Bratislava: Selim paša jako majitel hotelu v dnešním Orientu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Režisér Ján Ďurovčík sa k predlohe zachoval s veľkou dávkou galantnosti a tolerancie. Nestáva sa často (u nás takmer vôbec), že sa podarí preniesť príbeh z čias spred cca piatich storočí do dneška a navyše mu nájsť zmysluplnú lokalitu. Dokonca tú istú, kam ho situovali Mozart a Stephanie, tureckú riviéru. Akurát že dnešnú. A poviem hneď na rovinu: éterom sa šíriace obavy, či najmä režisér, prípadne scénograf Martin Černý, menej už kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová, nenačrú do rezerv z muzikálového slovníka, tím rezolútne odvrátil. Vzniklo operne čisté, nesmierne živé, na kontrasty bohaté a v charakteroch postáv presne vymodelované predstavenie. Ján Ďurovčík pristupoval k Mozartovi s úctou, nazval by som to „modernou pietou“, pretože ak aj dej posunul, nemusel zľavovať z režírovania textu, mohol sa naplno oprieť o hudbu, nemusel meniť osobnostnú a emocionálnu výbavu originálnych postáv.

Aj keď ich kostymérka odela do moderných šiat. Koľkože nápaditých, výstižných a krásnych kostýmov pre túto inscenáciu Ľudmila Várossová vytvorila? Ťažko zrátať. A nielen to, osobitne oceňujem (a kto ma pozná, vie, že nie som obhajcom aktualizácií za každú cenu a dokazovania, že opera v tradičnom balení dodýchava) režisérovo pochopenie pre vyváženosť vokálnej a hereckej zložky u sólistov. Ďurovčík ich nenecháva ani na sekundu v bezradnom gestickom tápaní, no zároveň plne rešpektuje ich potrebu v náročných áriách neplytvať dychom a energiou. Našiel teda akurátny balans medzi koncentráciou na spev a hereckým vyjadrením situácií, aranžovaním v náročnom pohybe, o čo tiež nebola núdza. Mladý spevácky kolektív, zložený vo viacerých prípadoch z javiskových debutantov, mohol byť pre režiséra výhodou i komplikáciou. Pokiaľ ide o herectvo, prevládla prvá možnosť.

Serail z čias dávnominulých nahrádza hotelový rezort, Selim sa z pašu mení na jeho bohatého majiteľa. Má v ňom kúpele, odpočinkové zóny, usporadúva módnu prehliadku, disponuje početnou skupinou bodygardov (či SBS-károv) s pripojením na internet (chvíľková projekcia webovej stránky v úvode je skutočne nenásilnou pripomienkou, v akej dobe sa nachádzame), no ani modernú informačnú technológiu réžia nevypichuje a nezneužíva. Selim „vlastní“ aj zajatkyne (aj to je v dnešnom svete možné) rôznych naturelov a prihlúplo grobianskeho dozorcu. Hovorová postava v podaní Andreja Hryca sa síce trocha vymyká z tradície vznešenejších, toleranciu symbolizujúcich Selimov, občas ide trocha do afektu (nekvalitná nemčina je súčasťou konceptu), no jeho smerovanie ku katarznému záveru je jednoznačné. Nechýba ani pohľad na typické trhovisko v Beleku (letovisko na riviére), kde si údajne dodnes možno zakúpiť zakázané hypnotikum. Ani táto scénka sa nevnucuje dlhým trvaním, je to len jediná výstižná a nesmierne efektná sekvencia, dokresľujúca atmosféru orientu.

Osobitou stránkou vizuálnej koncepcie je práca so svetlom, farbami a čiastočne projekciou. Martin Černý vytvoril variabilnú scénu, ktorú možno radikálne zmeniť behom pár sekúnd (prípadne počas spustenej revuálky), do nej vniesol, čo sa len v rámci dejových situácií dalo. Je to mimoriadne funkčná a dynamická výprava, obohatená o účinné svietenie, resp. v kľúčovej chvíli tajomnú tmu. Krásne vyznieva viacrozmerná projekcia paláca. Celkovo tých výtvarných podnetov, často len chvíľkových, ale funkčných, je toľko, že aj skúsený divák žasne, že sa to vôbec dá. Kostýmy Ľudmily Várossovej nielenže plne ladia s dejiskom, ale korešpondujú s mladosťou interpretov, dodávajú im štýl, švih, vtip i sexepíl.

Bolo mi nesmierne ľúto, že priam optimálny rámec, ktorý ponúkla hudobná i vizuálna zložka, sa na prvej premiére nepodarilo naplniť spevácky. Mozart odhalí všetko, ide o inscenáciu na profesionálnom javisku, a tu neobstojí žiadna argumentácia, že išlo o tzv. štúdio. Navyše, ak pred rokom sa predspievania (kde ešte nebol aktuálny dirigent Peter Valentovič, ktorý nahradil Friedricha Haidera) zúčastnila stovka záujemcov, dal sa očakávať kvalitnejší výber. Druhá premiéra, na ktorej sa podieľali aj domáci sólisti, dopadla badateľne lepšie. Eva Bodorová má za sebou dva roky v Opernom štúdiu v nemeckom Düsseldorfe a zopár maličkých rolí na tamojšej scéne. Konstanze je však z iného cesta. Má pre ňu dispozície, pokiaľ ide o tmavší timbre i pohyblivosť hlasu. Jej premiérový výkon bol však pomerne nevyrovnaný. Najlepšie jej vyšla druhá ária Traurigkeit ward mir zum Lose, kde uplatnila zmysel pre legatovú frázu a štýl a znela vyvážene v polohách. V náročných koloratúrach či už vstupnej árie Ach, ich liebte…, alebo krkolomnej, na rozsah extrémne vypätej Martern aller Arten, sa objavovali aj tóny suchšie, najmä vo vyššom strede. Koloratúra nebola celkom bezúhonná ani po technickej, ani intonačnej stránke. Alternujúcu Marianu Hochelovú, ktorá má za sebou celý rad rolí v mimobratislavských divadlách, vlastne nebolo treba objavovať. Stačilo ju jednoducho obsadiť. V jej Konstanze sa snúbilo ušľachtilé frázovanie, detailné tieňovanie dynamiky aj v najvyšších tónoch s virtuozitou koloratúr. Všetky tri árie predniesla a precítila s emóciou a výrazovým odlíšením. Azda iba v najhlbšej polohe jej tónu chýbalo trocha viac rezonancie.

Angličanka Emily Bradley (Blonde) poňala svoj part s veľkým šarmom, príjemným, ľúbezne zaliečavým zafarbením strednej polohy, no tej najvyššej (väčšmi v prvej árii Durch Zärtlichkeit und Schmeicheln) už chýbala technická suverenita. Na druhej premiére vytvorila Číňanka Moyan Li postavu Blonde skôr s črtami operetnej subrety. Vedela si zašantiť, milo sa hnevať, no jej hlások neznel vyrovnane. Patrik Horňák (Belmonte) je momentálne študentom berlínskej Vysokej školy hudobnej Hannsa Eislera, je teda ešte v štádiu vývoja. Jeho lyrický tenor má príjemnú farbu, lesk i cit pre modelovanie mozartovských fráz. To všetko, vrátane všeobecnej muzikálnosti (v Bratislave absolvoval VŠMU v hre na klarinete), mu postačuje, pokiaľ sa part nedostane nad strednú polohu. Tam už cítiť manko v technike, hlas je zrazu stlačenejší a chýba mu voľnosť. Podstatne kvalitnejším Belmontem je Martin Gyimesi, z ktorého vyrástol mozartovský tenor par excellence. Príjemná lyrická farba, príkladné frázovanie, koncentrovanosť tónu v každej polohe ozaj potešili a obohatili inscenáciu.

Pre Matúša Šimka s ľahkým lyrickým tenorom je part Pedrilla vyhovujúci len v strednej a hlbšej polohe. Vydarila sa mu romanca z 3. dejstva Im Mohrenland gefangen war, no vo výške exponovanejšia ária Frisch zum Kampfe! narazila na zreteľné technické limity a nutnosť načrieť do záchrannej falzetovej zóny. Američan s českými koreňmi Shawn Mlynek bol herecky ešte spontánnejším Pedrillom a jeho farebne príjemný lyrický „Spieltenor“ sa zdatne vyrovnal aj s technickými úskaliami partu.

0 0 vote
Ohodnoťte článek
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Mozart: Únos zo serailu (SND Bratislava 2017)

[yasr_visitor_votes postid="258864" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


3 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments