S Blair Tindall zdaleka nejen o bestselleru Mozart in the Jungle

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Premena hobojistky na autorku úspešného bestselleru? Kniha „Mozart in the Jungle“, ktorú spracovali do rovnomerného televízneho seriálu, pútavo rozpráva o živote hudobníka vo veľkých orchestroch, intrigách a láskach medzi hráčmi, honorároch, odboroch a množstvo ďalších zaujímavostiach, ktoré sa na verejnosť nedostanú každý deň. Blair Tindall nám v rozhovore priblížila fungovanie podporného mechanizmu v USA, ozrejmila daňové zákony pre umelecké inštitúcie a zaspomínala na svoju hráčsku kariéru.
Blair Tindall (zdroj archiv autora)


Blair Tindall – Orchestre by bez modernej hudby neprežili

 

Vaša kniha Mozart in the Jungle vzbudila senzáciu a obrátila pozornosť širokej verejnosti na svet vážnej hudby. Čitateľov ste vzali do zákulisia akademických hudobníkov, ktoré sa často podobná na životný štýl rock and rollových hviezd. Ako sa z hobojistky stane spisovateľka?

Dávno predtým som si spravila takzvané aplitude testing (poznámka redakcie – skúška spôsobilosti), aby som našla vhodné zamestnanie, v ktorom by som mohla zužitkovať svoje vlastnosti. Najvyšší počet bodov som dosiahla v oblastiach kreativity a komunikácie. Spoločnosť, ktorá pripravila tento test (jocrf.org), mi odporučila žurnalistiku, oblasť reklamy a public relations a prechod ku kreatívnejšiemu prostrediu v hudbe, ako je dirigovanie alebo komponovanie. Keďže hudobné konzervatória v USA nezahŕňajú plné stredoškolské vzdelávanie, vrátila som sa na tri roky do školy, aby som sa mohla dobre pripraviť na vysokoškolské štúdium. O niekoľko rokov som sa prihlásila na žurnalistiku a bola som prijatá na Stanford University s plným štipendiom.

Okrem úspechu zo strany čitateľov i kritikov ste obdržali aj negatívne reakcie zo strany vašich bývalých kolegov. Čo im najviac prekážalo?

Blair Tindall: Mozart in the Jungle – Sex, Drugs and Classical Music (zdroj blairtindall.com)

Moji kolegovia si knihu ani neprečítali, a už ju nesprávne vnímali ako „bulvárnu knihu“, no ona taká rozhodne nie je! Naopak, pojednáva o vzostupe kultúry v Amerike na konci dvadsiateho storočia a pozerá sa na zmeny jej financovania. Keďže to však nie je príliš atraktívna téma pre širokú verejnosť, pridala som aj spomienky a historky z môjho súkromia, ktoré boli paralelné s časovými obdobiami uvedenými v knihe. Interpretačné umenie sa v USA stalo legitímnym spôsobom obživy až od roku 1956, kedy Ford Foundation, ktorá bola spájaná s týmto automobilovým koncernom, vytvorila program takzvaných „zodpovedných grantov“. Ak ste ako orchester, múzeum, balet alebo divadlo získali desať tisíc dolárov, spoločnosť vám mohla prispieť sumou ďalších desať tisíc dolárov, ak by ste o to požiadali. Umelci pracujúci na plný úväzok sú v Amerike relatívne novým fenoménom. Prvým orchestrom, ktorý pracuje päťdesiatdva týždňov v roku, sa stala v roku 1964 New York Philharmonic (Newyorská filharmónia).

Pôsobili ste v Newyorskej filharmónii, ktorá je pre mnohých interpretov a splneným snom.

Nestala som sa stálou členkou New York Philharmonic, ale desať rokov som bola prvou náhradníčkou. Hlavný hráč prenáša na svojho náhradníka to najlepšie zo svojich vlastností. To je ten správny proces učenia. Vnímala som túto možnosť zdokonaľovať sa ako dar, nie ako obeť.

Filharmónia je veľký kolos, ktorého financovanie sa nezaobíde bez štátnej podpory i súkromných donorov. Skúste nám ozrejmiť tento mechanizmus v praxi. Je snaha prinášať novú, inovatívnu dramaturgiu, alebo väčšinou ide o chránenie vlastných investícií a zhodnocovanie zisku?

V USA neexistuje prakticky žiadne dlhodobo koncipované financovanie umenia zo strany vlády. Na vznik nových diel sú k dispozícii niektoré malé granty, ale prevažná väčšina finančných prostriedkov potrebných na prevádzkovanie orchestrov pochádza zo súkromných darov. Jednorazové financovanie umenia od veľkých koncernov (spoločnosti ako Exxon, Texaco či Citibank) bolo kedysi veľmi významné, ale od polovice osemdesiatych rokov sa výrazne znížilo. Rozpočet inštitúcie National Endowment for the Arts je taký malý, že väčšina organizácií by len veľmi málo pocítila, keby prestala fungovať. U nás sa podporujú aj neziskové nadácie, rovnako ako štátne a miestne (mestské a krajské) umelecké nadácie. USA majú päťdesiat štátov a každý štát je rozdelený na regióny nazývané okresy a ešte v rámci nich aj na mestá. Uvediem príklad, New York State > Kings County > New York City. Príjmy z predaja lístkov síce tvoria súčasť ziskov, ale iba z nich nedokáže prežiť žiadna inštitúcia či organizácia.

Určitým komerčným aspektom sa musí podriadiť každý umelecký súbor na profesionálnej úrovni. Ukazuje sa, že nastavenie súdobej hudby do dramaturgie býva veľkým problémom. Je to s jej prezentovaním a uvádzaním premiérových diel súčasných autorov až také zlé?

Toto úplne neplatí v USA. Tu je väčšina z našich umeleckých organizácií prevádzkovaná v podobe neziskoviek (v našej federálnej daňovej správe uvádzaných pod číslom 501c3 – sem patria aj verejné vysoké školy, niektoré nemocnice, Červený kríž a všetky cirkvi a náboženské organizácie). Nemusia teda platiť dane za poskytovanie toho, čo sa považuje za verejný majetok alebo zisk. Veľká časť idúca z verejných finančných prostriedkov je založená na tvorbe nových, súčasných a experimentálnych diel. Napriek tomu, že je to s presadením súdobej tvorby veľmi ťažké, niektoré ansámble, ako napríklad Los Angeles Philharmonic, to robia ako hlavnú súčasť svojej prezentácie pre mladšie a otvorenejšie publikum. Los Angeles Philharmonic je v súčasnosti jediný americký orchester, ktorý nestráca peniaze a drží si vyrovnaný rozpočet a nejde do strát. Existujú aj niektoré ziskové umelecké spoločnosti, ktoré majú zisk a platia dane. Sem patria najznámejšie produkčné spoločnosti produkujúce hudobné a divadelné predstavenia na Broadwayi, ako aj filmové a televízne štúdiá v Hollywoode. Tie majú peniaze na čokoľvek, čo by len chceli urobiť, no oni majú záujem iba o tvorbu, ktorá im prinesie zisk. Treba však podotknúť, že sa darí aj novým experimentálnym produkciám, dobrým príkladom je nedávny úspech muzikálu Hamilton uvedenom na Broadwayi.

Boli ste aj interpretkou súčasnej hudby, ale nájsť uplatnenie iba v tejto špecializácii môže byť veľkým problémom. V epochách baroka či klasicizmu sa hrávala iba nová hudba. Prečo dnes ľudí zaujíma viac minulosť a nie prítomnosť?

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář