Bergamo: Donizettiho Torquato Tasso a Betly

Pocta rodákovi, tento raz s druhou speváckou ligou 

Festival v rodnom meste Gaetana Donizettiho, mimoriadne krásnom severotalianskom Bergame, má pomerne krátku históriu. V súčasnej podobe si píše iba deviaty ročník, čo však neznamená, že v minulosti sa práve v tamojšom divadle, nazvanom po belcantovom géniovi z Borgo Canale (samotní Taliani vyzdvihujú jeho rodnú ulicu v historickom Cità alta a byt bez priameho svetla – dnes je dom verejnosti sprístupnený), pravidelne neuvádzali jeho známe i menej hrané opery.Bergamský festival, na rozdiel od Rossini Opera Festivalu v Pesare, nie je monotematický. Je koncipovaný širšie – čo do dramaturgie, aj časového priestoru. Donizettiho rozsiahly javiskový odkaz je pochopiteľne jadrom programovej ponuky. V snahe osloviť odbornú (nielen profesionálnu, ale aj laickú, nelipnúcu na poltucte obohraných titulov) i širšiu verejnosť, ročník 2014 pripravil nielen dva tituly absolútne raritné. K Torquatovi Tassovi a Betly pridal Luciu di Lammermoor, z mimodonizettiovského rámca zasa Pucciniho Toscu a Čajkovského balet Luskáčik. Festival trvá od septembra do novembra, pričom celkovo dvanásť predstavení je rozložených do štyroch termínov, vždy koncom týždňa. Po prvýkrát, pre vzrastajúci záujem zahraničnej diváckej klientely, sa v tomto ročníku vedenie inštitúcie rozhodlo počas jedného víkendu, bezprostredne po sebe, uviesť dva rozličné tituly. Pre kritikov, ale podľa obsadenosti hľadísk dvoch miestnych operných domov aj pre publikum, bola najzaujímavejšia kombinácia raritných diel, akými sú Torquato Tasso a Betly. Obe zazneli v novej kritickej edícii, ktorej autormi sú muzikológovia z vedeckej inštitúcie Fondazione Donizetti. Tá je s festivalom úzko prepojená, čo umožňuje promptnú aplikáciu vedeckých poznatkov do praxe.

Torquato Tasso má síce vo svojom žánrovom určení napísané „melodramma in tre atti“, v skutočnosti však do istej miery, hoci vcelku okrajovo (prostredníctvom postavy Dona Gherarda) koketuje s formou opery semiserie. Hlavná dejová niť však komická nie je, veď takým charakterom neoplýval ani slávny taliansky básnik šestnásteho storočia, podľa ktorého je opera nazvaná. Žil umením a pre umenie. Svet mimo literatúry – láska priateľstvo, šťastie – ho zrádzali. Po siedmich rokoch azylu sa vracia, no jediný spôsobom ako prežiť, vidí aj naďalej v poézii. A v samote.Dielo vzniklo roku 1833 počas šiestich týždňov. Jesennej premiére v rímskom Teatro Valle predchádzal v januári uvedený Il furioso all´isola di San Domingo, druhá verzia opery Otto mesi in due ore a Parisina d´Este (dnes podobné rarity ako Torquato Tasso) a po ňom ešte v priebehu jediného roka uzrela svetlo sveta v milánskej La Scale prvá verzia Lucrezie Borgie. Pri tak nabitom kalendári je celkom pochopiteľné, že obrovský talent Gaetana Donizettiho sa tak trocha rozmieňal na drobné. Mnohé z vyše siedmich desiatok javiskových prác sám postupne prerábal. Torquato Tasso mal veľa spoločného s prvou operou uvedenou v roku 1833 (Il furioso), komponovaný bol pre rovnaké divadlo, je tiež semiseriou a protagonistom bol ten istý slávny barytonista Giorgio Ronconi. Aj libretista bol zhodný – Iacopo Ferretti, preslávený už spoluprácou s Rossinim v Cenerentole a Matilde di Shabran. Úspech premiéry bol veľký, predovšetkým zaúčinkovalo tretie dejstvo, koncipované výlučne pre titulného hrdinu. Niektorí kritici mu však – a aj dnešok ukazuje, že oprávnene – vytkli prílišnú dĺžku a vtlačenie komických tónov do vážnej dejovej línie. Požiadavka z Teatro Valle však vychádzala z konvencie danej žánrom semiserie (postava so spievaným parlandom), takže skladateľ a libretista, v danej problematike zbehlý, nemali inú voľbu.

Išlo napokon o prvé operné spracovanie témy Torquata Tassa s vytvorením portrétu básnika bez príkras, v historickej pravde. Človeka senzibilného, zraniteľného, veľkej individuality, čeliacej obmedzeniam obklopujúcej spoločnosti. Režisér novej podoby opery Federico Bertolani sa nepokúšal o vnášanie nových motívov, či posunov v tvorbe charakterov. Keby sa mu podarilo ich základné profily prehĺbiť, keby nešiel po ilustratívnom povrchu a vonkajškovom pátose, úplne by to stačilo pre divadelne účinnú podobu diela. Zvlášť keď modernizujúcim prvkom bola viac menej náznaková scéna dvorného výtvarníka festivalu Angela Salu, ktorá mohla tvoriť nevtieravú kulisu pre vnútornú drámu (vrátane prvkov komických). Pomerne jednoduché zmeny obrazov pomocou mobilných dielcov a priliehavým svietením variovaná atmosféra, patria do štandardnej scénografickej výbavy. Nič nové pod slnkom, ale ani nič, čo by rušilo hudobnú architektúru predlohy. Bertolaniho poňatie však bolo až priveľmi pasívne, statické a zvlášť v prvom dejstve nudne beztvaré. Najvydarenejším bol posledný akt, polhodinová scéna Tassa v žalári s nadobudnutou slobodou.

Za hudobné naštudovanie bol po mimoriadnych úspechoch na Bergamo Musica Festivale opäť zodpovedný tridsaťdeväťročný taliansky dirigent Sebastiano Rolli. Zároveň aj muzikológ, je schopný analyzovať partitúru nielen smerom k auditóriu, ale aj v jej vnútorných súvzťažnostiach. Dať účinnú koncepciu opere, ktorá sa pohybuje od rossiniosvkej hravosti (hojné secco recitatívy v 1.dejstve, bufózne parladno v štýle Dona Magnifica, donizettiovského Dulcamaru, či neskoršieho Pasqualeho) a prechádza cez fázy lyricko-meditatívne, emocionálne vypäté až k dramatickým, nie je ľahké. Sebastiano Rolli má partitúru v malíčku (ako vždy diriguje spamäti a artikuluje všetky sólistické i zborové party), vie jej dať potrebné kontrasty a gradácie. Istej zdĺhavosti sa nedokáže vyhnúť ani seba lepšie poňatie, jednoducho partitúru dirigent neprerobí. Festivalový orchester a zbor vydali to najlepšie, čo je bolo ich silách, no plechy sa tento raz nevyhli vážnejším technickým zakolísaniam.

Kriesenie neznámych opier, navyše v tentokrát určite z Donizettiho odkazu najvydarenejších, potrebuje určité záruky. Nota bene v belcante sú to speváci. Momentálna situácia v Taliansku nie je vonkoncom ideálna (je to pravdepodobne kombinácia istej vokálnej aj ekonomickej krízy) a to potvrdilo rovnako augustové Rossiniho Pesaro ako aj Donizettiho Bergamo. Tendenciu ústupu z kvality je zjavná. V novej inscenácii sa strekla takpovediac druhá liga. Najväčšia zodpovednosť v Torquatovi Tassovi je na predstaviteľovi titulnej postavy. Juhokórejský barytonista Leo An (poznáme ho z vlaňajšieho bratislavského naštudovania Rigoletta) si rozumne rozložil sily tak, aby tretie dejstvo, ktoré je už len v jeho rukách, dokázal vokálno-technicky zvládnuť a výrazovo vygradovať. Vcelku sa mu to podarilo, aj za cenu kolísavých miest v prvých dvoch dejstvách, kde neupútal ani osobitou farbou a objemom materiálu, suverenitou vyššej polohy či emotívnosťou výrazu.

V konkurencii s mužskými protihráčmi však aj tak vyšiel víťazne. Giorgio Misseri (Roberto Geraldini) vlastní typický leggero tenor s minimálnym objemom a tým aj obmedzenou možnosťou narábať s dynamikou. Veľmi nebezpečná tessitura partu ho síce – vďaka jeho špecifickej technike s takmer výlučne hlavovou rezonanciou – nezradila, no ostal dlžný akýchkoľvek dynamických a výrazových vlnení, ktoré aj lyrický part prináša. Ako ešte problematickejší hodnotím výkon Marzia Giossiho, ktorý síce rýchle pasáže Dona Gherarda vyspieval, no jeho barytón sám o sebe nemá farbu ani sviežosť. Krása materiálu pri tomto type partov nie je nevyhnutná, no tremolo v hlase a nevyrovnanosť polôh predsa len na festival nepatria.

Najhodnotnejší výkon premiérového večera podala zatiaľ neveľmi známa Gilda Fiume ako Eleonora. Pozitívom jej prejavu je okrúhly lyrický tón tmavšej farby, schopnosť vyspievať koloratúry a v lyrických pasážach kultivovane frázovať. Manko jej kreácie bolo v obmedzenejšom dynamickom spektre neveľkého hlasu a v chýbajúcich efektných korunách výšok. V menších úlohách sa predstavili Gabriele Sagona (Alfonso II.), Annunziata Vestri (Eleonora, contessa di Scandiano) a Alessandro Viola (Ambrogio).


Hodnotenie autora recenzie: 50%

***

Jednodejstvová komická opera Betly vznikla až v druhej polovici skladateľovej tvorby. Rossini komickými jednoaktovkami začínal, Donizetti sa k nim vrátil neskôr. Rok 1836 začal bergamský skladateľ drámou (Belisario), po nej nasledovali dve buffy (Zvonček a Betly) a rok uzavrelo Obliehanie Calais. Krátke komické dielka mali premiéru v neapolskom Teatro Nuovo, ktoré si v tom čase objednávalo práve žáner „farsa“ (v preklade fraška, nie však v triviálnom slova zmysle) s hovorenými dialógmi.

Pod novú kritickú edíciu sa postaralo americké sesterské duo muzikologičiek Ellen a Julia Lockhartové. Opera sa v minulosti hrala v rôznych verziách, mala jedno aj dve dejstvá, čísla boli spájané prózou alebo spievanými recitatívmi, menili sa niektoré árie, dokonca nejednotné bolo aj žánrové určenie. Mladé muzikologičky pátrali predovšetkým po zámeroch autora. Nerozoberali len noty, ale aj zmysel artikulácie, fráz, skrátka prelúskali každý detail z najrozmanitejších prameňov, roztrúsených po rôznych archívoch. Znie to priam neuveriteľne, s akou láskou sa venovali téme, ktorá vôbec nie je zvlášť hlboká. Hrdé, emancipované dievča, plachý nápadník a vojak, vracajúci sa domov po pätnástich rokoch – to je trojica účinkujúcich. Hudobne sviežich sedem (!) čísel, občas rozvinutejších, občas uzavretých brilantných árií a dvojspevov – a pospájané prózou. Akýsi neapolský, dobovo žiadaný, variant francúzskej opèra comique alebo nemeckého singspielu. Navyše, príbeh zabalený do prostredia švajčiarskych Álp. Téma trocha podobná Nápoju lásky, prostredie Linde di Chamounix či Dcére pluku.

Vtipne, remeselne zručne, ale aj vokálno-technicky veľmi náročne skomponované čísla si vyžadujú zdatnú trojicu interpretov. Predovšetkým titulná hrdinka Betly má lákavú vstupnú cavatinu In questo semplice s jódlovanými ornamentmi. S obľubou ju interpretovali tiež Joan Sutherland či Montserrat Caballé. Kompletná opera má však len dve audio registrácie, štúdiovú z roku 1949 a živú z roku 1990.

V súčasnosti sa Betly na javiskách neobjavuje a naštudovanie v rámci Bergamo Musica Festivalu je prvým v novodobej histórii, ktoré bazíruje na originálnej verzii s dialógmi. Ujal sa jej režisér Luigi Barilone, ktorý s výtvarníkmi Lucom Dalboscom a kostymérom Alfredom Cornom dali inscenácii moderný nádych. Štýlový horský hotel, dvadsiate roky, tomu prispôsobené kostýmy, ako výtvarné pomôcky využité reklamné pútače, zručná aranžmány. Čo viac treba? No treba, krásne hlasy.V septembri premiérovaná jednoaktovka Betly sa hrala minulú nedeľu dvakrát po sebe. O osemnástej hodine sa predstavilo prvé obsadenie, o dvadsiatej prvej druhé. To pripadlo aj mne. Asi na škodu veci. Predstaviteľka titulne úlohy Elisa Maffi má pre Betly až príliš ľahký, subretný soprán, ktorému chýba rovnako príťažlivá farba ako aj koloratúrna virtuozita. Bola to skutočne nezaujímavá spevácka kreácia, aká festivalovej prestíži rozhodne nepridala. Tenorista Enrico Iviglia (Daniele) má pomerne sýtu strednú polohu, no do vypätých výšok už vstupuje s odlišnou rezonanciou, užším volumenom i farbou. Mladý barytonista Paolo Ingrasciotta odspieval part plynulo, no timbrovo ide skôr o tuctový než výnimočný hlas. Hral a spieval orchester a zbor Bergamo Academy e Bergamo Musica Festival pod štýlovo zodpovedným vedením dirigenta Giovanniho Batistu Rigona.

Inscenácia Betly bola umiestnená do novo zrekonštruovaného Teatro Sociale (v historickom Cità alta), pochádzajúceho z roku 1808. Škoda, že brány divadla sa otvorili až pätnásť minút pred začiatkom predstavenia, ktoré nemalo prestávku. Za obdiv by asi nestálo len hľadisko.

Hodnotenie autora recenzie: 55%

Bergamo Musica Festival Gaetano Donizetti 2014

Gaetano Donizetti:
Torquato Tasso
Hudobné naštudovanie a dirigent: Sebastiano Rolli
Réžia: Federico Bertaloni
Scéna: Angelo Sala
Kostýmy: Alfredo Corino
Svetlá: Claudio Schmid
Zbormajster: Fabio Tartari
Orchester a zbor Bergamo Musica Festival
Premiéra 7. 11. 2014 Teatro Donizetti Bergamo

Torquato Tasso – Leo An
Eleonora – Gilda Fiume
Roberto Geraldini – Giorgio Misseri
Don Gherardo – Marzio Giossi
Alfonso II. – Gabriele Sagona
Eleonora – Annunziata Vestri
Ambrogio – Alessandro Viola
***

Gaetano Donizetti:
Betly
Dirigent: Giovanni Battista Rigon
Réžia: Luigi Barilone
Scéna: Luca Dalbosco
Kostýmy: Alfredo Corno
Svetlá: Renato Lecchi
Zbormajster: Fabio Tartari
Orchester a zbor Bergamo Academy e Bergamo Musica Festival
Premiéra 27. 9. 2014 v Teatro Sociale Bergamo
(napísané z reprízy 8. 11. 2014)

Betly – Elisa Maffi 
Daniele – Enrico Iviglia 
Max – Paolo Ingrasciotta 

www.bergamomusicafestival.it

Foto Bergamo Musica Festival

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat