Brno: Setkávání nové hudby Plus

Konferencie Musica Nova 2013

„Where are we going and What are we doing?“ A priori trochu všeobecné otázky, avšak s veľkým potenciálom vyvolať diskusiu na rôznych poliach. Otázkou, na ktorú sa s všeobecnou platnosťou odpovedať nedá, zato subjektívne pole odkrýva skoro až nekonečné, je pre mňa tá prvá. Zdalo by sa, že práve tá má byť hlavnou témou tohtoročnej medzinárodnej konferencie Musica Nova 2013, nie len jej postavením na prvé miesto, ale aj možnosťami ponúkajúcimi konferenciu pozdvihnúť z úrovne obyčajnej (seba)prezentácie na úroveň plnohodnotnej diskusie medzi tvorcami, teoretikmi, študentami, učiteľmi, hocikým kto má záujem (tak to je napísané aj na stránkach konferencie, aj keď vzhľadom na propagáciu sa len ťažko dá predpokladať záujem zvonku). Kladenie otázok a spoločné hľadanie odpovedí, možností, nie však právd. A posteriori, ako to tak často býva, sa jej držal z prednášajúcich iba málo kto.

Michal Rataj, ako aktívny tvorca a zároveň teoretik, zapojený do projektu rAdioCUSTICA, produkčne v Českom rozhlase, sa do značnej miery vracal k minulosti, hovoril o jeho činnostiach na tomto poli. Samozrejme minulosť ovplyvňuje to akí sme v súčasnosti. Z jeho hlavných téz vyplývalo to, ako sa doba zmenila (prekvapivo), že v rámci svojej produkčnej činnosti vidí ako do sféry elektroakustickej hudby nevstupujú len vyštudovaní hudobníci, ale aj amatéri, výtvarníci… To však nie je žiadna novinka, deje sa to počas celého dvadsiateho storočia v celom hudobnom spektre (Luigi Russolo, Marcel Duchamp, John Cage, Morton Feldman…) a ak sa nad tým človek zamyslí, tak sa to dialo aj v časoch, kedy umenie nespadalo pod akademickú pôdu. Teda až tak sa to nezmenilo. Tuším, že Steve Reich vyslovil raz vetu, že „väčšina nových ideí sú vlastne pretransformované veľmi staré myšlienky, na ktoré sa poväčšine zabudlo“. Ja by som to pozmenil, že každá nová myšlienka je iba odpozorovaná z toho, čo tu už veľmi dlho je a následne pretransformovaná a špecifikovaná do daného oboru. Inovátor je proste geniálny pozorovateľ, či už vedomý alebo podvedomý. Cez tento záver nabádal k zmene edukačného systému, predovšetkým v obore kompozície. Podľa neho, v dnešnej digitálnej ére, by sa nemal dôraz klásť iba na znalosti harmónie, kontrapunktu a starých techník, ale popri nich by sa mal dávať rovnaký dôraz napríklad na elektroakustickú tvorbu, kde sú postupy diametrálne odlišné a študenti o nich javia minimálne rovnaký záujem. To je problém, v ktorom sme pozadu oproti niektorým častiam sveta, kde už dlhšiu dobu existujú špecializované inštitúty, obory so zameraním na vzdelávanie v práci so zvukom, elektroakustickými spôsobmi práce a tak ďalšie. Avšak skôr ako spôsob špecializácie, nadstavby k štúdiu. Treba sa, ale zamyslieť, či sa problém vzdelávania týka iba vysokoškolského štúdia. To je treba rozhodne revitalizovať, predovšetkým v obore skladby (ako ešte stále dnes môže byť jednou z hlavných podmienok prijatia na tento obor napríklad znalosť expozície fúgy?

Výučba je iná vec, veď nič čo viete naviac vám neuškodí, ale inštitúcia tak môže prísť o mnoho podnetných študentov, pretože to je práve obor v ktorom sa o invencii, prínose dá a malo by sa hovoriť). Problém však podľa mňa pramení, okrem iného, z elementárneho vzdelávania. Je na čase sa zamyslieť, či v dnešnej dobe, kedy je už v malom veku dieťa zaplavené informáciami a teda aj všetkým možným umením, má zmysel vyučovať na základných umeleckých školách iba hudbu starú, teda jej prístupy, spôsoby hrania a tak ďalšie. Nie je na čase popri hudbe starej v rovnakej miere prezentovať hudbu dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia? Prečo sa výučba na ZUŠ končí devätnástym storočím? Nie sú deti nato dostatočne pripravené? A načo? Na zvuky? Minimálne poslucháčsky a teoreticky by sa mali stretávať so súčasným umením. Enormný dopad by mohlo mať na deti, uvedomenie si dôležitosti a vstupovania zvukov z okolia. Možno by sme nemuseli potom počúvať, že toto nie je hudba a toto zasa je. Naučiť deti v mladom veku neuzatvárať sa, ale práve naopak by mohlo ďalej viesť k úplne inému vnímaniu recipientov. Už v mladom veku, poukázať nato, že popri populárnej hudbe, ktorou sú obklopení v médiách, existujú aj rôzne iné sféry (akademické, neakademické), a že to všetko vzniklo postupným vývojom z hudby z minulosti, spoločným preplietaním a ovplyvňovaním Možno by razom omnoho viac deti bavilo štúdium na ZUŠ (sám som si touto fázou prešiel a dnes by som bol vďačný, ak by mi niekto čo najskôr otvoril dvere do sveta novej hudby, na ktorú sami môžete, ale nemusíte naraziť). Je mi jasné, že tieto nedostatky vzdelávacieho systému si uvedomujú viacerí už dlhšiu dobu a možno si to konečne žiada prejsť od filozofovania k skutočným činom. Beh na dlhú trať? Väčšina riešení problémov si ho proste žiada.

O veľmi podnetný príspevok v rámci konferencie sa postaralo duo George Cremaschi a Gino Robair. Ako jediný svoj príspevok nemali vopred pripravený, pretože až na poslednú chvíľu sa Cremaschi dozvedel, že príspevok majú viesť obidvaja. Nato skúsený improvizátor reagoval pohotovo a formou interview ho viedol. Obidvaja predostreli iba svoje úvahy o hudbe, no za seba musím povedať, že oslovili najviac, predovšetkým svojou aktuálnosťou a viac perspektívnym pohľadom. Témy pojednávajúce o plusoch a mínusoch prínosu technológie, napríklad ako to, že dnes každý cez iPhone dokáže robiť „hudbu“. Jasné prvá odpoveď odborníka by bola, že to tú „pravú“ zabíja. No oni dodali, že dá sa nato pozerať aj takto, ale dá sa nato pozerať aj inak. To, že si to môže vyskúšať dáva neskúsenému človeku praktickú skúsenosť, teda bližší náhľad a o to skôr môže oceniť niečo čo si žiada omnoho viac úsilia. Cez programy ako sú Garage band a podobne, sa človek stretáva s preddefinovanými postupmi, ale zároveň spoznáva staré klasické nástroje. Ďalej popisovali, ako vnímajú oni rozdiel medzi elektroakustickou hudbou, sprostredkovanou napríklad cez analógový syntezátor a hudbou digitálnou cez počítač. Pri syntezátore sa performatívny prvok nestráca, pri počítači často krát áno a teda, že syntezátori sú vo svojej podstate omnoho bližšie napríklad viole ako počítaču. Priblížili nám ako je dnes na výslní v USA smer noisu a sound artu. Ako dnes ovláda mnoho úsilia výška rozpočtu. Až sa dostali k filozofickej otázke perfekcie a jej prezentovania. Robair poznamenal, že tá prichádza zvonku. Všetky médiá dnes propagujú ideály v každej sfére ľudskej existencie, ktoré jednoducho neexistujú a nedokonalosť je nám vlastná. Optimisticky dodal, že pevne verí, že ľudia čoskoro pochopia, že tieto ideály sú umelo vytvárané a po presýtení sa znova vrátia k realite, k sebe samým.

Pesimistickejší Cremaschi sa držal skepsy. Príliš sme sa naučili vnímať veci nie tak aké sú, ale také aké ich sami chceme a ak to tak nie je, tak rezignujeme a začneme sa vyhovárať. Konformizmus, ktorý snáď čím skôr prekonáme a uvedomíme si, že najväčšou prekážkou sme si vo väčšine prípadov my sami. Všetko ukáže čas a zmena, ktorú predstavuje.

Posledným príspevkom pojednávajúcim o tejto otázke bola prezentácia brnenského muzikológa Martina Flašara. Ten sa obmedzil predovšetkým na scénu českú a hneď v úvode podotkol, že mnohé sa bude kryť s prednáškou Michala Rataja. To mu však dáva istotu, že jeho úvahy nemusia byť úplne mylné. Vravel o vyčerpanosti elektroakustickej hudby, ako aj jej termínu, avšak nie o zániku, ale znovu pretvoreniu do sféry digitálnej, teda navrhoval skôr pojem hudby elektronickej. Trochu provokatívna a vyhranená (nie však scestná) prezentácia vyvolala asi najprudšiu a najväčšiu diskusiu. Veľmi pohotovo a zmysluplne sa ozval po prezentovaní pedagóg JAMU a skladateľ Dan Dlouhý, ktorý elektroakustickú českú vlnu pozná priamo zvnútra. To bol aj jeho hlavný protiargument voči práci muzikológa, ktorá mu prišla ako pohľad zvonku. Ten však ak je premyslený a podložený nemusí byť nevypovedajúci, aj pohľad zvonku je jeden z možnosti prístupov. Nakoniec si všetky nejasnosti vypovedali. Vcelku poučné boli aj reakcie práve jedného zúčastneného “zvonka”. Ten na svoju otázku o percentuálnom zastúpení elektroakustické hudby v celom spektre prístupov, nemohol jednoducho dostať jasnú odpoveď, už len kvôli nejasnosti toho čo termín elektroakustická, či elektronická hudba zahrňuje. Také štatistiky neexistujú, načo nahlas vyslovil svoje sklamanie z teoretických odborníkov a pri následnej diskusii dokonca vyslovil vetu o zbytočnosti teórie. Samozrejme, ak sa očakáva od teórie pravda, fakty a jasné závery, tak zmysel nemá. Rozhodne nie v umení. Musí to, ale naozaj tak byť? Tieto očakávania môžu prameniť už zvnútra tejto disciplíny. Narážam teraz na príspevok slovenskej hudobnej vedkyne Zuzany Martinákovej. Jej prázdna faktografickosť, historickosť, bez hlbších postrehov, analógií viedla iba k prázdnemu opisu historického vývoja elektroakustickej hudby, na ktorý nikto nemal potrebu reagovať. Faktografickosť by som v tomto prípade prirovnal k virtuozite. Ak slúži účelu, teda hudbe samotnej je vynikajúcim nástrojom. Ak sa vo svojej podstate zmôže iba na seba prezentáciu, jej zmysel sa stráca. Vzniká aj otázka, či si teória nežiada rovnakú mieru kreativity, len inak orientovanej? Nečudo, že potom vznikajú priepasti medzi týmito dvoma zložkami. Kiež sa čím skôr vytvorí plnohodnotná živá kooperácia prinášajúca svoje ovocie. Možno práve touto kooperáciou vzniknú aj na poli teórie pohľady z vnútra.

Nehovorím, že problém je v praxi, ktorá sa teórie straní, alebo teórie, ktorej chýba prax. Myslím, že na oboch frontoch si to žiada viac tolerancie a ochoty k spolupráci. V čom vidím veľký prínos teórie po všetkých predošlých diskusiách s blízkym kruhom a pozorovaniach? (Samozrejme prínosov je viac, ale tento k diskusii patrí) V reflexii hudby súčasnej, nie však postulovania právd, záverov, systémov a poriadkov, ale v jej odbornej prezentácii, šírení, pestovaní, inštitucionálnom ale aj neinštitucionálnom zázemí pre vznik, zrod a následné pestovanie hudby novej, teda tej ktorá sa snaží klásť otázky, nie odpovede. Predovšetkým experimentálna scéna ponúka priestor pre pretvárku, zneužívanie, priživovanie. Človek nezaoberajúci sa dopodrobna touto tematikou jednoducho nedokáže vnímať širšie kontexty a tým pádom len ťažko dokáže rozlišovať jedno od druhého. Tým uňho vzniká odstup, strach, neistota a vytváranie si obmedzených predstáv, ktoré mu zabraňujú hľadať čo by preňho eventuálne mohlo mať prínos, niečím osloviť.

A práve v tomto momente, by mohla nastúpiť teória a ponúknuť aj na základe faktov podloženú argumentáciu, priblíženie, zmysel, kontexty, koncepty súčasného umenia. Poukázať za kým, čím niečo stojí a kto sa iba priživuje, využíva možnosti bezhraničného umenia pre vlastný exhibicionizmus. Myslím, že je na čase sa prestať vyhovárať nato, že ľudia to aj tak nepochopia. To je tá ľahšia avšak slepá cesta. Samozrejme sa to nedá docieliť u každého, ale aspoň ponúknuť možnosť tým, ktorí o to stoja. Otvárať sa im, nie uzatvárať sa pred nimi. Zase raz sa však jedná o môj pohľad na vec, s ktorým súhlasiť nemusíte. Avšak ak si prečítate články na zahraničných serveroch(NewMusicBox.org, ionarts.blogspot.com, therestisnoise.com a podobných blogoch), väčšina publicistov už prestala postovať texty ašpirujúce na vyjadrenie jediného všeobecne platného uzákonenia. Tieto serve najčastejšie prezentujú buď hudbu samotnú s odborným komentárom, alebo rozmanité úvahy nad vývojom, premenou umenia, skladateľsky prínosnými osobnosťami a tak ďalše. Nehovoriac o tom, že tam úplne bežne fungujú diskusné komentáre a väčšina je založená na forme blogov, teda subjektívnych portálov (Objektivita v umení neexistuje). Mne osobne príde tento prístup omnoho rozumnejší, logickejší a spätý so štruktúrou a fungovaním súčasnej hudby, sound artu, akéhokoľvek umenia. Invencia v hudbe si žiada pokrok, vývin aj v teórii. Ináč zakrpatie a začne slúžiť výhradne hudbe starej (u nej to má tiež obrovský zmysel), pretože iba v nej bude nachádzať uplatnenie (tam predstaviteľ ťažko bude oponovať, keďže už dávno nežije).

Samozrejme nesmie to spieť ani k úplnej subjektivizácii. Otvorenosť je nevyhnutná. Zoberme si napríklad organológiu. Systematika hudobných nástrojov od Hornbostela a Sachsa je dodnes používaná, práve kvôli jej otvorenosti a možnosti aktualizácie. Tak ak pri hudbe starej pozorujem aj prostredníctvom školy, taktiež zvýšenú tendenciu úvah, skepsy, obozretnosti pri vyjadreniach typu „Takto to bolo a inak nie“. Príkladom mi je muzikológ Vladimír Maňas, ktorý na portále www.mestohudby.cz zverejnil svoje úvahy nielen o histórii Brna v renesančnom období, ako špecialista na moravské hudobné prostredie. Ďalej nezabudne opakovať, že „západný“ muzikológovia dnes často krát nachádzajú uplatnenie ako dramaturgovia súboru, festivalu a tak veľmi konštruktívne spolupracujú s profesionálnymi hudobníkmi. Ďalším napríklad profesor Miloš Štědroň, ktorý jednoznačnosti učebnicového výkladu histórie pravidelne podkopáva, nie blábolmi, ale dlhoročnými skúsenosťami a široko kapacitnými vedomosťami. Ideálne by sa kategória starej a novej nemala vytvárať, ideály neexistujú. Kategórie sú však filozofickou otázkou na nespočetné diskusie a nemá zmysel ju načínať. Zase si nemyslím, že by sa teória nevyvíjala, ale akoby minimálne v našich končinách strnula na prístupe aký si žiada hudba časom overená.

Ostatné príspevky, ktorých som sa zúčastnil, sa zamerali predovšetkým na prezentáciu vlastnej tvorby, teda na druhú otázku What are we doing? Najzaujímavejšie bolo sledovať experimentálnu scénu Arménska cez osobu istým spôsobom tradičného skladateľa Alexandra Peçi. (Vyzdvihol Dan Dlouhý) Mňa pri jeho monumentálnom diele napadla úvaha, či sa nepretransformoval považovaný vrchol hudobnej tvorby z opery na multimediálny projekt.

Taktiež trochu sporným, ale zamyslenia hodným bol workshop s Markusom Poppom alias Ovalom. Ten cez veľmi agresívny prístup, možno trochu poukazujúc na vnútorné komplexy, zasadil chrobáka do hlavy v otázkach hudobného priemyslu, amaterizmu, elitárstva prostredníctvom svojej tvorby. Skoro nikto zo zúčastnených nebol schopný reagovať. Nechcel reagovať? Mne osobne sa veľmi nepríjemne debatuje s človekom, z ktorého úst počujete iba samé „I, me, this guy“ (prstom ukazujúcim na seba). Nedá sa povedať, že by jeho výroky boli plytké (často krát veľmi realisticky pôsobiace a prispôsobujúce sa fungovaniu súčasnej spoločnosti) a je to rozhodne inteligentný človek, ktorý však svoju inteligenciu a vynikajúci rétorický prejav skôr využíva na manipulovanie „más“, teda ľudí čakajúcich na predloženie názoru, miesto hľadania toho svojho. Tu však narazil na ľudí, ktorí sa snažia takými nebyť. Pri jeho názoroch mi nedá nespomenúť úvahu nad tým, či sa tvorca má prispôsobovať vo svojej tvorbe dobe, okoliu, alebo či sila jeho diela a rôzne iné aktivity (otváranie počúvania, vzdelávanie…) nemajú prispôsobovať, meniť vnímanie ľudí. Aj touto cestou sa mení dielo samotné, pretože je závislé na našom vnímaní, ale dlhšou, často krát trvácnejšou cestou. Keď nepríde Mohamed k hore, príde hora k Mohamedovi. To však môže byť chápané ako akýsi systém diktatúry. Je to naozaj tak ak sa jedná o prirodzenú a nenásilnú cestu, zmenu?

Konferencia sa konala v rámci festivalu Setkávaní nové hudby Plus (tu), teda nechýbali ani večerné koncerty. V nedeľu 1. 12. české duo Michal Rataj a Jan Trojan prešli cez musique concréte, obohatený živým hraním, až k sonoristickým a spektralistickým prístupom syntézy a analýzy zvuku. Cez kombinovanie čisto akustických, elektroakustických a elektronických nástrojov vytvárali široké avšak do značnej miery fádne prostredie. Ich popis zvukový prostor::prostorvý zvuk som pochopil, práve prostredníctvom prehrávania chôdze z mestského prostredia, nahrávok z kostolov po celom svete, ktoré sa spojili do toho jediného, Komorného sálu spolu s ďalšími live prvkami. Nešlo však o priamu hru s akustikou priestoru, ktorá sa ponúka ako a priori asociácia.

Tak ako aj prednáška na konferencii, tak aj koncert sa niesol v znamení improvizácie dua George Cremaschi a Gino Robair. Tí na svojich syntezátoroch, Robair naviac s využitím perkusií, prechádzali od jedného zvuku k druhému, od jednej plochy k druhej voľne, s ľahkosťou a plynulosťou. Aj tu sa držali konceptu pomyselného dialógu. Bez nejakých okázalých gest nám predviedli, ako môže vyzerať hra so zvukom, ak sa toho chopia šikovní a premýšľaví hudobníci. V druhej časti sa k nim pridal aj brnenský improvizátor, podľa slov Cremaschiho „brněnský hero“, Ivan Palacký. Toho som mal možnosť počuť mnoho krát a musím povedať, že pri improvizácii zjavne záleží aj na tom koho máte okolo seba. Dokázal byť rovnocenným partnerom a spoluhráčom. Dvojica, respektíve trojica nepotrebovala nič preexponovať, prehlušiť aj napriek tomu, že technika tieto možnosti ponúka a krásne sa dalo sledovať z akých platforiem, ktorý hudobník prichádza a ako to ovplyvňuje jeho hru na syntezátore.

V poradí tretím vystúpením bolo opäť duo, ktoré je zjavne obľúbeným dramaturgickým výberom tohto ročníka. Tentoraz nie čisto hudobné, ale spojenie tanca a hudby. Antje Velsinger vo svojej choreografii v predstavení wall/paper/wall ukázala vysokú mieru pohybovej predstavivosti, kreativity spojenej s filozofickým podtextom podtrhnutým monológmi. Za využitia stoličky, podlahy, záclony, stien, dverí a priestoru mimo „javisko“, pri občas vypnutom občas zapnutom svetle, dokázala vytvoriť výpovedný celok, udržujúci pozornosť po celý čas. Nebol by som proti ak by predstavenie trvalo dlhšie, ale mladá choreografka zjavne povedala všetko čo chcela za tak krátky čas a to rešpektujem. Poukázala na mnohoznačnosť našich „room“ (izieb) vnútri, ktoré veľmi poeticky prekročila momentom výstupu z miestnosti, avšak pri pokračujúcom rétorickom prejave. Tu si človek znova spomenie na výhodu sluchu, ako zmyslu, ktorý dokáže prejsť cez steny, ktorým dokážeme vnímať aj dianie tam, kam nevidíme. Najprv som sa nevedel zbaviť pocitu, že hudba Markusa Poppa je v tomto prípade zbytočná, že by som prijal „ticho“. Hneď v prvom momente, kedy hudba prestala hrať (párkrát sa to ešte opakovalo), som tento pocit zavrhol. Bez predošlého hrania by som tieto momenty prežíval inak, možno aj celé predstavenie by vyznelo úplne inak. Hodnotiť hudobnú náplň nechcem, každý máme vlastný prístup.

Posledným koncertom (?) bola prezentácia slovenského elektroakustického umenia. Toho sa zhostil Juraj Ďuriš, jeden s prvých tvorcov pracujúcich s týmito možnosťami. Jeden z mojich priateľov, večer označil krásnym pomenovaním, posluchový seminár. Predstavené diela boli kvalitatívne hodnotné, avšak pomocou premietania ich živých prevedení v niektorých prípadoch a pustení cez počítač v každom, vyznievali humorne. Predovšetkým kvôli výkladu Ďuriša. Ten by nemusel byť na škodu, ak by sa nespojili všetky tieto zložky, z ktorých celý koncert naozaj pôsobil ako posluchový seminár, viac ako koncert.

Podnetné diskusie, rôznorodé koncerty, prednášky a prezentácie boli náplňou prvej polovice tohto týždňa na Hudební fakultě JAMU. Minimálne zase raz rozprúdili pole súčasnej hudby u nás a ukázali, ako to bolo, ako to je dnes a čo by stálo za to zmeniť do budúcna. Čím viac sa takýchto akcií bude v Brne konať, tým viac bude táto scéna živá, premenlivá a reflektovaná. Nechceme predsa stagnovať.

Mezinárodní hudební festival
Setkávání nové hudby Plus 2013

Michal Rataj (CZ)
Jan Trojan (CZ)
1. prosince 2013 Komorní sál Hudební fakulta JAMU Brno

sss  Silence – Sound – Sketches
kalimba, kantela, klavír, kytara a live electronics
zvukový prostor :: prostorový zvuk
***

George Cremaschi (USA) – kontrabas, elektronika
Gino Robair (USA) – perkuse, elektronika
2. prosince 2013 Komorní sál Hudební fakulta JAMU Brno
Music for Analog Synthetisers
***

Antje Velsinger (D) – tanec/choreografie 
Markus Popp/Oval (D) – hudba
3. prosince 2013 Zkušebna Divadla na Orlí Brno

wall/paper/wall
***

Juraj Ďuriš (SK)
4. prosince 2013 Komorní sál Hudební fakulta JAMU Brno

sonicART a priestorový zvuk

Koncerty se konaly v rámci mezinárodní konference Musica Nova 2013

www.jamu.cz
www.newmusicplus.jamu.cz

Foto archív