Bratislava: Selim paša jako majitel hotelu v dnešním Orientu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Režisér Ján Ďurovčík sa k predlohe zachoval s veľkou dávkou galantnosti a tolerancie. Nestáva sa často (u nás takmer vôbec), že sa podarí preniesť príbeh z čias spred cca piatich storočí do dneška a navyše mu nájsť zmysluplnú lokalitu. Dokonca tú istú, kam ho situovali Mozart a Stephanie, tureckú riviéru. Akurát že dnešnú. A poviem hneď na rovinu: éterom sa šíriace obavy, či najmä režisér, prípadne scénograf Martin Černý, menej už kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová, nenačrú do rezerv z muzikálového slovníka, tím rezolútne odvrátil. Vzniklo operne čisté, nesmierne živé, na kontrasty bohaté a v charakteroch postáv presne vymodelované predstavenie. Ján Ďurovčík pristupoval k Mozartovi s úctou, nazval by som to „modernou pietou“, pretože ak aj dej posunul, nemusel zľavovať z režírovania textu, mohol sa naplno oprieť o hudbu, nemusel meniť osobnostnú a emocionálnu výbavu originálnych postáv.

Aj keď ich kostymérka odela do moderných šiat. Koľkože nápaditých, výstižných a krásnych kostýmov pre túto inscenáciu Ľudmila Várossová vytvorila? Ťažko zrátať. A nielen to, osobitne oceňujem (a kto ma pozná, vie, že nie som obhajcom aktualizácií za každú cenu a dokazovania, že opera v tradičnom balení dodýchava) režisérovo pochopenie pre vyváženosť vokálnej a hereckej zložky u sólistov. Ďurovčík ich nenecháva ani na sekundu v bezradnom gestickom tápaní, no zároveň plne rešpektuje ich potrebu v náročných áriách neplytvať dychom a energiou. Našiel teda akurátny balans medzi koncentráciou na spev a hereckým vyjadrením situácií, aranžovaním v náročnom pohybe, o čo tiež nebola núdza. Mladý spevácky kolektív, zložený vo viacerých prípadoch z javiskových debutantov, mohol byť pre režiséra výhodou i komplikáciou. Pokiaľ ide o herectvo, prevládla prvá možnosť.

Serail z čias dávnominulých nahrádza hotelový rezort, Selim sa z pašu mení na jeho bohatého majiteľa. Má v ňom kúpele, odpočinkové zóny, usporadúva módnu prehliadku, disponuje početnou skupinou bodygardov (či SBS-károv) s pripojením na internet (chvíľková projekcia webovej stránky v úvode je skutočne nenásilnou pripomienkou, v akej dobe sa nachádzame), no ani modernú informačnú technológiu réžia nevypichuje a nezneužíva. Selim „vlastní“ aj zajatkyne (aj to je v dnešnom svete možné) rôznych naturelov a prihlúplo grobianskeho dozorcu. Hovorová postava v podaní Andreja Hryca sa síce trocha vymyká z tradície vznešenejších, toleranciu symbolizujúcich Selimov, občas ide trocha do afektu (nekvalitná nemčina je súčasťou konceptu), no jeho smerovanie ku katarznému záveru je jednoznačné. Nechýba ani pohľad na typické trhovisko v Beleku (letovisko na riviére), kde si údajne dodnes možno zakúpiť zakázané hypnotikum. Ani táto scénka sa nevnucuje dlhým trvaním, je to len jediná výstižná a nesmierne efektná sekvencia, dokresľujúca atmosféru orientu.

Osobitou stránkou vizuálnej koncepcie je práca so svetlom, farbami a čiastočne projekciou. Martin Černý vytvoril variabilnú scénu, ktorú možno radikálne zmeniť behom pár sekúnd (prípadne počas spustenej revuálky), do nej vniesol, čo sa len v rámci dejových situácií dalo. Je to mimoriadne funkčná a dynamická výprava, obohatená o účinné svietenie, resp. v kľúčovej chvíli tajomnú tmu. Krásne vyznieva viacrozmerná projekcia paláca. Celkovo tých výtvarných podnetov, často len chvíľkových, ale funkčných, je toľko, že aj skúsený divák žasne, že sa to vôbec dá. Kostýmy Ľudmily Várossovej nielenže plne ladia s dejiskom, ale korešpondujú s mladosťou interpretov, dodávajú im štýl, švih, vtip i sexepíl.

Bolo mi nesmierne ľúto, že priam optimálny rámec, ktorý ponúkla hudobná i vizuálna zložka, sa na prvej premiére nepodarilo naplniť spevácky. Mozart odhalí všetko, ide o inscenáciu na profesionálnom javisku, a tu neobstojí žiadna argumentácia, že išlo o tzv. štúdio. Navyše, ak pred rokom sa predspievania (kde ešte nebol aktuálny dirigent Peter Valentovič, ktorý nahradil Friedricha Haidera) zúčastnila stovka záujemcov, dal sa očakávať kvalitnejší výber. Druhá premiéra, na ktorej sa podieľali aj domáci sólisti, dopadla badateľne lepšie. Eva Bodorová má za sebou dva roky v Opernom štúdiu v nemeckom Düsseldorfe a zopár maličkých rolí na tamojšej scéne. Konstanze je však z iného cesta. Má pre ňu dispozície, pokiaľ ide o tmavší timbre i pohyblivosť hlasu. Jej premiérový výkon bol však pomerne nevyrovnaný. Najlepšie jej vyšla druhá ária Traurigkeit ward mir zum Lose, kde uplatnila zmysel pre legatovú frázu a štýl a znela vyvážene v polohách. V náročných koloratúrach či už vstupnej árie Ach, ich liebte…, alebo krkolomnej, na rozsah extrémne vypätej Martern aller Arten, sa objavovali aj tóny suchšie, najmä vo vyššom strede. Koloratúra nebola celkom bezúhonná ani po technickej, ani intonačnej stránke. Alternujúcu Marianu Hochelovú, ktorá má za sebou celý rad rolí v mimobratislavských divadlách, vlastne nebolo treba objavovať. Stačilo ju jednoducho obsadiť. V jej Konstanze sa snúbilo ušľachtilé frázovanie, detailné tieňovanie dynamiky aj v najvyšších tónoch s virtuozitou koloratúr. Všetky tri árie predniesla a precítila s emóciou a výrazovým odlíšením. Azda iba v najhlbšej polohe jej tónu chýbalo trocha viac rezonancie.

Angličanka Emily Bradley (Blonde) poňala svoj part s veľkým šarmom, príjemným, ľúbezne zaliečavým zafarbením strednej polohy, no tej najvyššej (väčšmi v prvej árii Durch Zärtlichkeit und Schmeicheln) už chýbala technická suverenita. Na druhej premiére vytvorila Číňanka Moyan Li postavu Blonde skôr s črtami operetnej subrety. Vedela si zašantiť, milo sa hnevať, no jej hlások neznel vyrovnane. Patrik Horňák (Belmonte) je momentálne študentom berlínskej Vysokej školy hudobnej Hannsa Eislera, je teda ešte v štádiu vývoja. Jeho lyrický tenor má príjemnú farbu, lesk i cit pre modelovanie mozartovských fráz. To všetko, vrátane všeobecnej muzikálnosti (v Bratislave absolvoval VŠMU v hre na klarinete), mu postačuje, pokiaľ sa part nedostane nad strednú polohu. Tam už cítiť manko v technike, hlas je zrazu stlačenejší a chýba mu voľnosť. Podstatne kvalitnejším Belmontem je Martin Gyimesi, z ktorého vyrástol mozartovský tenor par excellence. Príjemná lyrická farba, príkladné frázovanie, koncentrovanosť tónu v každej polohe ozaj potešili a obohatili inscenáciu.

Pre Matúša Šimka s ľahkým lyrickým tenorom je part Pedrilla vyhovujúci len v strednej a hlbšej polohe. Vydarila sa mu romanca z 3. dejstva Im Mohrenland gefangen war, no vo výške exponovanejšia ária Frisch zum Kampfe! narazila na zreteľné technické limity a nutnosť načrieť do záchrannej falzetovej zóny. Američan s českými koreňmi Shawn Mlynek bol herecky ešte spontánnejším Pedrillom a jeho farebne príjemný lyrický „Spieltenor“ sa zdatne vyrovnal aj s technickými úskaliami partu.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Mozart: Únos zo serailu (SND Bratislava 2017)

[Celkem: 20    Průměr: 2.9/5]

Mohlo by vás zajímat


3
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
2 Comment threads
1 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
3 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
jamka

Globálne dá sa súhlasiť s recenziou. Ja som bola len na prvej premiere a mne sa aj výkon Evy Bodorovej veľmi páčil.
Je jedna vec, s ktorou ale prudko nesúhlasím v hodnotení a to je práca so svetlom. Neviem ako vnímali diváci sediaci na prízemí reflektory namierené priamo do publika, ale sediac na prvom strednom balkóne tá itnezita bola veľmi nepríjemná. Aj naši známi z druhého balkóna mali tú slúsenosť. Veľmi by som bola vďačná odborníkovi za vysvetlenie, aký význam má doslova oslepenie diváka… Jednoducho tej režisérskej “finte” nerozumiem. … údajne vyšetrovatelia štb tak osvetľovali obvinených…

stevo

Na 1.premiere som sedel na 2.balkone. Reflektory z javiska tak oslepovali ze som uz v polovici 1.dejstva zvazoval odchod domov, nakoniec som si presadol na miesto kde to bolo o trochu lepsie (ale obcasne oslepovanie neprestalo).
Na 2.premiere z prizemia bolo svietenie OK.
Inak vyborna inscenacia ale na balkony si listok nekupujte…

MB

Veľmi vydarená inscenácia! Operný režisérsky debut Jánovi Ďurovčíkovi podľa mňa vyšiel. Veľmi vhodná aktualizácia a modernizácia príbehu, ktorá je zmysluplná, neznásilňuje ani libreto ani nejde proti kľúčovej hudobnej zložke. Sem-tam to bolo trošku „tlačené na pílu“ (využívanie stredového „bazénika“ podľa mňa fungovalo v komických situáciách, jeho využitie na dramatizáciu Konstanzinych árii nebolo veľmi presvedčivé), ale vcelku veľmi vydarené, často naozaj autenticky humorné. Zaujímavá a funkčná scéna, veľmi pekné kostýmy. Celková práca so svetlom bola tiež veľmi dobrá, v diskusii spomínané svietenie priamo na divákov mi vôbec nevadilo (na oboch premiérach som sedel na 2. balkóne), aj keď podľa mňa to… Číst vice »