Banská Bystrica: Don Pasquale je “lehčí” žánr jen naoko

Don Pasquale je „ľahší“ žáner len naoko

Štátna opera v Banskej Bystrici sa vo víkendových premiérach vrátila po necelých dvoch desaťročiach k buffe Don Pasquale. Z hľadiska dramaturgie ide o výber titulu plne zdôvodnený, už aj vzhľadom na fakt, že práve toto najmenšie slovenské divadlo si len nedávno úspešne zmeralo sily napríklad s Donizettiho Mariou Stuardou. Navyše, v rámci – žiaľ (!) – zaniknutého a momentálne ani ničím nenahradeného letného festivalu Zámocké hry zvolenské (po neplánovaní tretieho ročníka následníckej banskobystrickej Operalie), spoznalo Slovensko aj iné belcantové drámy. Rovnako nemám žiadne legitímne argumenty proti naštudovaniu Dona Pasqualeho v slovenskom preklade. Isteže, originálny jazyk najtesnejšie viaže hudbu so slovom, na druhej strane v reči zrozumiteľnej každému domácemu návštevníkovi aspoň neujdú vtipné textové pointy. Princíp zachovania vokálneho interpretačného štýlu podľa môjho názoru spočíva menej v rešpektovaní jazykového originálu ako v dodržiavaní základných štýlových princípov. A tými sú v talianskej romantickej opere (ale platí to všeobecne), popri samozrejmých technických dispozíciách a tónovom rozsahu, dve „f“: farba a fráza.

Pokiaľ sa obmedzím na retrospektívu uvádzania komických opier na Slovensku (nech mi Bystričania odpustia, že v prípade Dona Pasqualeho to bude skôr Bratislava), tak „ľahší“ žáner spôsoboval spravidla podstatne viac ťažkostí. Nájsť akurátny balans medzi humorom kultivovaným, decentným a šteklivým na strane jednej, a na opačnej triviálnym, nevkusným a gýčovitým, bol zväčša problém. Navyše, paleta gagov, „špílcov“ a iných extempore sa neraz opakovala, stratila na originálnosti i zábavnosti. Don Pasquale v dvoch iných bratislavských inscenáciách (roku 1973 v réžii Júliusa Gyermeka a roku 1993 Miroslava Fischera, obe v slovenčine) narážal práve na spomenuté limity. Avšak nielen vizuálna stránka je v talianskych buffách chúlostivá. Pri poctivej a dôslednej realizácii partitúry hrá veľkú úlohu dispozícia dirigenta pre daný žáner, schopnosť vystavať recitatívy, ale aj požiadavka ustrážiť sólistov, aby slovo nepredbiehalo hudbu. Ak sa to stane, stratí opera ako taká svoju druhovú jedinečnosť.

Nová banskobystrická inscenácia, podpísaná dirigentom Igorom Bullom a režisérkou Danou Dinkovou, si evidentne tieto nástrahy uvedomila. Ku cti jej slúži, že po prvýkrát v slovenskej inscenácii zaznela dosiaľ škrtaná ária Ernesta z úvodu 2. dejstva Povero Ernesto… Cercherò lontana terra, kladúca na tenoristu vysoké nároky. Zjavne Dana Dinková, v súčasnosti umelecká šéfka baletu Štátnej opery a absolventka opernej réžie vo Verone, je v problematike talianskej opery detailne zorientovaná. Časť svojho života prežila na Apeninskom polostrove, poetika talianskych skladateľov je jej blízka a veľmi dobre vie, kde sú tenké ľady pri inscenovaní komických titulov. Aj preto, v prípade Donizettiho Dona Pasqualeho, slovne deklarovaná pieta voči autorovi našla javiskové naplnenie. Pochopiteľne, Dana Dinková vložila do svojej koncepcie kus vlastného naturelu a temperamentu plynúceho z jej pôvodnej profesie, nešla podľa „naftalínovej“ šablóny, no ani nepodľahla nutkaniu znásilňovať predlohu a preobliekať javiskové postavy do súčasných kostýmov.

Marek Šafárik navrhol dobovú scénu, maximálne využívajúcu neveľký javiskový priestor v dimenzii horizontálnej aj vertikálnej. Konštrukcia Pasqualeho zámožného poschodového domu, zdobeného sochami, obrazmi, kvetmi či klavírom, s otvorením bočných priestorov (po ľavej strane kvázi terasa, po pravej dvere) komunikujúcich s hľadiskom, ako aj obchvatu orchestrálnej jamy, boli bezo zvyšku a účelne využité. Adriena Adamíková navrhla kostýmy vo voľnom rokokovom štýle s miernym presahom do nadčasu. Dobový rámec pôsobil prirodzene a dosýta naplnený akciami vyvracal prípadné námietky „modernistov“ o retro štýle. Režisérka si celkom vtipne poradila s predohrou, keď po úvodných akordoch odtiahla oponu, no spočiatku javisko zahalila do priehľadnej revuálky s maľbou, spoza ktorej sa svietením vynárala postava spiaceho titulného hrdinu. Jeho sladké sny vizualizovali trocha bizarne odeté tanečnice. Celkovo išlo Dinkovej poňatie paralelne po hudbe a texte, nevzpieralo sa im, dianie dotovali početné herecké akcie a úsilie dať štvorici sólistických postáv čo najjasnejší charakter.

Je vecou vkusu diváka či hodnotiteľa, či prijme všetky režisérkine nápady. Podľa mňa bolo azda pätnásť-dvadsať percent nadbytočných. Na mysli mám viaceré ilustrácie textu, ktoré síce vyslovene nerušili, no občas zbytočne „zahusťovali“ vzduch. Bez hŕstky detí by to tiež išlo, asi aj bez vaničky, chodúľov v zborovej scéne a vyhadzovania bielizne či mihnutia sa paroháča. Brilantné dueto Dona Pasqualeho a doktora Malatestu z 3. dejstva Cheti, cheti immantinente nepotrebuje barličku v podobe bábok, no a najmenej mi sedel opilec meniaci sa na notára. Väčšina Dinkovej nápadov však bola trefná a našla svoje pointy. Akceptovať sa dalo aj aranžmán „smútočného pochodu“ ako vstup do Ernestovej árie z 2. dejstva i zobrazenie jeho serenády v záverečnom akte, kde prvú strofu odspieval za tylovou oponou s baletnou ilustráciou. Pochvala režisérke patrí za snahu vyťažiť zo spevákov čo najviac hereckej zaangažovanosti. Vcelku to vyšlo u všetkých, hoci v profile Dona Pasqualeho mi trocha chýbala oná tragikomická poloha po jeho ponížení a facke, utŕženej od Noriny. Vážim si však, že koncepcia Dany Dinkovej sa principiálne vyhla primitívnej fraškovitosti. To sa u nás v komických tituloch nestáva často.

Igor Bulla sa ešte pred pár rokmi nejavil ako dirigent s afinitou k talianskej opere. Vždy bol presný v rytmoch, mal čitateľné gesto, no chýbala mu istá dávka nadstavbového espritu. Teraz sa naturel Igora Bullu viditeľne mení a čoraz komfortnejšie sa cíti aj na belcantovej parkete. Voľba svižných temp dodala večeru spád, neukrajovala však sólistom z možnosti vyspievať vokálne party s náležitou voľnosťou vo frázovaní na strane jednej a brisknými gradáciami na strane druhej. Orchester pod Bullovou taktovkou v navštívenej druhej premiére hral disciplinovane, so zaujatím. Ak v niektorých chúlostivých ansámbloch došlo k rytmickým nesúladom medzi sólistami a orchestrom, tak príčinu nevidím v samotnom dirigentovi. V niektorých prípadoch sa to (v realite predsa len nie prvej štátnej scény) ustrážiť jednoducho nedá. Osobitne adresujem veľkú pochvalu zboru, ktorý svoje výstupy, predovšetkým scénu v 3. dejstve Che interminabile andirivieni, zvládol výborne, dynamicky diferencovane a so zmyslom pre vtip. Pripravila ho Iveta Popovičová.

Nová inscenácia má dve sólistické obsadenia, jedno z vlastných zdrojov, druhé poskladané z hosťov. V navštívenej sobotnej premiére dostali príležitosť hostia. Traja z mladej generácie, jeden zo staršej. Pre ochorenie domácej predstaviteľky Noriny bola alternujúca Michaela Popik Kušteková nútená odtiahnuť celý generálkový týždeň a spievať obe premiéry. Tento maratón preveril technickú zdatnosť mladej umelkyne, ktorá do partu vložila svoj bohatý materiál (nie je subretou, skôr zodpovedá typu, aký dnes predstavuje Valentina Nafornița) s dominantnými prieraznými výškami, poctivým vyspievaním ozdôb a kultivovanou frázou. Možno pod vplyvom prirodzenej únavy jej však stredná poloha občas znela matnejšie. Herecky vložila do viacvrstvového portrétu Noriny celý svoj talent a šarm.

Z predstaviteľov mužských postáv kladiem na prvé miesto Ľubomíra Popika ako Malatestu. Krásne sfarbený barytón, rezonujúci bez forsírovania v každej polohe, čisto intonujúci, presný v rytme, bohatý vo výraze. Azda jediná možnosť ako vybrúsiť vokálny tvar partu do budúcnosti je v ešte väčšom dôraze na legato. Je to možné aj v slovenčine. Ľubomír Popik pôsobí na javisku veľmi uvoľnene, prirodzene, jeho herectvo (isto aj vďaka režijnému vedeniu) je tvárne, komunikatívne a sympatické. Veľmi dobre obstál pri debute v náročnej postave Ernesta hosťujúci sólista Opery SND Martin Gyimesi. Jeho tromfom bolo štýlové frázovanie, lesklá lyrická farba hlasu a pomerne zdatné vyrovnanie sa s veľmi nepríjemnou vysokou tessiturou partu. V árii Cercherò lontana terra sa odvážne pustil aj do záverečného vysokého Cis (napríklad Juan Diego Flórez ho pred rokom vo Viedenskej štátnej opere vynechal). Martin Gyimesi však popri ďalšom posilnení techniky musí viac pracovať aj s dynamikou (to spolu súvisí), keďže jeho Ernesto z tohto hľadiska širšiu paletu nepreukázal.

Napokon ostala titulná postava v podaní dlhoročného sólistu Opery SND Jána Gallu. Priznávam, že k nej smerovali moje najväčšie obavy, no našťastie sa celkom nenaplnili. Basista s 36-ročnou kariérou, objavujúci sa na materskej scéne už aj v menších rolách, prípravu na svojho prvého Pasqualeho nepodcenil. Hlas mu znel ešte pomerne sviežo a mohutne, bez citeľných zlomov v prechode medzi polohami. Pravda, jeho materiál už nemá potrebnú pružnosť, takže bol to práve on, ktorý sa viackrát dostal do rytmickej kolízie (v rýchlych pasážach) s orchestrom či kolegami. Celý part odspieval s minimálnou dynamickou diferencovanosťou, takmer všetko znelo vo forte, takže niektoré výrazové odtiene ostali utajené.

Naštudovanie Donizettiho Dona Pasqualeho považujem za zmysluplný prírastok do repertoáru banskobystrickej Štátnej opery, ktorý si (aj vďaka slovenskej verzii, obídeniu režijného nevkusu a niektorým nádejným speváckym výkonom) určite nájde svojho diváka. Potvrdilo sa opäť, že komická opera je pre inscenátorov „ľahším“ žánrom len naoko.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

Gaetano Donizetti:
Don Pasquale
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Dana Dinková
Kostýmy: Adriena Adamíková
Scéna: Marek Šafárik
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Orchester a zbor Štátnej opery Banská Bystrica
Premiéry 17. a 18. marca 2017 Štátna opera Banská Bystrica
(napísané z druhej premiéry 18. 3. 2017)

Don Pasquale – Ján Galla (alt. Ivan Zvarík)
Norina – Michaela Popik Kušteková (alt. Katarína Procházková)
Ernesto – Martin Gyimesi (alt. Dušan Šimo)
Malatesta – Ľubomír Popik (alt. Martin Popovič)
Notár – Slavomír Macák

www.stateopera.sk