Bratislava: Selim paša jako majitel hotelu v dnešním Orientu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Do súčasného repertoáru Opery Slovenského národného divadla vstúpil štvrtý Mozart. K dvom „da- ponteovským“ operám - šestnásťročnej inscenácii Dona Giovanniho a vlani naštudovanej Così fan tutte - ako aj staršej, dvojjazyčnej Čarovnej flaute, pribudol tento víkend Únos zo serailu.
Wolfgang Amadeus Mozart: Únos zo serailu – Mariana Hochelová (Konstanze) – SND Bratislava 2017 (zdroj SND / foto Anton Sládek)

 

Mozart v dnešnom tureckom hotelovom rezorte
Únos zo serailu v Opere SND s Petrom Valentovičom a Jánom Ďurovčíkom

Singspiel začal Wolfgang Amadeus Mozart komponovať ako čerstvý päťadvadsiatnik, keď už mal za sebou tucet mladíckych opier i prvú veľkú seriu Idomeneo. S libretistom Johannom Gottliebom Stephaniem ml. sa oprel o námet Christopha Friedricha Bretznera (použitý o rok skôr ako text k singspielu Belmont und Konstanze od Johanna Andrého), spracúvajúci dobovo populárnu, exotikou zaváňajúcu tureckú tému (reflektovali ju v operách viacerí skladatelia, napríklad Rameau, Michael Haydn, Salieri, Rossini, Gluck), vnášajúcu zároveň do príbehu motív vernosti, skúšanej lásky, komického grobianstva i moralitu. Šľachetnosť víťazí v závere nad zlom.

Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi bol námet s hlavnou hrdinkou Konstanze bližší o to väčšmi, že rovnaké meno niesla jeho nastávajúca. Tlkot zamilovaného srdca Belmonteho bol tak trocha jeho vlastným citovým búšením, ako sám v korešpondencii priznal. Do diela „zrelej“ mladosti vtisol inštrumentačnú paletu v opernej spisbe unikátnu, pohrávajúcu sa s netypickými kombináciami nástrojov, s farbami kresliacimi miestny turecký kolorit, s výrazovo a psychologicky diferencovaným vývojom postáv. Prosto rafinovanosť orchestrálnej štruktúry i vokálnych línií doslova vyráža dych. Ak prívlastok génius priraďujeme k umelcom niekedy trocha benevolentne, tak Mozartovi patrí na prvom mieste a bez akejkoľvek pochybnosti. Špecifiká tejto partitúry na predpremiérovom matiné, pod moderátorskou taktovkou Jaroslava Blahu, priamo pri klavíri s mimoriadnou výstižnosťou, zrozumiteľnosťou i vtipom osvetlil autor hudobného naštudovania Peter Valentovič. Bola to lekcia pútavého hudobného rozboru diela, ktorá ho publiku (no žiaľ, ako zvyčajne, nie ignorantským študentom našich hudobných vzdelávacích inštitúcií) priblížila slovom i hudbou.

Tak ako bol svojho času Mozartovi blízky príbeh Únosu, dnes sa s ním v inom slova zmysle stotožnil vo svojej debutovej opernej réžii Ján Ďurovčík. Doma i vo svete známy a vysoko cenený choreograf, režisér a manažér v oblasti tanečného a muzikálového divadla si splnil svoj sen. Počas celej profesionálnej kariéry túžil popasovať sa s operou, a keďže prvá pozvánka z pražskej Štátnej opery sa v dôsledku vtedajších organizačných zmien v divadle nerealizovala, čakal na inú – z domoviny. Neprichádzala, tak sa o ňu pokúsil sám. Bolo veľmi sympatické, že Ján Ďurovčík celú genézu svojho bratislavského operného debutu bez okolkov a zahmlievania na tlačovke rozbalil. Rovnako šťastnou bola vtedajšia odpoveď vedenia súboru, ktorá sa s ním dohodla na Mozartovom Únose zo serailu. Teda na téme, ktorá je Ďurovčíkovi, vzhľadom na jeho obľúbenú dovolenkovú destináciu, tureckú riviéru, bytostne blízka. Fakt, že nová inscenácia vznikla v rámci projektu takzvaného Operného štúdia, nebudem rozvádzať. Slovko takzvaného som nenapísal náhodne, operné štúdiá vo svete pracujú na úplne odlišnom princípe ako v Bratislave. U nás boli síce protagonisti vyberaní na základe predspievania (čo by mala byť skôr norma pri obohacovaní obsadení), no tým to zhaslo. Pracovalo sa v štandardnom časovom režime, čiže o nejakej systematickej edukačnej činnosti, praktickej a teoretickej, nemôže byť ani reči. Z údajnej stovky adeptov voľba padla na ôsmich, štyroch domácich a štyroch zahraničných.

Navyše, žiadne informácie o sólistoch sa divák z bulletinu nedozvedel a narýchlo vložené životopisy na webe divadla by mali v niektorých prípadoch obsahovať korektnejšie údaje.

Garantom hudobnej zložky bol Peter Valentovič. Jeden z najväčších talentov ešte stále skôr mladšej než strednej generácie dirigentov, dosiaľ na scéne Slovenského národného divadla dostával príležitosti ako druhý dirigent. Únos zo serailu bol po celkovo spackanej operete Zem úsmevov jeho prvým vlastným bratislavským operným naštudovaním. Uchopil sa ho po hĺbkovej analýze partitúry, z ktorej sa snažil vyťažiť inštrumentačnú pestrosť a nápaditosť, delikátnu charakteristiku postáv, vzťahov, situácií. Transparentnosť faktúry by aj najmenšie zakolísania v orchestri vyhodila na povrch, takže zároveň s vkladom dirigenta, treba oceniť aj disciplinovanú a výrazovo zanietenú hru nášho telesa. Peter Valentovič presne cítil pulz žánru, diferencoval kontrasty v tempách, od veľmi živých až ohnivých cez uvoľnenú, nie však živelnú komiku po elegantné oblúky v lyrických frázach sólistov. „Tureckosť“ hudby, okorenenú špecifickou inštrumentáciou, nechal vyznieť naplno, právom až trocha ostentatívne (je totiž pre dielo typickou), v zvýraznení dychových a bicích nástrojov. V názorovej zhode s inscenátormi sa mu hudobný druh singspielu nikdy nevymkol z rúk, celý ťah predstavenia nebol dominantne komický či umelo nadľahčovaný, ale kopíroval hudobnú a dejovú linku, často sa nesúcu v dôstojných líniách. Kde však bolo miesto pre šantivosť a elegantný vtip, tam dostali priestor.

Ešte malé poznámočky. K škrtom: vlastne chýbala len ária Belmonteho z 3. dejstva, tzv. Baumeister-ária Ich baue ganz auf deine Stärke, ktorá sa občas vynecháva, a napokon nenachádza sa ani na legendárnej či „referenčnej“ Kripsovej nahrávke. K doplneniu hudby o úryvky z iných Mozartových diel či Valentovičom dopísané podfarbenia situácií: táto „licencia“ neuškodila, no nechýbala by mi. Aj keď v prvom prípade aranžmán módnej prehliadky po Janičiarskom zbore bolo pôvabným spestrením a v druhom, zvukové ornamenty plnili istú „dramatickú“ funkciu pri riadenom uspávaní personálu serailu. A ešte dodatok na adresu tímu, vrátane dramaturga: osobitne oceňujem, že nevznikol jazykový hybrid (viď Čarovná flauta), keď spevácke party i hovorené dialógy ostali v nemčine. A priori nezamietam alternatívu prekladu, iba kombináciu dvoch rečí.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Mozart: Únos zo serailu (SND Bratislava 2017)

[Celkem: 19    Průměr: 2.8/5]

Související články


Reakcí (3) “Bratislava: Selim paša jako majitel hotelu v dnešním Orientu

  1. Globálne dá sa súhlasiť s recenziou. Ja som bola len na prvej premiere a mne sa aj výkon Evy Bodorovej veľmi páčil.
    Je jedna vec, s ktorou ale prudko nesúhlasím v hodnotení a to je práca so svetlom. Neviem ako vnímali diváci sediaci na prízemí reflektory namierené priamo do publika, ale sediac na prvom strednom balkóne tá itnezita bola veľmi nepríjemná. Aj naši známi z druhého balkóna mali tú slúsenosť. Veľmi by som bola vďačná odborníkovi za vysvetlenie, aký význam má doslova oslepenie diváka… Jednoducho tej režisérskej „finte“ nerozumiem. … údajne vyšetrovatelia štb tak osvetľovali obvinených…

    1. Na 1.premiere som sedel na 2.balkone. Reflektory z javiska tak oslepovali ze som uz v polovici 1.dejstva zvazoval odchod domov, nakoniec som si presadol na miesto kde to bolo o trochu lepsie (ale obcasne oslepovanie neprestalo).
      Na 2.premiere z prizemia bolo svietenie OK.
      Inak vyborna inscenacia ale na balkony si listok nekupujte…

  2. Veľmi vydarená inscenácia! Operný režisérsky debut Jánovi Ďurovčíkovi podľa mňa vyšiel. Veľmi vhodná aktualizácia a modernizácia príbehu, ktorá je zmysluplná, neznásilňuje ani libreto ani nejde proti kľúčovej hudobnej zložke. Sem-tam to bolo trošku „tlačené na pílu“ (využívanie stredového „bazénika“ podľa mňa fungovalo v komických situáciách, jeho využitie na dramatizáciu Konstanzinych árii nebolo veľmi presvedčivé), ale vcelku veľmi vydarené, často naozaj autenticky humorné. Zaujímavá a funkčná scéna, veľmi pekné kostýmy. Celková práca so svetlom bola tiež veľmi dobrá, v diskusii spomínané svietenie priamo na divákov mi vôbec nevadilo (na oboch premiérach som sedel na 2. balkóne), aj keď podľa mňa to samotnej inscenácii až tak nepridalo. Skôr sa mi to videlo trošku kopírované od Konwitschneho (zasvietenie v hľadisku v záverečnej časti posledného dejstva), aj od De Brea (svietenie ručnými baterkami v inscenácii Rómeo a Júlia).
    Orchester hral famózne, všetka česť! Spevácke obsadenie sa mi celkovo viac páčilo na 2. premiére. Skúsenejší sólisti – M. Gyimesi a J. Galla – boli pre mňa presvedčivejší. Ak by som si mal poskladať ideálne obsadenie, tak by to bolo M. Hochelová – E. Bradley – M. Gyimesi – M. Šimko – J. Galla. Výraznejšie výhrady by som však nemal ani k jednému účinkujúcemu. Silnou stránkou inscenácie sú aj výborné herecké výkony všetkých účinkujúcich – a to nie len pri hovorenom slove, ale aj pri spievaných áriách.
    Určite bratislavský Únos zo serailu odporúčam! Veľmi svieže, komické, zaujímavá réžia a výborné hudobné a spevácke výkony.

Napsat komentář