Bratislava: závěr festivalu Viva Musica! 2014

  1. 1
  2. 2

Aktualizováno 

Viva Opera! Uzavrela (pred)letný festival 

Pred desiatimi rokmi prišiel hudobný manažér Matej Drlička s ambicióznym projektom. Zdieľajúc pocity mnohých Bratislavčanov a návštevníkov slovenskej metropoly či jej okolia, trápila ho chýbajúca hudobno-kultúrna náplň prázdninových mesiacov. Vytvoril festival Viva Musica!, ktorým uprostred leta prilákal na bratislavské námestia a nádvoria stovky divákov. Hudbu pod voľnou oblohou ponúkal spôsobom prístupným širokým masám, v snahe neseparovať žánre a hlavne stierať rozdiely medzi publikom navštevujúcim „klasiku“ a iné hudobné žánre.

Táto „crossover“ dramaturgia skutočne oslovila mnohých, najmä tých, ktorých tolerancia voči hudbe sprostredkovanej prostredníctvom mikrofónov nemala nekompromisné limity. A vnímali letné podujatia bez strechy nad hlavou ako komplex kultúrneho a spoločenského zážitku. Pokiaľ ide o odnož vokálnu, v histórii festivalu svietia také mená ako Ramón Vargas, Dmitrij Chvorostovskij, či víťazi Domingovej speváckej súťaže Operalia Sonya Yoncheva a Stefan Pop. Do roku 2011 časové zakotvenie Viva Musica! festivalu v poslednom júlovom týždni skutočne zapľňalo biele miesta v kultúrnej ponuke metropoly. V ostatných troch rokoch sa termín presunul o mesiac skôr, čím výrazne stratil unikátny „peľ“ letných slávností. Súčasný termín koliduje s viacerými zabehanými festivalmi na Slovensku aj s vrcholiacou regulárnou divadelnou sezónou. Konkurencia úplne zbytočná, ba až kontraproduktívna. Napriek tomu, aj v čase s alternatívnymi ponukami, záverečný koncert s názvom Viva Opera! prilákal v sobotný večer na západnú terasu Bratislavského hradu odhadom do troch tisícok záujemcov.S takýmto diváckym potenciálom neradno hazardovať. Dramaturgia operného koncertu vyzerala vcelku premyslene, keď do dvoch blokov – prvého talianskeho a druhého francúzskeho – sa povedľa notoricky známych árií vmestili aj čísla neobohrané. Možno by večer vyznel priaznivejšie, keby ozvučovacia firma bola kompetentná v danej problematike. Odhliadnuc od neovplyvniteľného zásahu vetra a z neho plynúceho šumu pri upevňovaní a obracaní notového materiálu hráčov, ani pri jeho zmiernení neznel zvuk orchestra plasticky a v adekvátnom pomere k hlasom sólistov. Púšťať sa do akéhokoľvek operného projektu v priestore vyžadujúcom akustické úpravy, vyžaduje nielen mimoriadne citlivú technológiu, ale aj znalosť čítať partitúry a vedieť, v ktorých úsekoch je „pánom“ sólista, v ktorých orchester. Toto sa v prípade Viva Opera! koncertu, žiaľ, nestalo. Takže aj dobrý úmysel a správne určené tempá, ktoré dirigent Martin Leginus v jednotlivých číslach nasadil, vyšli z veľkej časti nazmar. Hudobná stránka a výkon festivalového orchestra sú z recenzentského hľadiska nehodnotiteľné. Zhluk tónov z rôznych kútov javiska, ich prelínanie, občasné trčanie dychových nástrojov, nezriedka dominantnosť nad hlasmi spevákov, pokazili skoro všetko, čo sa len pokaziť dalo.V prvej časti večera vládla talianska opera. Otvárala ju štvorica ukážok z diela Gioachina Rossiniho, predohra k opere Barbier zo Sevilly (ešte z hľadiska kvality zvuku relatívne najčitateľnejšia), dve árie z tohto populárneho titulu, plus ária titulného hrdinu z opery Tancredi. Largo al factotum v podaní Dalibora Jenisa bolo hneď v úvode jedným z mála vrcholných momentov koncertu. Vynikla rovnako zamatová farba sólistovho barytónu, precízne, v ohnivom tempe nesmierne poctivo vyspievané všetky noty, korunované suverénnou vysokou polohou. Mezzosopranistka Jana Kurucová si deň po premiére koncertného uvedenia Rossiniho hrdinskej drámy Tancredi v banskobystrickej Štátnej opere zopakovala vstupnú áriu Oh patria!… Di tanti palpiti, aby dokumentovala, že pre belcanto je disponovaná technicky aj štýlovo. Určite toto číslo znie úplne inak bez ozvučenia, no minimálne ako informácia pre neznalú časť publika bolo jeho zaradenia úplne namieste. Ária Dona Basilia o klebete La calunnia patrí už skôr k populáru, no v interpretácii basistu Štefana Kocána nadobudla nezvyčajne ušľachtilé tmavé farby. Hlas tohto svetoznámeho umelca znel impozantne, v každej polohe technicky vyrovnane, dynamicky a výrazovo vypracovane. Prvé sklamanie sa dostavilo vstupom Adriany Kučerovej. Fakt, že sopranistka je úplne čerstvou mamičkou nemôže nijako ovplyvniť hodnotiace kritériá. Z jej Noriny z opery Don Pasquale (Quel guardo il cavaliere) bolo okato cítiť, že nie je vo forme, ária bola technicky na hranici zvládnutia, ozdobné tóny mazala, výšky nedoťahovala a dokonca vo výraze absentovala Kučerovej najsilnejšia zbraň – osobnostný šarm.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Viva Opera! (Viva Musica! 2014)

[Celkem: 2    Průměr: 1/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře “Bratislava: závěr festivalu Viva Musica! 2014

  1. Vážení priatelia krásnej hudby,

    dovoľte mi, aby som sa prostredníctvom niekoľkých postrehov aj ja vyjadrila k úrovni koncertu Viva opera, ktorého som sa včera osobne zúčastnila. Sedela som hneď v prvom rade pri javisku, takže zvukovo aj vizuálne som mala možnosť postrehnúť každý lapsus.

    Stotožňujem sa so všetkým, čo napísal pán Pavel Unger. Som vyštudovaná muzikologička, mám 26 rokov, venujem sa tzv. “vážnej” či “artificiálnej” hudbe profesionálne a pôsobím v akademickom prostredí. Milujem taliansku operu – možno aj preto, že v mojich žilách koluje románska krv a som na to patrične hrdá.

    Začnem pozitívnym zážitkom, ktorý sa dá zhrnúť iba do jedného slova – dirigent. Bola som veľmi milo prekvapená tým, aké má tento človek dispozície pre taliansku hudbu. Chvíľami som nemohla uveriť tomu, že je to Slovan! Pán Leginus si podľa mňa zaslúži jedno obrovské “bravo”, pretože v daných podmienkach robil to, čo mohol. Na margo ozvučenia, bola som konsternovaná. Žiadna dynamika, žiadne crescendo a descrescendo, nehovoriac o pianach (asi by som veľa chcela). Orchester znel, akoby hral Wagnera (bez urážky) a miestami skutočne prekrýval sólistov, najmä pri vyšších tónoch. V tomto prípade však nejde o chybu dirigenta, pretože ten má moju úctu, ide o čisto technickú stránku podujatia (o “vrčiacich” reproduktoroch nad mojou hlavou radšej pomlčím).

    Dalibor Jenis a Štefan Kocán podali profesionálne výkony. Pán Kocán mal však v Rossiniho árii o klebete miestami problémy s tempami a rytmicky, hoci výrazovo bol presvedčivý. Pán Jenis mi ako Figaro pohladil dušu. Výkon Miroslava Dvorského žiaľ patril k najslabším článkom večera. Na kadencii v árii z La Traviaty sa mu totálne zlomil hlas, spieval bez výrazu a ani v druhej polovici programu ma nepresvedčil. Dvorský bol intonačne neistý aj v duete z Dona Carla. Kvarteto z Rigoletta bolo pre mňa utrpením a moju latinskú mentalitu mrazila hrôza. Podľa môjho názoru, bolo by vhodnejšie, aby pán Dvorský včera večer predniesol radšej niečo veristické, zodpovedajúce jeho naturelu. Pani Kurucovú som doteraz nikdy nepočula spievať naživo, iba z nahrávky, preto som horela zvedavosťou, či jej mezzosoprán naplní moje očakávania. Prednes Rossiniho Tancreda ma však dosť sklamal, pretože talianska dikcia pani Kurucovej bola katastrofálna. Na rozdiel od recenzenta si myslím, že na belcanto ešte nedorástla. Moja mienka je zrejme ovplyvnená tým, že som ju nepočula v prostredí, ktoré je pre operu domovom, totiž v divadle. A propos, dikcia. Jenis poplietol text v obligátnom prípitku z Traviaty a Dvorský mal zase “okno” v interpretácii Dona Carla. Na druhej strane, aby som nebola kríliš kritická, je potrebné poznamenať, že Carmen pani Kurucovej bola štýlovo a herecky veľmi dobre vystavaná, mala dôvtip, šarm a “šťavu”. Splendida. Hoci vokálne dispozície Adriany Kučerovej som vždy obdivovala, v tento večer akoby to nebola ona. Radšej sa zdržím komentára, blahoželám k synčekovi a pevne verím, že táto mladá sopranistka sa čoskoro dostane do formy. Budem čakať na reparát. Druhá, francúzska časť programu sa mi páčila viac, pretože suverénny, vokálne vygradovaný, herecky brilantný a espritom okorenený prejav pánov Jenisa a Kocána bol náplasťou na všetky rany.

    Noblesné prostredie bratislavského hradu pridalo koncertu na (prchavej) elegancii. Škoda, že miestami padla za obeť práve hudba. To sa prirodzene nemalo stať. Napriek tomu na podujatie budem spomínať rada, pretože na ňom odzneli aj také čísla, ktoré možno považovať za nadpriemerné.

    Ďakujem za možnosť vyjadriť sa a srdečne vás pozdravujem. S úctou Mgr. Lucia Laudoniu

Napsat komentář