Brno: Setkávání nové hudby Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Samozrejme nesmie to spieť ani k úplnej subjektivizácii. Otvorenosť je nevyhnutná. Zoberme si napríklad organológiu. Systematika hudobných nástrojov od Hornbostela a Sachsa je dodnes používaná, práve kvôli jej otvorenosti a možnosti aktualizácie. Tak ak pri hudbe starej pozorujem aj prostredníctvom školy, taktiež zvýšenú tendenciu úvah, skepsy, obozretnosti pri vyjadreniach typu „Takto to bolo a inak nie“. Príkladom mi je muzikológ Vladimír Maňas, ktorý na portále www.mestohudby.cz zverejnil svoje úvahy nielen o histórii Brna v renesančnom období, ako špecialista na moravské hudobné prostredie. Ďalej nezabudne opakovať, že „západný“ muzikológovia dnes často krát nachádzajú uplatnenie ako dramaturgovia súboru, festivalu a tak veľmi konštruktívne spolupracujú s profesionálnymi hudobníkmi. Ďalším napríklad profesor Miloš Štědroň, ktorý jednoznačnosti učebnicového výkladu histórie pravidelne podkopáva, nie blábolmi, ale dlhoročnými skúsenosťami a široko kapacitnými vedomosťami. Ideálne by sa kategória starej a novej nemala vytvárať, ideály neexistujú. Kategórie sú však filozofickou otázkou na nespočetné diskusie a nemá zmysel ju načínať. Zase si nemyslím, že by sa teória nevyvíjala, ale akoby minimálne v našich končinách strnula na prístupe aký si žiada hudba časom overená.

Ostatné príspevky, ktorých som sa zúčastnil, sa zamerali predovšetkým na prezentáciu vlastnej tvorby, teda na druhú otázku What are we doing? Najzaujímavejšie bolo sledovať experimentálnu scénu Arménska cez osobu istým spôsobom tradičného skladateľa Alexandra Peçi. (Vyzdvihol Dan Dlouhý) Mňa pri jeho monumentálnom diele napadla úvaha, či sa nepretransformoval považovaný vrchol hudobnej tvorby z opery na multimediálny projekt.

Taktiež trochu sporným, ale zamyslenia hodným bol workshop s Markusom Poppom alias Ovalom. Ten cez veľmi agresívny prístup, možno trochu poukazujúc na vnútorné komplexy, zasadil chrobáka do hlavy v otázkach hudobného priemyslu, amaterizmu, elitárstva prostredníctvom svojej tvorby. Skoro nikto zo zúčastnených nebol schopný reagovať. Nechcel reagovať? Mne osobne sa veľmi nepríjemne debatuje s človekom, z ktorého úst počujete iba samé „I, me, this guy“ (prstom ukazujúcim na seba). Nedá sa povedať, že by jeho výroky boli plytké (často krát veľmi realisticky pôsobiace a prispôsobujúce sa fungovaniu súčasnej spoločnosti) a je to rozhodne inteligentný človek, ktorý však svoju inteligenciu a vynikajúci rétorický prejav skôr využíva na manipulovanie „más“, teda ľudí čakajúcich na predloženie názoru, miesto hľadania toho svojho. Tu však narazil na ľudí, ktorí sa snažia takými nebyť. Pri jeho názoroch mi nedá nespomenúť úvahu nad tým, či sa tvorca má prispôsobovať vo svojej tvorbe dobe, okoliu, alebo či sila jeho diela a rôzne iné aktivity (otváranie počúvania, vzdelávanie…) nemajú prispôsobovať, meniť vnímanie ľudí. Aj touto cestou sa mení dielo samotné, pretože je závislé na našom vnímaní, ale dlhšou, často krát trvácnejšou cestou. Keď nepríde Mohamed k hore, príde hora k Mohamedovi. To však môže byť chápané ako akýsi systém diktatúry. Je to naozaj tak ak sa jedná o prirodzenú a nenásilnú cestu, zmenu?

Konferencia sa konala v rámci festivalu Setkávaní nové hudby Plus (tu), teda nechýbali ani večerné koncerty. V nedeľu 1. 12. české duo Michal Rataj a Jan Trojan prešli cez musique concréte, obohatený živým hraním, až k sonoristickým a spektralistickým prístupom syntézy a analýzy zvuku. Cez kombinovanie čisto akustických, elektroakustických a elektronických nástrojov vytvárali široké avšak do značnej miery fádne prostredie. Ich popis zvukový prostor::prostorvý zvuk som pochopil, práve prostredníctvom prehrávania chôdze z mestského prostredia, nahrávok z kostolov po celom svete, ktoré sa spojili do toho jediného, Komorného sálu spolu s ďalšími live prvkami. Nešlo však o priamu hru s akustikou priestoru, ktorá sa ponúka ako a priori asociácia.

Tak ako aj prednáška na konferencii, tak aj koncert sa niesol v znamení improvizácie dua George Cremaschi a Gino Robair. Tí na svojich syntezátoroch, Robair naviac s využitím perkusií, prechádzali od jedného zvuku k druhému, od jednej plochy k druhej voľne, s ľahkosťou a plynulosťou. Aj tu sa držali konceptu pomyselného dialógu. Bez nejakých okázalých gest nám predviedli, ako môže vyzerať hra so zvukom, ak sa toho chopia šikovní a premýšľaví hudobníci. V druhej časti sa k nim pridal aj brnenský improvizátor, podľa slov Cremaschiho „brněnský hero“, Ivan Palacký. Toho som mal možnosť počuť mnoho krát a musím povedať, že pri improvizácii zjavne záleží aj na tom koho máte okolo seba. Dokázal byť rovnocenným partnerom a spoluhráčom. Dvojica, respektíve trojica nepotrebovala nič preexponovať, prehlušiť aj napriek tomu, že technika tieto možnosti ponúka a krásne sa dalo sledovať z akých platforiem, ktorý hudobník prichádza a ako to ovplyvňuje jeho hru na syntezátore.

V poradí tretím vystúpením bolo opäť duo, ktoré je zjavne obľúbeným dramaturgickým výberom tohto ročníka. Tentoraz nie čisto hudobné, ale spojenie tanca a hudby. Antje Velsinger vo svojej choreografii v predstavení wall/paper/wall ukázala vysokú mieru pohybovej predstavivosti, kreativity spojenej s filozofickým podtextom podtrhnutým monológmi. Za využitia stoličky, podlahy, záclony, stien, dverí a priestoru mimo „javisko“, pri občas vypnutom občas zapnutom svetle, dokázala vytvoriť výpovedný celok, udržujúci pozornosť po celý čas. Nebol by som proti ak by predstavenie trvalo dlhšie, ale mladá choreografka zjavne povedala všetko čo chcela za tak krátky čas a to rešpektujem. Poukázala na mnohoznačnosť našich „room“ (izieb) vnútri, ktoré veľmi poeticky prekročila momentom výstupu z miestnosti, avšak pri pokračujúcom rétorickom prejave. Tu si človek znova spomenie na výhodu sluchu, ako zmyslu, ktorý dokáže prejsť cez steny, ktorým dokážeme vnímať aj dianie tam, kam nevidíme. Najprv som sa nevedel zbaviť pocitu, že hudba Markusa Poppa je v tomto prípade zbytočná, že by som prijal „ticho“. Hneď v prvom momente, kedy hudba prestala hrať (párkrát sa to ešte opakovalo), som tento pocit zavrhol. Bez predošlého hrania by som tieto momenty prežíval inak, možno aj celé predstavenie by vyznelo úplne inak. Hodnotiť hudobnú náplň nechcem, každý máme vlastný prístup.

Posledným koncertom (?) bola prezentácia slovenského elektroakustického umenia. Toho sa zhostil Juraj Ďuriš, jeden s prvých tvorcov pracujúcich s týmito možnosťami. Jeden z mojich priateľov, večer označil krásnym pomenovaním, posluchový seminár. Predstavené diela boli kvalitatívne hodnotné, avšak pomocou premietania ich živých prevedení v niektorých prípadoch a pustení cez počítač v každom, vyznievali humorne. Predovšetkým kvôli výkladu Ďuriša. Ten by nemusel byť na škodu, ak by sa nespojili všetky tieto zložky, z ktorých celý koncert naozaj pôsobil ako posluchový seminár, viac ako koncert.

Podnetné diskusie, rôznorodé koncerty, prednášky a prezentácie boli náplňou prvej polovice tohto týždňa na Hudební fakultě JAMU. Minimálne zase raz rozprúdili pole súčasnej hudby u nás a ukázali, ako to bolo, ako to je dnes a čo by stálo za to zmeniť do budúcna. Čím viac sa takýchto akcií bude v Brne konať, tým viac bude táto scéna živá, premenlivá a reflektovaná. Nechceme predsa stagnovať.

Mezinárodní hudební festival
Setkávání nové hudby Plus 2013

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na