Bratislava a Peter Mikuláš – moc a samota

  1. 1
  2. 2

Na zinscenovanej konferencii Realizmus a formalizmus v hudbe sa stretávajú Predsedajúci, Jedničkin, Dvojkin a Trojkin, ktorí znázorňujú Šostakovičových nepriateľov: Jozefa Stalina, Andreja Alexandroviča Ždanova a Dmitrija Šepilova. Libreto, ktoré znelo v ruskom origináli (diváci dostali preklad v bulletine), vychádza zo skutočných prejavov a zachytáva štýlový prejav týchto „osobností“. Poslucháči sa tak musia prebrodiť blábolmi, žvástami a cynickými urážkami namierenými na formalistov, ktoré vyzdvihujú jediný správny druh komponovania – socialistický realizmus. Existuje tu iba jedna línia, pretože Šostakovič sa naschvál vyhol konfrontácii tzv. národných skladateľov píšucich v tomto slohu, a formalistov – antinárodných skladateľov píšucich dekadentnú žumpu, keďže dialóg v skutočnosti ani nebol umožnený. Gýčové hudobné aranžmány mali zdôrazniť toľko propagovanú heroickosť a monumentálnosť tak, ako to určili sovietski úradníčkovia. Z tohto hľadiska nudí, ale jeho hudobný odkaz nie je dôležitý.

Šostakovičovo dielo srší iróniou, hoci mnohé satirické odkazy venované moci možno chápať až v kontexte skladateľovho života a s pochopením jeho zložitých vzťahov. Skladateľ sa vtipne pomstil všetkým, ktorí mu ublížili. Cez jednoduché valčíky, Stalinovu obľúbenú pieseň Suliko či citáciu z populárnej ľudovej piesne Kalinka vykresľuje potemkinovskú realitu a banalitu režimu. Naschvál poprel harmonickú zložitosť a predvídateľnou hudobnou rečou vystrúhal hlasnú výčitku úradníkom, ktorí chceli silou určovať, čo je v umení správne, ale pritom mu vôbec nerozumeli. Ako keď opitý Trojkin násilnou deklamáciou ‚Glinka, Čajkovskij, Rimskij-Korsakov‘ určuje, kto je podľa neho moderný, a vzápätí na to posiela na všetkých zhýralcov vyhrážku: „Buďte vždy bdelí, nech sa strachom trasú naši nepriatelia! Dívajte sa okolo seba, aby sme našich nepriateľov raz a navždy vykorenili.“ Kolektívnosť, ako má byť! Masovosť nebola v tomto prípade zdôraznená v orchestrálnej časti, ale v zbore sprevádzanom klavírom, v ktorom Iršai zachoval tú ľahkosť a vtip, ktorým Peter Mikuláš hlasno velil a delegoval.

Antiformalističeskij rajok je nielen svojou kontroverznosťou, ale aj nekonečnými spôsobmi, ako sa vyrovnať s jej dramatizáciou, nesmierne príťažlivou témou. Napríklad Národné divadlo v Prahe sa pohralo s jeho scénickou a formálnou stránkou, pričom dôraz kládlo práve na experiment. Konvergencie zase priniesli odľahčený pohľad s hlavným zámerom pobaviť publikum. Prvý úsmev vzbudilo to, ako sa zjavil na scéne klavirista Jevgenij Iršai v pionierskej rovnošate, a čo ešte taký Peter Mikuláš, ktorý ukázal svoju hereckú komediálnu stránku! Nepríjemné zimomriavky zostali po skončení iba tým, ktorí poznajú kontext tohto diela, ostatní sa aspoň dobre pobavili.

 

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Konvergencie 2016
Šostakovič 110 / Moc a samota
Peter Mikuláš (bas)
Jevgenij Iršai (klavír)
Milan Paľa (husle)
Marián Svetlík (husle)
Peter Biely (viola)
Jozef Lupták (violončelo)
Ondrej Šaray (zbormajster)
Spevácky zbor ECHO
24. september 2016 Moyzesova sieň Bratislava

program:
Jevgenij Iršai:
Slovenský zošit (na básne Ivana Kraska)
– Interludium I.
1. Chladný dáždik
2. Hej, v tej mojej mladej hrudi
– Interludium II.
3. Keby, keby…
4. Balada
5. Srdce moje
– Interludium III.
6. Iba pripomínať
7. Nepozriem viac v tvoje oči
– Interludium IV.
8. Bola jedna mladá pani
9. Jednu len jedinú
10. Modlitba

Dmitrij Šostakovič:
– Dve skladby pre sláčikové kvarteto
I. Elégia
II. Polka
– Antiformalističeskij rajok

www.konvergencie.sk

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Šostakovič 110 / Moc a samota (Konvergencie 2016 Bratislava)

[Celkem: 1    Průměr: 5/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na