Bratislava: návrat Puritánů a Giovanni s Plachetkou, Kocánem a Kurucovou

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Don Giovanni, akého si Bratislava nepamätá
Jozef Bednárik, režisér súčasnej inscenácie Mozartovho Dona Giovanniho na scéne Slovenského národného divadla musel prežívať v pomyselnom nebíčku chvíle blaženosti. Možno dokonca, keď pred trinástimi rokmi pripravoval svoju verziu „opery opier“ ani netušil, v akej umeleckej konštelácii sa raz objaví. A stalo sa. V nedeľu podvečer (predsunutý začiatok na sedemnástu hodinu je dobrým ťahom) zažila Bratislava Dona Giovanniho v kvalite, na akú si ani pamätníci starší odo mňa nespomínajú.O koncepcii hudobného riaditeľa Friedricha Haidera sme písali po obnovení inscenácie v lanskej sezóne. Jeho Don Giovanni je kompaktný trojhodinový ohňostroj mozartovských farieb, vzplanutí a vzápätí pokojných kantilén, s kontrastne ohnivými tempami a konečne (po prvýkrát) aj s vypointovanými secco recitatívmi. Haiderove tempá považujem za ideálne, pomalšie árie sa nevlečú, gradácie majú „brio“ a pritom nestrácajú brilantnosť. Rozsiehle prvé finále je budované v premyslenom oblúku, s bohatým vnútorným členením a finále celej opery je strhujúcou, dych vyrážajúcou drámou. Záverečná moralita, ktorú dnes často škrtajú, má v Haiderovom poňatí hudobnú logiku aj pointu. Prosto, je to pravá „dramma giocoso“. Orchester hral s chuťou a bez prehreškov.

V titulnej postave sa po prvýkrát na javisku bratislavskej opery predstavil dvadsaťdeväťročný český barytonista Adam Plachetka, sólista Viedenskej štátnej opery. Prudko sa rozvíjajúca kariéra mladého Pražana mu skoro otvorila dvere popri materskej scéne aj na Salzburskom festivale a postupne v mnohých významných divadlách. Nevynímajúc milánsku La Scalu (v júni v nej debutoval ako Mozartov Guglielmo) a začiatkom budúceho roku ho čaká prvé vystúpenie na doskách newyorskej Metropolitan Opere (opäť Don Giovanni, ktorého hlavný part spieval vo Viedni, Berlíne a v Prahe, ale Masetto). Pre titulného hrdinu má už dnes vari všetky potrebné dispozície. Vokálno-technické, štýlové, výrazové, inteligenčné, osobnostno-fyzické. Krásne sfarbený jadrný a zároveň mäkký barytón, rovnocenne znejúci v celom rozsahu, s podmanivým timbrom stredov a hĺbok ale aj suverenitou vysokej polohy. Odhalil také spektrum výrazových odtieňov v hlase a hre, aké vo svojej koncepcii nemala zakódované ani réžia. Zrazu všetko fungovalo, každé gesto, každá herecká akcia či nuansa vo vzťahoch boli naplnené zmyslom. Aj to, čo u Jozefa Bednárika zavše stálo na hrane schválnosti, buď nabralo zdôvodniteľnú logiku, alebo padlo do úzadia.Adam Plachetka modeloval portrét Giovanniho možno nie celkom v intenciách bratislavskej réžie. Ak v knihe od Fausta k Orfeovi Michaela Mojžišová píše: „Hoci zvodcovská identita Dona Giovanniho by k tomu mohla motivovať, viac než erotický podtext zaujala Jozefa Bednárika téma osobnej (ne)slobody jednotlivca“, Plachetkov hrdina si vychutnával oveľa viac rozmerov. Vášeň dobíjať ženské telá a slabá odolnosť nežného pohlavia voči jeho čaru bola aj celkom pochopiteľná. Má nielen ideálny vzhľad a činoherno-filmové dispozície, ale aj v hlase toľko rafinovaných farieb a dynamických faziet, že pobalamutenie každej donny či vidieckej dievčiny nebolo ničím prekvapujúcim. Triumfoval prakticky vo všetkom. Počnúc recitatívmi, ktorých často až hovorový prúd (najmä v kooperácii so Štefanom Kocánom)je tým pravým mozartovským urýchľovačom deja. V „šampanskej“ árii odhalil tón v plnej zvukovej kráse a lesku, v serenáde si jednu strofu zanôtil v mezza voce a vo finále rozbaľoval možnosti majestátneho barytónu do fascinujúcej gradácie.

Rovnocenného partnera, spoluhráča a nahrávača našiel v Štefanovi Kocánovi. Náš súčasný basista číslo jeden má na svojom konte v Donovi Giovannim titulnú postavu, Masetta aj Komtúra. Od nedele mu v „registri“ nechýba ani Leporello. Nie časté počuť túto postavu v podaní typického basu s tmavou hlbokou polohou. Nie je to však jediná Kocánova výsada. Jeho hlas má kovovo koncentrované jadro v každej polohe, prechody medzi nimi sú absolútne plynulé, rovnako ako tieňovanie dynamiky. Je to diametrálne odlišný model, ako predstavuje v tejto inscenácii napríklad Peter Mikuláš. Štefan Kocán nerozmieňa na drobné jednotlivé slovíčka a frázy, nepoužíva výrazové klišé, ale vníma svoju postavu presne v intenciách žánrového určenia diela. Je to „dramma giocoso“, sú v nej situácie veselé (bravúrne vyhraná scénka napodobňovania gestikulácie Giovanniho), je v nej kópia móresov svojho pána i strach z jeho osudu. Štefan Kocán síce vytvoril svojho prvého Leporella (a určite sa v ňom potrebuje udomácniť), no jeho rukopis, založený na elegancii mozartovskej frázy, na ohnivosti rytmických gradácií a švihu recitatívov mu zaručujú, že bude žiadaným predstaviteľom tejto roly na najväčších scénach.S postavou Donny Elviry sa Jana Kurucová stretla už na svojej domovskej scéne v berlínskej Deutsche Oper. Spieva sa jej výborne, pretože svojou tessiturou leží tam, kde je umelkyňa ozaj doma. Mezzosoprán Jany Kurucovej je svetlejšieho timbru, rozsah a technická istota ju vpúšťajú aj do partií hraničiacich so sopránom, takže táto postava sa jej interpretuje konformne. A nielen vokálne. Ona Elvirou žije, jej sklamaniami, nádejami, naivnosťou i hysterickými výlevmi. Bola to komplexne podaná, perfektne a v plnom tónovom objeme (pri všetkých variáciách dynamiky) zaspievaná a temperamentne zahraná Donna Elvira, ktorá do hviezdneho hosťujúceho tria zapadla ideálne.Z domáceho obsadenia vyzdvihujem Donna Ottavia v podaní Martina Gyimesiho. Od svojho debutu v roli v minulej sezóne nadobudol javiskovú istotu, je to noblesne frázujúci lyrický (neváham povedať mozartovský) tenor so schopnosťou na dychu vyspievať aj náročné koloratúry druhej árie Il mio tesoro. Gyimesi spieva inteligentne, štýlovo, neforsíruje tón a našťastie netrpí pseudokomplexmi mnohých lyrických tenorov, snívajúcich po skorom „vincero“. Veľmi príjemne sa v roli Masetta počúval bas Martina Mikuša. Tento mladý umelec postupuje skromne, krok po kroku, a kvalita jeho výkonov evidentne rastie. Jana Bernáthová je herecky prirodzenou Zerlinou, vokálne je jej výhodou sýta hlbšia poloha a keby mal jej okrúhly soprán trocha viac lesklej zvonivosti, bola by ideálnou Zerlinou.

Azda jedinou problematickejšou postavou v nedeľnom predstavení bola Donna Anna v podaní Lindy Ballovej. Jej zlyhanie v obávanom koloratúrnom úseku árie Crudele… Non mi dir možno pripísať pravdepodobne takzvanej premotivovanosti (v takejto konštelácii kolegov sa hockedy nespieva), sčasti však aj neskúsenosti s rozložením síl. Nedá sa pritom povedať, že Ballovej technika nezvláda koloratúru, naopak, pohyblivé úseky jej vychádzali presvedčivejšie než dramatické, vzorovo zaspievala intonačne náročný „maskový“ trojspev. Čo mi však u mladej sopranistky stále chýba je osobitejší, okrúhlejší a zabalenejší timbre. Azda slovko k prognóze: čo najmenej bažiť po dramatických úlohách. Ich čas ešte neprišiel.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Bellini: Puritáni (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="16236" size="small"]

Vaše hodnocení - Mozart: Don Giovanni (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="16222" size="small"]

Mohlo by vás zajímat