Bodorová a Šostakovič v Bratislavě k výročí konce války

  1. 1
  2. 2

Petr Altrichter vložil do naštudovania a interpretácie Slovenskou filharmóniou jemu vlastné nadšenie, energiu a kladný prístup, ktorým priblížil dielo k súčasníkovi. Ivan Kusnjer zase preukázal krásny, silný a vysoko profesionálny vedený barytón, ktorý roky odoláva akémukoľvek vokálno-technickému kazu.Pri zamýšľaní sa nad 15-mi symfóniami Dmitrija Šostakoviča sa musí  poslucháč zamyslieť nad spletitými cestami ruského umelca, ktorý roky odolával tlaku spoločenskej diktatúry, doslova „brusliac“ cez dogmatické kritiky i vlastné umelecké ciele a humánne presvedčenia. Prečo jeho 8. symfónia c mol dostala podtitul „Stalingradská“ je záhadou, azda podmienenou dobou. Obsahovo-hudobne nemá nič spoločné s legendárnou Stalingradskou bitkou, ani s hrôzami vojny – ako je to evidentné v Šostakovičovej 7. symfónii „Leningradskej“. V tej totiž vskutku cítiť utrpenie tisícok obyvateľov nevského veľkomesta počas 2. svetovej vojny a silu arogantnej moci uchvatiteľov, ktorým sa napriek všetkému nepodarilo zlomiť Lenigradčanov…

Symfóniu č. 8 napísal Šostakovič iba rok po „Leningradskej“ – r. 1943 s podtitulom „Stalingrad“. Jej 5 častí – s rozsahom vyše 60 minút – vzniklo za 40 dní, v neuveriteľnom tempe a sústredení! V pamätiach, ktoré údajne zaznamenal a r. 1979 vydal Solomon Volkov, skladateľ priznal, že v 8 symfónii nešlo ani tak o Stalingrad, ako o Stalina a roky absolútnej moci tohto diktátora, ktorému podľahli milióny(!) nevinných ľudí, zamordovaných v koncentračných táboroch na Sibíri, uštvaných vyšetrovaniami a mučením v „legendárnych“ moskovských väzeniach. Ak bol Hitler zločinec, ako cituje Volkov Šostakoviča, Stalin bol rovnakým zločincom. Na pamiatku mučených a zabitých, zastrelených, utrápených hladom a utrpením každého druhu napísal Šostakovič jednu zo svojich najsugestívnejších symfónií – 8. symfóniu c mol. (Pričom už samotná tónina vyjadruje trúchlivú melanchóliu diela). Ako ďalej hovoril skladateľ autorovi svojich pamätí: „Neskôr sa všetko utrpenie pripisovalo vojne, akoby ľudia boli mučení a zabíjaní len v nej. Preto sa dnes Siedma i Ôsma považujú za symfónie vojnové.“

Napriek úspechu symfónie, dedikovanej dirigentovi Jevgenijovi Mravinskému a predvedenej r. 1943 v Moskve, bola po ukončení vojny táto symfónia podrobená kritike ako „formalistická“, bez „slávnostného lesku finále“, s „kultivovaním obrazov zla a utrpenia“. Žiaľ, ešte dnešná generácia sedemdesiatnikov sa učila o ždanovovskej estetike realizmu, pričom iba v samotnom Rusku stáli jej dôsledky životy umelcov – či ich morálne kľučkovanie, ak chceli prežiť.

Samotný Šostakovič napísal r. 1961 – teda 18 rokov po 8. symfónii(!) 12. symfóniu, na počesť XX. zjazdu KSSZ, venovanú  pamiatke V. I. Lenina a Veľkej októbrovej revolúcii, s jasne označenými programovými časťami. Lenin – predchodca Stalina, neľútostný, krutý politický hráč svetových dejín, teda prekryl aj vnútorný obsah a dedikáciu predchádzajúco napísanej 8. symfónie, v ktorej Šostakovič vzdal úctu obetiam dvoch diktátorov. Čo robí strach! Ešteže o rok neskôr, r. 1962 mala premiéru geniálna Šostakovičova 13. symfónia „Babij Jar“, napísaná na verše Jevgenija Jevtušenka, líčiaca masaker Židov v priepasti neďaleko Kyjeva.

Možno sa čudovať, že skladateľ toľkých geniálnych skladieb a  myšlienkových zamyslení, kritík a neustáleho strachu o život, zomrel iba 69 ročný – v absolútnej rezignácii a duševnom vysilení?

Odbočila som zámerne, no azda nie zbytočne, od predvedenia 8. symfónie c mol, ktorá bola druhou časťou nie dlhého, ale významného koncertu Slovenskej filharmónie.Hoci nefandím dirigentom, ktorí pohybom nadmerne dotvárajú vedenie orchestra, v danom prípade Petr Altrichter zapojil všetky fyzické i duševné sily na to, aby „jeho“ koncepcia a predvedenie dosiahli maximálne pochopenie monumentálneho diela.Päť kontrastných častí zvukovo i obsahovo monumentálneho diela (pri posilnených skupinách sláčikových nástrojov) vyžaduje 4 flauty, 2 hoboje, anglický roh, 4 klarinety, 3 fagoty, 4 lesné rohy, po tri trúbky a pozauny, tubu, bohato zastúpenú sekciu bicích. Všetko to vytvára úžasný zvukový ohňostroj, ktorý aj v pianissimových úsekoch nesie v sebe hrozivý rytmický model, nehovoriac o zapojení sekcie bicích v úderných fortissimách. V 1. časti sa nad skupinou huslí a viol – bez violončiel – ozýva nostalgické sólo hoboja,   akoby predtucha čohosi hrozivého. Celkovo 25 minútová 1. časť je základom symfónie – v závere (iba tam) interpretačne trochu nesústredene zahratom.

Zato od 2. časti  (Scherzo, s typickými Šostakovičovými hudobnými úškľabkami, ba i pikolovým sarkazmom) už znela interpretácia bezchybne, s ráznym hudobným priebehom a v poslucháčskom napätí – pričom celkovo zapojený orchester ponúkal stále nové inštrumentačné zázraky a genialitu zvukových farieb.

3.-5. časť boli spojené do jedného celku (Allegro non troppo – Largo – Allegretto). Od kvílivo znejúceho pochodu, v ktorom – kupodivu rytmus určovali sláčiky, pokračoval hudobný priebeh cez „nárek“ dychov a rázne vstupy bicích. Pulzácia hudby prechádzala v 3. časti cez viaceré orchestrálne skupiny. Objavil sa i skarikovaný dobový tanečný rytmus. Trúbkové fanfáry vzápätí kontrastne ohlásili panychídu 4. časti. Violy a violončelá v nej hrali nesmierne jemnú hudbu – meditáciu za zomretých, umučených, anonymné obete stalinského režimu. Niekoľkonásobné falošné závery akoby nadstavovali bolestné Largo. Napokon prichádza záver – Allegretto, ktoré plynulo prenieslo smútok do pastorálno – lyrickej nálady, s jasnými tónmi flauty i dobovými tanečnými rytmami 40-tych rokov: život sa prosto nedá zastaviť a pokračuje – napriek všetkým trápeniam. Skladateľovo pridlhé finále však stratilo trocha na dôraze – akoby všetko podstatné už bolo povedané v panychíde 4. časti.

Veľmi zriedka hrávané dielo som vnímala v hlbokom sústredení – s úctou k vynikajúcemu orchestrálnemu naštudovaniu, so strhujúcim dirigentským zanietením, ktoré strhlo celú Slovenskú filharmóniu do jednotne dýchajúceho hudobného diela – a deja. Bol to koncert dvoch skladieb, ale aj dvoch odlišných generácií a poetík. Sylvia Bodorová i Dmitrij Šostakovič však hovorili o jednom: že ľudské utrpenie nezastaví nič iné – iba ľudskosť. Paradox?

Pravda.

Každopádne sme ju prijali v hlbokom rozjímaní – sedemdesiat rokov po vojne.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

Slovenská filharmónia
Dirigent: Petr Altrichter
Ivan Kusnjer (barytón)
16. a 17. aprila 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 16.4.2015)

program:
Sylvia Bodorová: Terezín Ghetto Requiem
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 8 c mol op. 65

www.filharmonia.sk

Foto A. Trizuljak

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Slovenská filharmonie -P.Altrichter & I.Kusnjer (Bratislava 16./17.4.2015)

[yasr_visitor_votes postid="161485" size="small"]

Mohlo by vás zajímat