Bratislava: Manon Lescaut v barvách a symbolech

Môžeme sa azda odraziť od úvahy, koľko opier Giacoma Pucciniho potrebuje repertoár Opery Slovenského národného divadla? V aktuálnej, o pár dní uzavretej sezóne, keď sa pravdepodobne (vychádzajúc z koncepcie víťaza výberového konania a ministrom kultúry akceptovaného nového generálneho riaditeľa SND Mariána Chudovského) zavŕši aj dvojročná riaditeľská epizóda Petra Dvorského, ich bolo šesť! Pre korektnosť: Madama Butterfly mala pred nedávnom derniéru a Le Villi sa hrali iba raz v koncertnej verzii.

Pucciniovská presilovka je o to okatejšia, o čo nevyváženejší je súčasný repertoár prvej slovenskej scény. Neprítomnosťou kvalifikovanej dramaturgie v ostatných dvoch rokoch nemala inštitúcia narysovanú víziu ani smerovanie. K zmene vo vedení dochádza s takým oneskorením, že je otázne, do akej miery bude možná korekcia plánu pre budúcu sezónu. Ten sa opäť ukázal ako chabý a nekoncepčný. Zrejme zabrániť uvedeniu Márie Terézie od neznámeho rakúskeho autora Rolanda Baumgartnera (aj vzhľadom na záväzok s festivalom v Segedíne) sa už nepodarí. V hre je však absolútne zbytočný, donekonečna (a spravidla veľmi zle!) obohrávaný Barbier zo Sevilly (je nevyhnutné prelomiť klišé o Rossinim ako autorovi výlučne komických opier) ale aj Lohengrin, ktorý umelecké méty Opery SND nedvíha, hoci iný, zatiaľ neuvedený Wagner je prepotrebný. História novej bratislavskej Manon Lescaut sa začala písať ešte pred nástupom Petra Dvorského do funkcie. Vtedajšie vedenie ponúklo spoluprácu českému režisérovi Jiřímu Nekvasilovi, s ktorým mali  pôvodne dohodnuté Hry o Márii od Bohuslava Martinů. Tie napokon divadlo uvidelo len v koncertnej verzii a režisér ako náplasť dostal Pucciniho, zhodou okolností titul, ktorý ešte nerežíroval. Dvorský tento návrh vo svojej inauguračnej reči akceptoval, no ešte počas svojej prvej sezóny ho – údajne z ekonomických dôvodov –  stiahol, resp. odložil. Uplynulý víkend sa napokon Manon Lescaut dožila premiéry. Do slovenskej metropoly sa vrátila po 54 rokoch a medzitým ju už len v nevydarenej podobe ponúklo roku 1992 košické Štátne divadlo.

Vyslovene triumfovať dielu sa však nepodarilo ani do tretice. Hoci ambície, dať na javisko nový pohľad na predlohu, boli zreteľné. Napokon, režisér Jiří Nekvasil a scénograf Daniel Dvořák, nie sú vonkoncom vyznávačmi muzeálneho divadla. Ale na druhej strane ani provokatérmi, ktorí by stoj čo stoj mali naprogramované vyvolávanie škandálov. Nie sú už žiadnymi mladými búrlivákmi, hoci v tomto vek  vo svete nehrá rolu. Nová Manon Lescaut zasa až tak veľa polemiky nevyvolá, napriek tomu, že punc tradičnosti či veristickej drobnokresby rozhodne nenesie. Ba možno povedať, realistickej poetike statočne vzdoruje. Či je to dištanc celkom namieste, je už druhá vec.

Nekvasil s Dvořákom a kostýmovou výtvarníčkou Máriou Fulkovou posunuli dej do presne nekonkretizovanej etapy prvej polovice 20.storočia a rovnako bez jednoznačného začlenenia ostalo aj dejisko. Minimalistické kulisy a charakteristiku prostredia dotvárali predovšetkým farebné podnety, práca so svetlom a symbolmi. Vznášajúce sa ležiace stromy, gauč  visiaci hore nohami mali napovedať o prevrátených hodnotách, bizarné scény hudobníkov s madrigalom a tanečná hodina s karikatúrou starčekov nepriniesli ani osvieženie, ani neozvláštnili najslabšie a najnudnejšie miesto partitúry. Lampár bez hlavy tiež zapadal do sveta imaginácií, ktoré sa stali estetickým vodidlom koncepcie. Celkovo prevláda na javisku lesk, zrkadliaci sa odraz podlahy, ktorý istý efekt prináša, zároveň je však vyžaruje chladom, ktorý s vrúcnosťou hudby (aspoň v tých dramatických a vášňami nabitých výjavoch) až tak neladí. Malý vstup do podzemia sa v prvom dejstve javí samoúčelne, v treťom slúži pre vyvádzanie prostitútok pripravených na deportáciu (ešte predtým ich hore-dole prevážajú v klietkach), aby po skontrolovaní totožnosti sa mohli opäť „prepadnúť“ pod javisko, na fiktívnu palubu lode. Zrejme najpôsobivejším je posledné dejstvo. Farebný, otvorený horizont sa postupne sťahuje, posledné chvíle života Manon sprevádza pomaly sa posúvajúci balón (zrejme mesiac, hoci v texte sa spomína slnko) a v závere sa ešte raz otvorí prázdna scéna.  Celkovo je recepcia inscenácie nasmerovaná skôr na vnímanie farieb, surrealistických štylizácií, menej je v nej živočíšneho, vášnivého realizmu. Je to trocha zjemnený Puccini (Manon Lescaut vskutku nie je exemplárnym veristickým dielom), možno trocha viac vyumelkovaný než spontánny a  temperamentný.

Hudobné naštudovanie Rastislava Štúra má snahu o šťavnatý, neraz až symfonický orchestrálny ťah. Nedá sa síce povedať, že je vymodelovaná každá výrazová nuansa, či vykalkulovaná každá dynamická hladina vzhľadom na nosnosť hlasov, celkovo však prúd partitúry tečie nezadržateľne dopredu. Azda len je dimenzovaný na väčšie a objemnejšie hlasy. Sólisti by asi mohutnejšie zneli z akustickejšieho javiska historickej budovy. Zbor, pripravený Pavlom Procházkom, pôsobil zvukovo mohutne, pokiaľ sa nachádzal na proscéniu.Premiéra Manon Lescaut opäť upozornila na veľké problémy s obsadzovaním dramatických titulov. Dokonca v sopránovom parte, ktorý je skôr mladodramatický, prvú premiéru spievala Jolana Fogašová v pokročilom štádiu gravidity a na druhú musela byť narýchlo z pripravovanej banskobystrickej Fedory stiahnutá Talianka Cristina Baggio. Z pôvodne plánovaných Manon dala Adriana Kohútková prednosť brnianskej Chrysothemis v Straussovej Elektre (a spravila dobre!), Louise Hudson sa z prvých predstavení stratila a napríklad v ére Dvorského úplne ignorovaná Iveta Matyášová nebola vôbec obsadená. Jolana Fogašová spieva Manon kultivovane, má pre ňu dostatok priebojnosti v dramatických pasážach, timbrovo je však jej soprán skôr chladnejší než vrúcny. Triumf z jej nedávnej Janáčkovej Kostelníčky na scéne košickej opery sa teda nezopakoval. Alternujúca Cristina Baggio nedisponuje mimoriadnou farbou hlasu, je však typovo a vizuálne ideálnou Manon, je agilnou herečkou, niekedy však u nej kantiléna a pucciniovské legato ustupujú mierne predimenzovanému výrazu. Problém, ktorý sa objavil v úvode sezóny s obsadením titulnej roly Otella sa v menšej miere vynoril opäť. Nemáme, resp. nebol nasadený žiaden slovenský Des Grieux (v tomto štádiu by ho mal ešte zvládnuť Miroslav Dvorský, nehovoriac o Michalovi Lehotskom – obaja však nie sú stáli členovia ansámblu, ale hostia), takže výpomoc prišla zo susedných krajín. V Ostrave naturalizovaný Talian Luciano Mastro vyspieval všetky tóny partu, je to však materiál dimenzovaný na menší priestor, kde by sa mohol pokúsiť aj o širšiu paletu vokálneho výrazu. Oproti svetlejšiemu a lyrickejšiemu Mastrovmu hlasu disponuje Maďar Boldizsár László tmavším a ťažším tenorom. Nie vždy však znie dostatočne jasne a kovovo, občas je trocha zastretý a v exponovanejšej polohe mierne forsírovaný. Jeho výraz bol však emotívnejší ako Mastrov. Ani jeden z alternantov neoslnil, no ani neskĺzol pod priemer. Z dvoch predstaviteľov Lescauta bol tónovo koncentrovanejší a kovovejší Daniel Čapkovič na druhej premiére, no solídny spevácky a uvoľnenejší herecký výkon podal aj Pavol Remenár. Postava Geronta de Ravoir je z rodu charakterových basov, pre ktoré basbarytón Gustáva Beláčka nemá prirodzenú dispozíciu, zatiaľ čo Ján Galla ju poňal v skôr serióznejšej rovine a s väčším objemom hlasu. Omylom obsadenia bol Jozef Kundlák, ktorý má od mladíckeho Edmonda unaveným hlasom s výpadkami tónu priďaleko. Nie je to totiž charakterová rola, ale neveľký part pre kantabilný lyrický tenor, takže bližšie k nej mal na druhej premiére Ondrej Šaling. Bizarne kostýmovaného Hudobníka zaspievali Jitka Sapara-Fischerová a Michaela Šebestová.Pucciniho Manon Lescaut je dielom skladateľovej mladosti, ale zároveň otvára etapu zrelosti. Do nej dospel až neskôr, keď dokázal byť stručným a úderným. Manon má však ešte priveľa balastu, ktorý napokon znehodnocuje aj viacero iných veristických opier. Aj napriek tomu a najmä vzhľadom na jej vyše polstoročnú absenciu, nemožno jej uvedenie v Opere SND odmietnuť. Koniec koncov, ani  inscenačná podoba Manon Lescaut nerobí divadlu hanbu.

Giacomo Puccini:
Manon Lescaut
Hudební nastudování: Rastislav Štúr
Dirigent: Rastislav Štúr (alt. Martin Leginus)
Režie: Jiří Nekvasil
Scéna: Daniel Dvořák
Kostýmy: Mária Fulková
Sbormistr: Pavel Procházka
Dramaturgie:Michal Benedik
Orchestr a sbor Opery SND
Premiéry 15.a 16. června 2012 Sál opery a baletu nové budovy SND Bratislava

Manon Lescaut – Jolana Fogašová / Cristina Baggio (alt. Louise Hudson)
Lescaut – Pavol Remenár / Daniel Čapkovič (alt. Jakub Kettner)
Renato des Grieux – Luciano Mastro / Boldizsár László
Geronte de Ravoir – Gustáv Beláček / Ján Galla
Edmondo – Jozef Kundlák / Ondrej Šaling
Hostinský – Juraj Peter / Roman Krško
Muzikant – Jitka Sapara-Fischerová / Michaela Šebestová
Baletný majster – Ivan Ožvát /Ján Babjak
Lampár – Martin Gyimesi / Ján Keder
Seržant – Ján Ďurčo / František Ďuriač
Kapitán – Roman Krško / Daniel Hlásny

www.snd.sk

Foto SND Jozef Barinka