Bergamský festival vzkřísil Belisaria

Výstižné a vtipné sú slová z listu Gaetana Donizettiho, adresovaného svojmu učiteľovi Giovannimu Simonovi Mayrovi. Charakterizujú prostredie, do ktorého prišiel na svet jeden z najgeniálnejších skladateľov bel canta. Oznamuje, že jeho narodenie bolo o to tajnejšie, že sa odohralo v podzemí. Do suterénu bergamského Borgo Canale žiaden lúč svetla neprenikol. Piaty zo šiestich synov manželov Donizettiovcov, prisťahovalcov pravdepodobne z neďalekej Pontidy, sa narodil v mimoriadne skromných pomeroch, v rodine textilných robotníkov, predposledný novembrový deň roku 1797. Na Borgo Canale, len pár metrov od mestskej brány do „città alta“(horná, stredoveká časť malebného, dnes 120-tisícového Bergama), sa nachádza Donizettiho rodný dom. Cez víkendy je s malou výstavkou sprístupnený verejnosti. Gaetano v ňom nežil dlho. Keď mal deväť rokov, rodina opustila biedny príbytok a presťahovala sa na Piazza Nova (dnešná Piazza Mascheroni). Nech to neznie pateticky, ale návšteva rodného domu bola tou najpriliehavejšou ouvertúrou k popoludňajšiemu predstaveniu Belisaria. Dve uvedenia novej inscenácie tvorili úvod tohtoročného Bergamo Musica Festivalu. Pokračovať bude pod donizettiovským mottom ešte v októbri (Maria Stuarda), nasledujúce tituly sú však už mimo rámca  skladateľovej tvorby. Bude to Pucciniho Bohéma, Mozartove Cosi fan tutte a baletný večer. Nie je to teda festival monotematický, v tom sa podstatne líši od Rossini Opera Festivalu v Pesare. Jeho hlavná ambícia je podobná. Postupne rehabilitovať a v revidovaných edíciách prinášať zabudnuté či menej hrané opusy Gaetana Donizettiho. V každom ročníku sú bergamskému rodákovi venované dva tituly. Navyše, Bergamo kandiduje za Európske hlavné mesto kultúry v roku 2019. Tento fakt sa mimoriadne hrdo a dôsledne premieta do každého propagačného materiálu, vrátane bulletinu k Belisariovi. V tejto súvislosti si nespomínam, žeby Košice, ktoré sa týmto prívlastkom budú pýšiť už o pár týždňov, vynakladali podobné úsilie o zviditeľnenie. Som veľmi zvedavý, ako sa nová skutočnosť odrazí v kultúrnom žití mesta i celej krajiny. Zároveň nemôžem opomenúť napríklad rakúsky Graz, ktorý v roku 2003 bol tiež Európskym hlavným mestom kultúry a v rámci opernej ponuky som bol svedkom hosťovania súboru Mariinského teatru zo St.Peterburgu na čele s Valerijom Gergievom.Centrom bergamského festivalu je Teatro Donizetti, jeho odborným garantom Fondazione Donizetti. Divadlo s kapacitou 1150 miest láka svojím atraktívnym programom fanúšikov bel canta z celého sveta (vlani festival zaznamenal okolo 1200 objednávok na vstupenky zo zahraničia), čoho dôkazom bolo aj zloženie publika na navštívenom druhom z dvojice predstavení. Belisariom debutoval Gaetano Donizetti  4.2.1836 v benátskom Teatro La Fenice (niektoré mladícke diela uviedli iné benátske divadlá)a jeho premiéra nasledovala bezprostredne po Lucii di Lammermoor. Tá, podobne ako v poradí ďalšie Donizettiho opery (Il Campanello, Betly, L´assedio di Calais) uzreli svetlo sveta v Neapole. Belisario vznikol v čase, keď Vincenzo Bellini bol už po predčasnej smrti, Gioachino Rossini sa opernej tvorbe nevenoval a do premiéry Verdiho prvotiny chýbali tri roky. Z rovesníkov bol azda najplodnejším Saverio Mercadante. Úspech Belisaria bol údajne veľký, aj vďaka výbornému obsadeniu s hviezdnou Carolinou Unger ako Antoninou. Zaznamenal rad repríz doma i vo svete (uzrela ho aj Bratislava), no na prelome storočí, podobne ako väčšina skladateľových drám, zmizol z javísk. Libreto napísal podľa nemeckej predlohy Eduarda von Schenka Salvadore Cammarano, ktorý intenzívne na ďalších operách spolupracoval nielen s Donizettim, ale aj s Giuseppe Verdim (počnúc Alzirou až po nedokončenej práci na Trubadúrovi). Dej je zakotvený v Byzancii 6.storočia za vlády cisára Justiniána I. a hlavným hrdinom je jeden z najpoprednejších generálov ríše, Belisario.K rehabilitácii partitúry došlo roku 1969 v benátskom Teatro La Fenice, teda na scéne, kde mal pôvodnú premiéru. Z tohto uvedenia existuje aj jeden z mála CD kompletov opery. Dirigentom bol Gianandrea Gavazzeni a dvojicu hlavných postáv stvárnili Leyla Gencer a Giuseppe Taddei. Na nahrávke o rok mladšej z Teatro Donizetti v Bergame je pod taktovkou Adolfa Camozza Gencerovej partnerom v titulnej úlohe Renato Bruson. Taliansky barytonista figuruje aj na treťom komplete z roku 1981, kde jeho manželku Antoninu nahrala Mara Zampieri. Zabudnúť nemožno ani na DVD, zaznamenávajúce modernú inscenáciu v rakúskom Grazi, premiérovanú v deň skladateľovej dvestoročnice (1997), s Inez Salazar a Jacekom Strauchom.

Bergamské festivalové predstavenie bolo venované Gianandreovi Gavazzenimu, ktorý Belisaria vzkriesil. Nová inscenácia sa opiera o kritickú edíciu Ottavia Sbragiu, vychádzajúcu z autografu, uschovaného v archíve Donizettiovskej nadácie. O výsledky tohto detailného muzikologického bádania sa oprelo aj hudobné naštudovanie talianskeho dirigenta Roberta Tolomelliho, ktorý svojho času bol asistentom Gavazzeniho. Išlo o veľmi kompetentné pretlmočenie skladateľovho jazyka, striedajúceho fulminantné dramatické vrcholy (v bravúrnom crescende napísané finále 1.dejstva) s miestami plnými lyriky a vrúcnosti. Donizettiho hudba, v tom čase už skutočne zrelá, vedela naplniť charaktery postáv, dokázala evokovať atmosféru situácií, pričom vokálne nároky hlavných partov sú mimoriadne vysoké. Reflektujú kvality dobových interpretov, ktorí len vzácne nachádzajú pokračovateľov. Orchester a zbor Bergamského hudobného festivalu (zbor má v diele významnú úlohu a pripravil ho Fabio Tartari) podali technicky výborné výkony, nástroje i hlasy zneli mäkko, sýto a farebne.
Životopis Luigiho Bariloneho bol donedávna spätý skôr s profesiou speváka (sólistu a neskôr člena zboru vo veronskej Aréne), no postupne sa cez asistenta réžie dostal k samostatným prácam. Belisario je pravdepodobne jednou z jeho prvých veľkých príležitostí. Zhostil sa jej čestne, bez úmyslu čímkoľvek predlohu nadstavovať, meniť dejisko príbehu či charaktery aktérov. Spolu s výtvarníkom scény a kostýmov Angelom Salom našli pre tri dejstvá, nesúce samostatné názvy (Triumf, Exil, Smrť), adekvátne vizuálne vyjadrenie ako rámec pre rozohrávanie rozvlnenej a vášňami nasýtenej drámy. Bázou výpravy je rad mohutných, tehlami obložených stĺpov, niekoľko schodov na zdvihnutie horizontu (interiér cisárskeho paláca) a potom už len variovanie a svetelné ozvláštňovanie tohto základného pôdorysu. Na zmeny scén využíva Barilone aj tzv. revuálky, takže niektoré výjavy sa odohrávajú na proscéniu, iné využívajú celú hĺbku pomerne rozľahlého javiska. Predhistória je skratkou znázornená počas predohry (muž prináša dieťa v koši a váhajúc dvíha dýku), pôsobivo je naplnené druhé dejstvo (priestor pred žalárom) s vkusne aranžovaným zborom. Tretí akt otvára nemohra Belisaria a Antoniny s navracajúcim sa motívom ich malého dieťaťa. Scéna sa potom mení na rozvaliny a torzá stĺpov, medzi ktorými napokon prežíva smrteľne zranený a oslepený byzantský vojvodca, v obklopení milosť márne žiadajúcej manželky, svoje posledné chvíle.

V Bariloneho režijnom poňatí víťazí estetický dojem z javiska, skôr konvenčné ale účelné aranžovanie masových scén a schopnosť svietením sledovať vibrujúce emócie postáv a vzťahov. Veľkým charakterovým oblúkom prechádza najmä rola intrigujúcej Antoniny, no tiež citové väzby Belisaria k svojej dcére Irene sú vykreslené plasticky. Určite táto inscenácia neoplýva nadmierou fantázie. Dokazuje však, že klasické poňatia pri elementárnej miere vkusu majú stále svoje miesto.
Titulnú postavu venoval Gaetano Donizetti barytonistovi (prvým predstaviteľom bol Celestino Salvatori, ktorý predtým stvárnil hlavnú rolu v Il borgomastro di Saardam a ochorenie mu neskôr znemožnilo spievať premiéru Pia de´ Tolomei), je to rola pre hlas dramatický, no schopný vo viacerých číslach vyspievať aj lyriku a vrúcny cit. Z Montevidea pochádzajúci a v európskom opernom priestore hojne využívaný 36-ročný Dario Salari disponuje potrebným volumenom a priebojnosťou sýteho dramatického barytónu. Nemožno mu vytnúť ani nedostatok dynamickej prispôsobivosti v lyrických scénach (dvojspev s Irenou v 2.dejstve, trojspev v treťom), azda len hlas mohol preukázať väčšie spektrum farieb, či viac psychologických rovín. Je to zrejme otázka dozrievania umelca. Z Baskicka pochádzajúci Andeka Gorrotxategui (Alamiro), víťaz viacerých prestížnych konkurzov, vlastní napriek mladému veku tenor s kovovým jadrom, leskom a značnou prieraznosťou. Blízka je mu talianska fráza, dramatické akcenty, no isté manko v technike sa prejavilo v cabalette 2.dejstva, kde vo výške si musel pomôcť silením tónu.
Vari „najkrkolomnejšou“ je rola Antoniny. Talianska sopranistka Donata D´Annunzio Lombardi v úvodnej scéne a cavatine a v maximálne vypätom prvom finále dokázala, že ovláda finesy belcantovej dramatickej koloratúry, má koncentrovaný, v každej polohe jadrný hlas a vie vygradovať svoj dynamický potenciál. A to aj napriek tomu, že nejde o vyslovene dramatický ale skôr spinto materiál. V druhom, podstatne kratšom dejstve má jej rola prestávku, zato záverečný akt si nárokuje pružnosť a mäkkosť tónu v lyrických pasážach. Ku koncu, keď dráma kulminuje, už D´Annunzio Lombardi zrejme čerpala z dna rezerv, no pomyselný súboj s partom vyhrala. Mezzosopranistka Annunziata Vestri (Irene) využila danosti svojho koncentrovaného, plnšie  vo výške než v stredoch znejúceho hlasu a bola platnou súčasťou dominantného kvarteta postáv. V stredne veľkej role imperátora Giustiniana sa predstavil solídny basista Francesco Palmieri, rolu Eutropia vyspieval nepekne ostrým, no charakterotvorným tenorom Andrea Biscontin.

Priznávam, nepoznám presnú kvantifikáciu javiskového odkazu Gaetana Donizettiho. Vzhľadom na prepracované verzie viacerých opier, z ktorých niektoré nesú nové názvy, nie sú ani odborné pramene jednoznačné. Pripusťme však, že ich počet zjavne presiahol sedemdesiat. Mnohé z nich, hoci ide o belcantové skvosty, buď nepoznáme, alebo sa len postupne vracajú do života. Zásluhu na tom má aj každoročný festival v Bergame, rodisku Gaetana Donizettiho.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

Bergamo Musica Festival 2012
Gaetano Donizetti:
Belisario
Dirigent: Roberto Tolomelli
Réžia: Luigi Barilone
Scéna a kostýmy: Angelo Sala
Zbormajster: Fabio Tartari
Orchester a zbor Bergamo Musica Festival Gaeato Donizetti
Premiéra 21. septembra 2012 Teatro Donizetti Bergamo
(napísané z reprízy 23.9.2012)

Belisario – Dario Solari
Antonina – Donata D´Annunzio Lombardi
Alamiro – Andeka Gorrotxategui
Irene – Annunziata Vestri
Giustiniano – Francesco Palmieri
Eutropio – Andrea Biscontin
Eudora – Sonia Lubrini
Eusebio – Carlo Bonarelli
Ottario – Francesco Cortinovis
Un centurione – Francesco Laino

www.teatro.gaetano-donizetti.com

Foto Photo Studio u.v.