Bratislava: Londýnský filharmonický orchestr s Jurajem Valčuhou

Valčuha a Londýnsky filharmonický orchester na BHS

Londýnsky filharmonický orchester vznikol krátko po druhej svetovej vojne v roku 1945 vďaka producentovi Walterovi Leggeovi zo spoločnosti EMI. Netreba si ho mýliť s Londýnskym symfonickým orchestrom (LSO), ktorý sa všeobecne považuje za jeden z najlepších na svete, ani s Londýnskym filharmonickým orchestrom, ktorý sa síce rovnako prekladá, no v angličtine ide o dva názvy: London Philharmonic Orchestra vznikol v medzivojnovom období, oficiálny názov tu spomínaného telesa je Philharmonia Orchestra.

Londýnsky filharmonický orchester má na svojom konte úspech, ktorým sa nemôže pochváliť iný hudobný súbor vo svete – keďže vznikol na podnet spoločnosti EMI, orchester rýchlo získal štúdiovú profesionálnu formu a vo svetových hudobných vydavateľstvách vydal viac ako tisícku albumov. Jedna z prvých nahrávok z roku 1947 bola zároveň posledným koncertom pre Richarda Straussa ako dirigenta, kde sa predstavil svojou burleskou. Od svojho vzniku mal šiestich dirigentov: Prvým bol vtedy málo známy Herbert von Karajan (1948 – 1954), spomeňme ešte Riccarda Mutiho (1973 – 1982) a Christopha von Dohnányiho (1997 – 2008). Súčasným šéfdirigentom je od roku 2008 Esa-Pekka Salonen.

Ide teda zrejme o asi najpočúvanejší orchester sveta aj medzi poslucháčmi, ktorí klasickú hudbu nevyhľadávajú. Hoci možno nie tak, ako by si to ich predstavitelia želali. Nahrávky tohto orchestra môžeme počuť vo filmoch ako Avengers, Thor, Iron Man; v hrách Battlefield, Star Wars, Medal of Honor a mnohých ďalších.

Prvé dielo večera bol chronicky známy husľový koncert e moll Felixa Mendelssohna-Bartholdyho (prekvapivo tento koncert v nedávnej ankete nášho portálu skončil až na šiestom mieste tu). Sólo mal americký huslista Stefan Jackiw (ukrajinské meno po otcovi, matka má kórejský pôvod). V takto známom diele sa diváci nevyhnú porovnávaniu predvedeného výkonu s výkonom ich obľúbeného interpreta. Pri Stefanovi Jackiwovi americké médiá po prvých väčších koncertoch nešetrili chválou a niektoré noviny dokonca začali hovoriť o bezbrehých interpretačných schopnostiach.

Hra londýnskeho orchestra a Stefana Jackiwa ponúkla konvenčný a príjemný prístup k poňatiu diela. Sólista vynikajúco komunikoval s orchestrom, občas kontrastom v sóle a niekedy splynutím s plným zvukom orchestra. Oná konvenčnosť je v interpretácii v intenciách, ako dielo poznáme najviac: Jackiw znel v prvej časti melancholicky, neskôr v expozícii a ďalších častiach s výraznými farebnými odtieňmi. Virtuózne pasáže neboli umením pre umenie, huslista v nich nenásilným spôsobom naznačil, že má schopnosť virtuózneho prednesu. Z jedného koncertu nemôžeme hovoriť o bezhraničnej interpretácii, no veríme, že domovské médiá sa v Jackiwovi nemýlia.

Pri často hrávaných dielach však vždy príde na um otázka, či by sa nedali zahrať iným, zaujímavejším spôsobom, ktorý bude ikonickejší. Bratislavskí poslucháči si možno pamätajú výborný prednes Dalibora Karvaya z leta tohto roku so slovenským mládežníckym orchestrom. Rozoberme v krátkosti iba prvú časť: Karvay si dovolil mierne rubatá a glissandá, vyľahčil kadencie, v závere druhej témy s orchestrom natiahli ritardando a vyvolali úplne iný pohľad na interpretáciu tohto konkrétneho miesta. Jackiwova interpretácia bola interpretačne brilantná, no pri porovnaní s Karvayovým prednesom mu chýbal inovátorský pohľad. Čo poteší diváka, ktorý sa s Bartholdyho koncertom zoznamuje, neuchváti ďalšieho, ktorý dielo dôkladne pozná.

Juraj Valčuha je absolventom bratislavského Konzervatória, dirigovanie študoval v Petrohrade u Ilju Musina a v Paríži u Janosa Fürsta. Na pódiu pôsobí skôr ako nemecký rodák, najmä pre svoju precíznosť, presnosť a neštylizovanosť. Pri vedení orchestra využíva skôr striedme gestá, v mohutnejších častiach je ponorený do diela a pracuje s výrazom, ale ostáva racionálny, s nadhľadom. Valčuhova svetoznámosť spočíva v dokonalom vedení orchestra a následne brilantnej interpretácii. Orchester bol pod jeho kontrolou vyrovnaným partnerom sólového huslistu a jednoliatym celkom, ktorý ladil a udržiaval rytmus počas celého koncertu.

Druhú časť koncertu vyplnila Symfónia č. 8 Stalingradská Dmitrija Šostakoviča. Dátumom vzniku by mohlo ísť o krstné dielo londýnskeho orchestra: Šostakovič túto symfóniu napísal za štyridsať dní a veľmi sugestívnymi hudobnými myšlienkami zobrazuje utrpenie a vojnové hrôzy druhej svetovej vojny, teda udalosti, ktorá podnietila vznik Londýnskeho filharmonického orchestra. Prvá nahrávka Šostakovičovej Leningradskej vznikla v ich podaní v roku 1957.

Londýnsky filharmonický orchester v hodinovom opuse nechal vyniknúť zvukovú a obsahovú monumentálnosť. Fortissimá prvej časti zneli vynikajúco v podaní sláčikových a bicích nástrojov, Valčuha zdôrazňoval kontrasty medzi jednotlivými pasážami na vyvolanie atmosféry kontemplácie. Vyzdvihnúť treba aj hobojové sólo a interpretáciu flautových hráčov. V tretej a štvrtej časti symfónie už bola citeľná rozladenosť plechových dychových nástrojov (tradične myslíme najmä na lesné rohy), predovšetkým vo fanfáre štvrtej časti. Ich umenie sa ale napriek miernym nedostatkom naplno prejavilo v pianových častiach symfónie, ktorých tu nie je málo – vrátane úplného záveru. Orchester sa v týchto miestach nezosypal a zvuk jednotlivých skupín nástrojov bol veľmi vyrovnaný. Na tom má veľkú zásluhu Valčuha a určite aj vyspelá interpretačná inteligencia orchestra. Bratislavské hudobné slávnosti opäť potvrdili, že svetoví dirigenti a náročné diela vo vernej intepretácii sú veľkým privilégiom týchto jesenných dní.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Bratislavské hudobné slávnosti 2016
Dirigent: Juraj Valčuha
Stefan Jackiw (husle)
Philharmonia Orchestra London
25. novembra 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Felix Mendelssohn Bartholdy: Koncert pre husle a orchester e mol, op. 64
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 8 c mol, op. 65, Stalingrad

www.bhsfestival.sk