Bratislava: závěr festivalu Viva Musica! 2014

  1. 1
  2. 2

Aktualizováno 

Viva Opera! Uzavrela (pred)letný festival 

Pred desiatimi rokmi prišiel hudobný manažér Matej Drlička s ambicióznym projektom. Zdieľajúc pocity mnohých Bratislavčanov a návštevníkov slovenskej metropoly či jej okolia, trápila ho chýbajúca hudobno-kultúrna náplň prázdninových mesiacov. Vytvoril festival Viva Musica!, ktorým uprostred leta prilákal na bratislavské námestia a nádvoria stovky divákov. Hudbu pod voľnou oblohou ponúkal spôsobom prístupným širokým masám, v snahe neseparovať žánre a hlavne stierať rozdiely medzi publikom navštevujúcim „klasiku“ a iné hudobné žánre.

Táto „crossover“ dramaturgia skutočne oslovila mnohých, najmä tých, ktorých tolerancia voči hudbe sprostredkovanej prostredníctvom mikrofónov nemala nekompromisné limity. A vnímali letné podujatia bez strechy nad hlavou ako komplex kultúrneho a spoločenského zážitku. Pokiaľ ide o odnož vokálnu, v histórii festivalu svietia také mená ako Ramón Vargas, Dmitrij Chvorostovskij, či víťazi Domingovej speváckej súťaže Operalia Sonya Yoncheva a Stefan Pop. Do roku 2011 časové zakotvenie Viva Musica! festivalu v poslednom júlovom týždni skutočne zapľňalo biele miesta v kultúrnej ponuke metropoly. V ostatných troch rokoch sa termín presunul o mesiac skôr, čím výrazne stratil unikátny „peľ“ letných slávností. Súčasný termín koliduje s viacerými zabehanými festivalmi na Slovensku aj s vrcholiacou regulárnou divadelnou sezónou. Konkurencia úplne zbytočná, ba až kontraproduktívna. Napriek tomu, aj v čase s alternatívnymi ponukami, záverečný koncert s názvom Viva Opera! prilákal v sobotný večer na západnú terasu Bratislavského hradu odhadom do troch tisícok záujemcov.S takýmto diváckym potenciálom neradno hazardovať. Dramaturgia operného koncertu vyzerala vcelku premyslene, keď do dvoch blokov – prvého talianskeho a druhého francúzskeho – sa povedľa notoricky známych árií vmestili aj čísla neobohrané. Možno by večer vyznel priaznivejšie, keby ozvučovacia firma bola kompetentná v danej problematike. Odhliadnuc od neovplyvniteľného zásahu vetra a z neho plynúceho šumu pri upevňovaní a obracaní notového materiálu hráčov, ani pri jeho zmiernení neznel zvuk orchestra plasticky a v adekvátnom pomere k hlasom sólistov. Púšťať sa do akéhokoľvek operného projektu v priestore vyžadujúcom akustické úpravy, vyžaduje nielen mimoriadne citlivú technológiu, ale aj znalosť čítať partitúry a vedieť, v ktorých úsekoch je „pánom“ sólista, v ktorých orchester. Toto sa v prípade Viva Opera! koncertu, žiaľ, nestalo. Takže aj dobrý úmysel a správne určené tempá, ktoré dirigent Martin Leginus v jednotlivých číslach nasadil, vyšli z veľkej časti nazmar. Hudobná stránka a výkon festivalového orchestra sú z recenzentského hľadiska nehodnotiteľné. Zhluk tónov z rôznych kútov javiska, ich prelínanie, občasné trčanie dychových nástrojov, nezriedka dominantnosť nad hlasmi spevákov, pokazili skoro všetko, čo sa len pokaziť dalo.V prvej časti večera vládla talianska opera. Otvárala ju štvorica ukážok z diela Gioachina Rossiniho, predohra k opere Barbier zo Sevilly (ešte z hľadiska kvality zvuku relatívne najčitateľnejšia), dve árie z tohto populárneho titulu, plus ária titulného hrdinu z opery Tancredi. Largo al factotum v podaní Dalibora Jenisa bolo hneď v úvode jedným z mála vrcholných momentov koncertu. Vynikla rovnako zamatová farba sólistovho barytónu, precízne, v ohnivom tempe nesmierne poctivo vyspievané všetky noty, korunované suverénnou vysokou polohou. Mezzosopranistka Jana Kurucová si deň po premiére koncertného uvedenia Rossiniho hrdinskej drámy Tancredi v banskobystrickej Štátnej opere zopakovala vstupnú áriu Oh patria!… Di tanti palpiti, aby dokumentovala, že pre belcanto je disponovaná technicky aj štýlovo. Určite toto číslo znie úplne inak bez ozvučenia, no minimálne ako informácia pre neznalú časť publika bolo jeho zaradenia úplne namieste. Ária Dona Basilia o klebete La calunnia patrí už skôr k populáru, no v interpretácii basistu Štefana Kocána nadobudla nezvyčajne ušľachtilé tmavé farby. Hlas tohto svetoznámeho umelca znel impozantne, v každej polohe technicky vyrovnane, dynamicky a výrazovo vypracovane. Prvé sklamanie sa dostavilo vstupom Adriany Kučerovej. Fakt, že sopranistka je úplne čerstvou mamičkou nemôže nijako ovplyvniť hodnotiace kritériá. Z jej Noriny z opery Don Pasquale (Quel guardo il cavaliere) bolo okato cítiť, že nie je vo forme, ária bola technicky na hranici zvládnutia, ozdobné tóny mazala, výšky nedoťahovala a dokonca vo výraze absentovala Kučerovej najsilnejšia zbraň – osobnostný šarm.

0 0 vote
Ohodnoťte článek
  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Viva Opera! (Viva Musica! 2014)

[yasr_visitor_votes postid="115548" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments