kaskády chvenia a bolesti. Neustále rastúca a bublajúca hudba, bez zjavného vrcholu v prvom pláne, má svoje vrcholy v rytmicky akcentovaných variáciách Anny. MacMillan tu vytvoril prototyp budúcich inscenácií, kedy do jednej izby v myšlienkach a predstavách vchádzajú priatelia aj nepozvaní hostia. Celé dejstvo silne evokuje nesmrteľné scény podobného typu od Neumeiera či súčasných tvorcov. MacMillan však napriek dnešným prebujneným rozprávačom zostáva prísne asketický a neodvádza pozornosť od podstaty.

Osipova kandiduje na Oscara a jej výkon je jednou z najpôsobivejších kreácií súčasného tanečného sveta. Aj keď je na obrovskej scéne Covent Garden sama, máme pocit, že je jej plná scéna. Dokonale ovláda priestor a ten jej slúži. MacMillan nemohol v tej dobe tušiť, že sympatie, ktoré chová k Anne Andersonovej, skončia smutne, keď moderné testy DNA, keď on už bude dávno mŕtvy, potvrdia, že šlo skutočne o duševne narušenú ženu či skôr nešťastnicu. Možno podvodníčku? Partnerský tanec, ktorý si vyskúšal dokonale v Romeovi v dvoch nesmrteľných scénach, tu ovláda celé tretie dejstvo. Anna alias Osipova je viac než polovicu času vo vzduchu. V krkolomných surových figúrach, ktoré nie sú ornamentom, ale jazykom herca, dáva potvrdenie choreografovej geniality. Pritom sa vždy do figúry dostane tak ľahko, plynule, že by si to mohli veľmi podobne naštudovať dnešní neoklasici, ktorí síce vymyslia krásnu figúru, ale nie sú schopní balerínu k nej dotancovať ani esteticky, ani metodicky.

Vlažný potlesk v Londýne svedčí, že balet sa rozhodne nezaradí medzi stálice. Čím to je? – Každý rozumný divák môže hádať. Jedno je však isté, a divák nemusí byť baletoman či extra pozorný. Naša prítomnosť nám zatajila toľko krásnych diel! Anastázia Kennetha MacMillana je jedným z nich. Až by človek skutočne túžil žiť aj sto rokov, aby obsiahol aspoň čo-to. Aby mohol a stačil poznať. Oproti Mayerlingovi má balet jednoduchý, ľahko pochopiteľný dej. Nie je zasypaný historickými postavami, dvornou štafážou. Zostáva homogénny a prehľadný. Poučné je zaiste i dnes, keď niektorí pcháči nevedia, kedy skončiť, že sa choreograf vzdal šéfovania súboru, aby sa naplno mohol ponoriť do práce.

Anastasia - choreografia Kenneth MacMillan - Natalia Osipova (Anna Anderson) a Thiago Soares (Rasputin) - The Royal Ballet 2016 (foto © 2016 ROH/Tristram Kenton)
Anastasia – choreografia Kenneth MacMillan – Natalia Osipova (Anna Anderson) a Thiago Soares (Rasputin) – The Royal Ballet 2016 (foto © 2016 ROH/Tristram Kenton)

K akej pravde smeruje súčasné umenie? Pohybové umenie? Je skutočne možné prekročiť artistné virtuózne limity tela? Alebo sa expresívni tvorcovia budú musieť vrátiť od svojich abstraktných dekonštrukcií späť a opustiť mimézis, ktorý kruto poznamenal umenie dvadsiateho storočia? Prestať z umenia robiť umenie, tak ako Derrida definuje literatúru, ktorá vzniká z inej literatúry. Vrátiť sa k základom. Do vnútra, do bodu zrodenia či nuly. A znovu začať rásť. Práve prostredníctvom tanca a pohybu sa to dá exaktne dosiahnuť. Preskúmať a prekontrolovať. Na ktorú stranu sa prikloniť. Či k rozumu, či k duši, či k mimézis, či k stvoriteľskému okamihu. Či ísť cestou vedomia, či nevedomia. Či prijať verziu stvorenia sveta, alebo si stvoriť vlastný svet. Pristúpme k budúcnosti cez minulosť. Návrat ku koreňom totiž neznamená cestu späť.

 

Aktuality
V decembrových Panorámach som predstavil niekoľko vhodných darčekov pre baletomanov. Ak sú pre vás s ohľadom na cudzinu a transport nedostupné, môžete zájsť do Národného divadla a kúpiť si kalendár Baletu na rok 2017. Tento rok ho vedenie súboru zverilo Máriovi Bakušovi a Alexandrovi Katsapovovi. Urobili dobre, pretože umelci a Katsapov ako skúsený tanečník vytvorili na jeho stránkach úžasne výtvarne nápaditý svet. Ako píše čestná členka a mecenáška v úvode kalendára Dadja Altenburg-Kohl: „Nejde o zdánlivou vnější variantu známé tváře, ale o autentickou tvorbu identity osoby, jež jako taková je zcela neznámá.“ Fotografovia a inscenátori naaranžovali formálne vyčačkané fotografie, po ktorých by siahol každý lifestylový časopis. Znalosť baletov, obsahov, deja, symbolov a kostýmovej tradície a dôvera kolegov v ich schopnosti im umožnila zachytiť úchvatné snímky od inscenovaných zátiší cez veľké celky až po využitie najmodernejších technológií, ktorými preniesli tanečníkov do fantaskných svetov. Ako zakončuje svoju esej Dadja Altenburg-Kohlová, „Katsapov a Bakuš vzdávají hold svým kolegům, svému divadlu, svému divákovi a v neposlední řadě tanečnímu a fotografickému umění“. Skvelý počin. Za 250 korún veľký formát A3 na kvalitnom papieri – to je aj darček od Baletu ND pre jeho divákov.

 

Čo sleduje?

Jesse Fraser (foto Ballett Zürich/Sir Robin)

Dnešným hosťom je demi sólista z baletného súboru v Zűrichu Jesse Fraser. Sympatický mladík, ktorý sa stále usmieva, a výborný tanečník prišiel do Švajčiarska až z Kanady, kde sa narodil v meste Saskatoone a vyštudoval na Royal Winnipeg Ballet School. Do Zűrichu za šéfom Christianom Spuckom prišiel zo Stuttgartu, kde tancoval. Účinkoval v predstaveniach od Johna Cranka, Kennetha MacMillana, Christiana Spucka, Marcie Haydée, Johna Neumeiera, Maurice Béjarta, Williama Forsytha, Sidi Larbi Cherkaouia, Marca Goeckeho, Edwarda Cluga, Demisa Volpiho či Louisa Stiensa. Kolegovia o Jessem hovoria, že má veľké srdce a večný úsmev na tvári. V poslednom období sa začína venovať aj choreografii. V tejto sezóne v baletoch šéfa a choreografa Spucka tancoval napríklad Parisa v Romeovi či Otca v strašidelnej, v nemeckej oblasti obľúbenej rozprávke Der Sandmann.

A čo si Jesse vybral pre rubriku? „Súčasťou života tanečníka je možnosť cestovať do rôznych miest po svete. Mal som to šťastie navštíviť mnoho častí Ázie, vrátane Japonska, Kórey, Číny, Singapuru či Thajska. Tiež som strávil nejaký čas v Rusku, v Austrálii, na Novom Zélande, v Ománe, v Európe či vo Veľkej Británii. Cestovať do týchto rozličných krajín mi pomohlo vyvinúť si globálny kultúrny pohľad, ktorý ma inšpiroval k štúdiu jazykov a kultúry,“ rozpráva nadšene tanečník. „Tieto návštevy mi pomohli uvedomiť si, že je mnoho oblastí mojej vlastnej skvelej krajiny, Kanady a celej Severnej Ameriky, ktoré by som mal a chcel preskúmať. Som vďačný za príležitosť, ktorá sa mi dostala, a práve to ma núti k sebevzdelávaniu v tomto smere. – Tu je moje video,“ dodáva tanečník, ktorý má za sebou náročný cyklus predstavení Messa da Requiem od Christiana Spucka, o ktorom som písal v minulej časti (tu).

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na