Bratislava: Selim paša jako majitel hotelu v dnešním Orientu

Mozart v dnešnom tureckom hotelovom rezorte
Únos zo serailu v Opere SND s Petrom Valentovičom a Jánom Ďurovčíkom

Singspiel začal Wolfgang Amadeus Mozart komponovať ako čerstvý päťadvadsiatnik, keď už mal za sebou tucet mladíckych opier i prvú veľkú seriu Idomeneo. S libretistom Johannom Gottliebom Stephaniem ml. sa oprel o námet Christopha Friedricha Bretznera (použitý o rok skôr ako text k singspielu Belmont und Konstanze od Johanna Andrého), spracúvajúci dobovo populárnu, exotikou zaváňajúcu tureckú tému (reflektovali ju v operách viacerí skladatelia, napríklad Rameau, Michael Haydn, Salieri, Rossini, Gluck), vnášajúcu zároveň do príbehu motív vernosti, skúšanej lásky, komického grobianstva i moralitu. Šľachetnosť víťazí v závere nad zlom.

Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi bol námet s hlavnou hrdinkou Konstanze bližší o to väčšmi, že rovnaké meno niesla jeho nastávajúca. Tlkot zamilovaného srdca Belmonteho bol tak trocha jeho vlastným citovým búšením, ako sám v korešpondencii priznal. Do diela „zrelej“ mladosti vtisol inštrumentačnú paletu v opernej spisbe unikátnu, pohrávajúcu sa s netypickými kombináciami nástrojov, s farbami kresliacimi miestny turecký kolorit, s výrazovo a psychologicky diferencovaným vývojom postáv. Prosto rafinovanosť orchestrálnej štruktúry i vokálnych línií doslova vyráža dych. Ak prívlastok génius priraďujeme k umelcom niekedy trocha benevolentne, tak Mozartovi patrí na prvom mieste a bez akejkoľvek pochybnosti. Špecifiká tejto partitúry na predpremiérovom matiné, pod moderátorskou taktovkou Jaroslava Blahu, priamo pri klavíri s mimoriadnou výstižnosťou, zrozumiteľnosťou i vtipom osvetlil autor hudobného naštudovania Peter Valentovič. Bola to lekcia pútavého hudobného rozboru diela, ktorá ho publiku (no žiaľ, ako zvyčajne, nie ignorantským študentom našich hudobných vzdelávacích inštitúcií) priblížila slovom i hudbou.

Tak ako bol svojho času Mozartovi blízky príbeh Únosu, dnes sa s ním v inom slova zmysle stotožnil vo svojej debutovej opernej réžii Ján Ďurovčík. Doma i vo svete známy a vysoko cenený choreograf, režisér a manažér v oblasti tanečného a muzikálového divadla si splnil svoj sen. Počas celej profesionálnej kariéry túžil popasovať sa s operou, a keďže prvá pozvánka z pražskej Štátnej opery sa v dôsledku vtedajších organizačných zmien v divadle nerealizovala, čakal na inú – z domoviny. Neprichádzala, tak sa o ňu pokúsil sám. Bolo veľmi sympatické, že Ján Ďurovčík celú genézu svojho bratislavského operného debutu bez okolkov a zahmlievania na tlačovke rozbalil. Rovnako šťastnou bola vtedajšia odpoveď vedenia súboru, ktorá sa s ním dohodla na Mozartovom Únose zo serailu. Teda na téme, ktorá je Ďurovčíkovi, vzhľadom na jeho obľúbenú dovolenkovú destináciu, tureckú riviéru, bytostne blízka. Fakt, že nová inscenácia vznikla v rámci projektu takzvaného Operného štúdia, nebudem rozvádzať. Slovko takzvaného som nenapísal náhodne, operné štúdiá vo svete pracujú na úplne odlišnom princípe ako v Bratislave. U nás boli síce protagonisti vyberaní na základe predspievania (čo by mala byť skôr norma pri obohacovaní obsadení), no tým to zhaslo. Pracovalo sa v štandardnom časovom režime, čiže o nejakej systematickej edukačnej činnosti, praktickej a teoretickej, nemôže byť ani reči. Z údajnej stovky adeptov voľba padla na ôsmich, štyroch domácich a štyroch zahraničných.

Navyše, žiadne informácie o sólistoch sa divák z bulletinu nedozvedel a narýchlo vložené životopisy na webe divadla by mali v niektorých prípadoch obsahovať korektnejšie údaje.

Garantom hudobnej zložky bol Peter Valentovič. Jeden z najväčších talentov ešte stále skôr mladšej než strednej generácie dirigentov, dosiaľ na scéne Slovenského národného divadla dostával príležitosti ako druhý dirigent. Únos zo serailu bol po celkovo spackanej operete Zem úsmevov jeho prvým vlastným bratislavským operným naštudovaním. Uchopil sa ho po hĺbkovej analýze partitúry, z ktorej sa snažil vyťažiť inštrumentačnú pestrosť a nápaditosť, delikátnu charakteristiku postáv, vzťahov, situácií. Transparentnosť faktúry by aj najmenšie zakolísania v orchestri vyhodila na povrch, takže zároveň s vkladom dirigenta, treba oceniť aj disciplinovanú a výrazovo zanietenú hru nášho telesa. Peter Valentovič presne cítil pulz žánru, diferencoval kontrasty v tempách, od veľmi živých až ohnivých cez uvoľnenú, nie však živelnú komiku po elegantné oblúky v lyrických frázach sólistov. „Tureckosť“ hudby, okorenenú špecifickou inštrumentáciou, nechal vyznieť naplno, právom až trocha ostentatívne (je totiž pre dielo typickou), v zvýraznení dychových a bicích nástrojov. V názorovej zhode s inscenátormi sa mu hudobný druh singspielu nikdy nevymkol z rúk, celý ťah predstavenia nebol dominantne komický či umelo nadľahčovaný, ale kopíroval hudobnú a dejovú linku, často sa nesúcu v dôstojných líniách. Kde však bolo miesto pre šantivosť a elegantný vtip, tam dostali priestor.

Ešte malé poznámočky. K škrtom: vlastne chýbala len ária Belmonteho z 3. dejstva, tzv. Baumeister-ária Ich baue ganz auf deine Stärke, ktorá sa občas vynecháva, a napokon nenachádza sa ani na legendárnej či „referenčnej“ Kripsovej nahrávke. K doplneniu hudby o úryvky z iných Mozartových diel či Valentovičom dopísané podfarbenia situácií: táto „licencia“ neuškodila, no nechýbala by mi. Aj keď v prvom prípade aranžmán módnej prehliadky po Janičiarskom zbore bolo pôvabným spestrením a v druhom, zvukové ornamenty plnili istú „dramatickú“ funkciu pri riadenom uspávaní personálu serailu. A ešte dodatok na adresu tímu, vrátane dramaturga: osobitne oceňujem, že nevznikol jazykový hybrid (viď Čarovná flauta), keď spevácke party i hovorené dialógy ostali v nemčine. A priori nezamietam alternatívu prekladu, iba kombináciu dvoch rečí.