Bratislava: Emmanuel Villaume a Stefan Dohr se Slovenskou filharmonií

Pod rukami šéfdirigenta Emmanuela Villaumea
Široká paleta skladieb a štýlov Slovenskej filharmónie 

Hoci sme ešte nezabudli na vynikajúce decembrové koncerty Slovenskej filharmónie so šéfdirigentom Emmanuelom Villaumeom, táto osobnosť svetovej dirigentskej špičky sa začiatkom nového roku opäť vrátila k „svojmu“ orchestru a spolu s dramaturgiou Slovenskej filharmónie pripravila tri januárové dvojice symfonických koncertov. A tak januárové štvrtky a piatky (15. – 16. januára; 22. – 23. januára; 29. – 30. januára) sú v Bratislave venované Slovenskej filharmónii a očakávaniu, aké hodnoty ponúkne so svojím francúzskym šéfdirigentom Emmanuelom Villaumeom.

V troch ucelených programoch nebudú – samozrejme – chýbať ani výnimoční sólisti: na koncertoch 15. a 16. januára (prinášame ich hodnotenie) bol hosťom Slovenskej filharmónie Stefan Dohr, 1. hornista Berlínskej filharmónie (členom jedného z najlepších symfonických telies je od roku 1993).

Stefan Dohr je tiež aktívnym komorným hráčom. Ako sólista spolupracoval s dirigentmi svetového mena (Daniel Barenboim, Bernard Haitink, Christian Thielemann, Ingo Metzmacher a Claudio Abbado). V jeho interpretácii zaznel Koncert pre lesný roh a orchester č. 2 Es dur AV 132 Richarda Straussa, od ktorého sme si vypočuli aj symfonickú báseň Don Juan, op. 20. Na záver prvej dvojice koncertov zaznela Symfónia č. 36 C dur KV 425 známa pod titulom „Linecká“ od Wolfganga Amadea Mozarta.Vo štvrtok a piatok 22. a 23. januára uvedie Emmanuel Villaume so Slovenskou filharmóniou ďalšiu zo symfónii Gustava Mahlera – posledné dokončené dielo skladateľa – Symfóniu č. 9.

Vo štvrtok a piatok 29. a 30. januára bude sólistkou večerov mezzosopranistka Bernarda Fink, narodená slovinským rodičom v Argentíne. V roku 1985 sa umelkyňa presťahovala do Európy, kde spolupracuje so svetovými orchestrami (Viedenská filharmónia, Londýnska filharmónia, Česká filharmónia…). V jej interpretácii zaznie jedna z dramaturgických noviniek sezóny – opojná Poéma o láske a mori op. 19 francúzskeho skladateľa Ernesta Chaussona. Na úvod koncertov je na programe symfonická báseň Túžby a spomienky od slovenského autora prelomu 19. a 20. storočia – Alexandra Albrechta, ktorého jazyk a štýl vychádzali z nemeckej romantickej tradície (Brahms, Reger) a neskôr ich obohatil o prvky impresionizmu a expresionizmu. Na záver koncertu zaznie dielo skladateľa, ktorý nie je bežným repertoárovým autorom: Poéma – extáza op. 54 Alexandra Skriabina.
***

V rámci abonentného cyklu Hudba troch storočí odznela 15. a 16. januára teda prvá dvojica spomínaných programov pod rukami Emmanuela Villaumea (hodnotím koncert 16. januára). Bol to časovo primeraný, nie „rozvláčny“ koncert, hoci v dramaturgických známych číslach (až na zriedka uvádzaný Straussov Koncert pre lesný roh a orchester č. 2 Es dur).Teda žiadne hudobné „objavy“ – skôr zvedavosť, ako sa francúzsky šéfdirigent, známy svojou výbušnosťou a neobyčajnou hudobnou energiou, vyrovná interpretačne s Mozartovou klasicky umiernenou partitúrou. Zo siedmich Straussových symfonických básní je Don Juan v poradí prvou. Mladý skladateľ ju napísal roka 1888, ako 24 ročný – nadväzujúc na literatúrou inšpirované hudobné diela Berlioza a Liszta. Podnetom k téme Dona Juana boli verše nemeckého básnika Nikolausa Lenaua. Strauss nechcel ilustrovať príbehy známeho zvodcu, skôr vyjadriť mladistvú silu a fantáziu, ktorú v Juanovi rozprúdila vždy nanovo krása ženy a láska ako prúd života. Keď Juan stratil mladú energiu, zostalo mu už len jediné dobrodružstvo – smrť. Spontánnosť hrdinu, jeho mladý oheň, ale najmä invencia skladateľa vytvorili z Dona Juana prvú, azda najhranejšiu a najlepšiu symfonickú báseň z radu jeho ďalších, ktoré napísal v priebehu rokov 1888 – 1899, pred svojou „opernou epochou“. Ani nie 18-minútové dielo je obsahovo sýte, inštrumentačne prekrásne sfarbené do portrétu hrdinu, ktorého – o nekonečné hľadačstvo krásy a lásky – oberie iba strata mladej energie a očakávanie posledného poznania – smrti. V tomto romantickom diele, napísanou vo voľnej sonátovej forme sa ideálne vyvažujú v nárokoch všetky orchestrálne nástrojové skupiny: od prvej, husľami rozvíjanej vášnivej témy, cez husľové lyrické sólo, s nástupom motívu ideálu krásnej ženy. Drevené dychové nástroje znejú už na pozadí prvej témy. Straussom (dedične) milované lesné rohy našli výrazné uplatnenie viackrát v kontrapunkte s kantilénou i tremolom huslí.Táto symfonická báseň je geniálnou ukážkou prelínania veľakrát obrazovo – obsahovo a literárne, no tu hudobne vykresleného hrdinu, bez nejakej konkretizácie, zato s tak širokou paletou inštrumentálnych kontrastov a dynamických „fajnovostí“ (nádherná, ako na vlnách sa kolísavá lyrická časť, nastupujúca po vášnivej prvej téme) ako máloktoré dielo vrcholného romantizmu. Slovenská filharmónia vložila do tohto diela svoju príznačnú dynamickosť, energiu, ale aj zvukovú vypracovanosť, prelínanie všetkých nástrojových skupín do detailne vypracovaného, dynamicky kontrastného celku. Villaumeovi partitúra, samozrejme, „sadla“ svojou prekypujúcou energiou. Veď aj on je ako živé dynamo, ktoré musí poslucháč i divák milovať pre oduševnenosť, ktorú vkladá do každého koncertu a diela – pričom jeho francúzska ležérnosť je prítomná len pri  ďakovaní publiku za umenie „vedúceho“ hráča, ktorý vkladá svoje predstavy do orchestra, tohto jedinečného nástroja. Jeho všestranná inteligencia, sa – našťastie – neobmedzuje iba na rozumový prienik do odkazu skladateľov, ale je vždy jedinečným objavom muzikanta nášho veku, ktorý disponuje veľkou fantáziou a iskrivosťou osobnosti, ktorá rozpúta v každom diele ohníčky emócií.V Straussovom Donovi Juanovi bolo každé jeho gesto presné a – hoci v nadmernej veľkosti – viedlo inštrumentálne skupiny k jednotnému nástupu a primeranému (nielen expresívnemu, ale aj poetickému) výrazu. Z dobre poznaného a efektného čísla koncertov sa tak stal jedinečný zážitok, kde excelovali dychové nástroje – drevá i plechy, ale aj kvalitná sláčiková skupina (vrátane husľového sóla), pod vedením koncertného majstra Ewalda Danela.

Koncert pre lesný roh a orchester č. 2 Es dur op. 86 napísal Richard Strauss roka 1942, ako v poradí druhý Es durový koncert pre tento nástroj. Ten prvý, s opusovým číslom 11, vznikol v rokoch 1882 – 1883, teda s odstupom  takmer 60 rokov! Nepochybne, obe diela inšpirovala spomienka na Straussovho otca, ktorý bol vynikajúcim hráčom na lesný roh v mníchovskom opernom orchestri. Od neho skladateľ získal i rady v technicko-nástrojových problémoch, možnostiach a výrazových schopnostiach horny. Stefan Dohr predviedol toto náročné dielo s bravúrnosťou (1. časť – Allegro), pokojným stíšením a vnútornou lyrikou (2. časť – Andante con moto) a temperamentom i porozumením pre súhru s orchestrom vo veselom a temperamentom Ronde (3. časť). Jeho nástroj je sám osebe výtvarné dielo – krásny svojou dvojfarebnosťou zlatej a striebristej farby, s premyslenosťou celkovej stavby, ako jedinečného inštrumentu so zlato-tmavou farbou zvuku i náročnosťou, ktorú vyžaduje od interpreta po stránke dychovej – nielen prstovej. Veď každá fráza, dynamika sú tu závislé od majstrovského ovládania dychu. Mimoriadne intonačne čistý výkon Stefana Dohra bol svedectvom jeho oprávneného špičkového postavenia medzi interpretmi tohto inštrumentu. Slovenská filharmónia zvlášť jemne vystihla náladu 2. časti – lyrického Andante, kde pod rukami Villaumea hrala nielen kolegiálne voči sólistovi – ale najmä hudobne spätá so Straussovou lyrikou.Prídavok, ktorý po náročnom výkone zahral Stefan Dohr z odkazu majstra hudobných farieb – Oliviera Messiaena, bol nie čerešničkou, ale priam bonbónom najvyššej kvality: v tejto prídavkovej skladbe predviedol nemecký hornista celú paletu možností v hre na lesný roh – dynamických, skokovo-virtuóznych, prechádzajúc od najhlbších tónov k priam kontratenorovým, s frázami, ktoré slúžili interpretovi i poslucháčom na nádych pred ešte väčším prekvapením, čo všetko (v tých najdrobnejších rytmických hodnotách) dokáže jeden z nástrojov „zlatej dychovej sekcie“ ako sólový inštrument!

Najviac som čakala na uvedenie Mozartovej  Symfónie č. 36 C dur KV 425 „Lineckej“. Mozart ju napísalo a 4 dni – na ceste zo Salzburgu do Viedne, na zástavke v Linzi, po vyzvaní svojho protektora grófa Thuna, aby na nečakanom koncerte v tunajšom Ballhause uviedol i nové symfonické dielo. A tak 27-ročný génius dokázal v rekordne krátkom čase napísať opus, ktorý síce nepatrí k vrcholným symfóniam medzi desiatkami podobných diel z jeho početnej tvorby, ale určite je mimoriadnym v odkaze samotného Mozarta a hudby klasicizmu. Štvorčasťová symfónia, formovo nadväzujúca na haydnovský formový typ, má v sebe nespočetné mozartovské hudobné krásy, ktoré na okamžité počutie tvoria autograf génia. Po zvukovo majestátnom úvode prechádzal mozartovsky zúžený orchester (s prítomnými drevenými dychmi a výrazným zástojom bicích) do jemnosti a typických behov v 1. časti (Adagio. Allegro spiritoso), kde sem-tam mohli byť vypracovanejšie behy v sláčikoch. Ale celkovo bola vstupná časť náznakom celkom iného zvuku orchestra, než v prvej polovici koncertu, kde búrili romantické vášne a inštrumentálne výboje. Tu všetko znelo kultivovane, jemne, s disciplinovaným, zmenšeným, presným dirigentským gestom, ktoré naznačovalo, že hráči aj ich dirigent sa nachádzajú v krajine ušľachtilej krásy. Motív druhej časti (Andante) tvorila graciózna Siciliana a jej variácie – všetko v elegantnom interpretačnom štýle Slovenskej filharmónie, kde zvlášť pôsobivo zneli úseky v pianissimách. Tretia časť (Menuetto) bola v robustnejších farbách a jemnejších odpovediach náznakom pôvabného tanečného obrazu. Presto (4. časť) formovo, nie tematicky či melodickým napodobením, vyjadrilo Mozartovu poctu milovanému Haydnovi v klasickom, priezračne čistom štýle a celkovo radostnom finále.

Som veľmi šťastná, že práve očakávaný mozartovský exkurz Emmanuela Villaummea bol tlmočený s takým pochopením pre štýl doby, lebo dirigent robustnej výrazovosti dokázal v Lineckej symfónii podriadiť seba i svojho ducha disciplíne a diferencovanosti skladateľskej poetiky. Nepreferoval seba, ale Mozarta a prenikol so Slovenskou filharmóniou do duše bezstarostného dieťaťa, ktorého poslal na tento svet samo nebo – s jeho prostou radosťou, nekonečnou invenciou, Božou iskrou a jasnou dušou. Pri všetkej exkluzivite podania opusov Richarda Straussa, bol práve Mozart vrcholom zážitku prvej januárovej ponuky Emmanuela Villaumea a Slovenskej filharmónie.

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Hudba troch storočí
Strauss, Mozart
Dirigent: Emmanuel Villaume
Stefan Dohr (lesný roh)
Slovenská filharmónia
15. a 16. januára 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 16. 1. 2015) 

program:
Richard Strauss:
– Don Juan, op. 20
– Koncert pre lesný roh a orchester č. 2 Es dur AV 132
Wolfgang Amadeus Mozart: Symfónia č. 36 C dur KV 425 Linecká

www.filharmonia.sk

Foto Alexander Trizuljak