Brno: Setkávání nové hudby Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

John Cage rád naslúchal náhodným zvukom, lebo to preňho znamenalo ticho. Pri hudbe hranej mal pocit, že mu vždy niekto chce nasilu niečo povedať. Tak prečo nepustiť jeho nahraný hlas so zvukom prostredia a do toho hrať? Každá kompozícia, lepšie povedané prevažne naruby postavenie pôvodnej skladby, konceptu, bolo pravidelne prerušované osvetľujúcimi komentármi Fujaka. V piesňach častokrát zaznievali disharmónie (v tomto prípade sa o tom dá hovoriť vzhľadom na častý základ postavený na kadenciách z rozšírenej harmónie), v podobe nedôsledného spevu a škrípajúcich, vŕzgajúcich zvukov. Postmoderna, teda nie žiaden jedinečný jazyk, ako zaznelo ešte pred koncertom. Ich exhibicionistický prístup bol zakončený viacerými prídavkami. Moja čisto osobná preferencia je predsa len v konštrukcii a nie deštrukcii, predovšetkým interesantných a inovatívnych myšlienok a preto rád priznávam, že táto časť textu je subjektívne zafarbená. V poradí tretí koncert predstavil pre zmenu brnenské sláčikové kvarteto Miloslav Ištvan Quartett. Skladateľ obsiahnutý v názve kvarteta bol kedysi členom tak zvanej skupiny „A“. Tejto skupine, lepšie povedané jej členom a ich tvorbe bol venovaný celý koncert na počesť krstu nového, v poradí tretieho CD, ktorého náplňou sú nie len tieto skladby. Zdeněk Pololánik, Josef Berg, Miloslav Ištvan, Jan Novák a Alois Piňos to sú mená skladateľov, členov skupiny spolu s teoretikmi Františkom Hrabalom, Milenou Černohorskou a výtvarníkom Daliborom Chatrným. Vznikla v roku 1963 ako prúd, ktorý si nechcel a nedal aj napriek ťažkým podmienkam diktovať od režimu doby. Ich záujmom boli techniky Novej hudby, čo však nie je u každého cítiť jasne. Najvýraznejšie sa to odrazilo v tvorbe brnenského pedagóga, skladateľa a lesného inžiniera Aloisa Piňosa. Ako zástanca racionálneho prístupu využívania rôznych číselných radov a podobne, nikdy nezabúdal na konečnú konštrukciu prvkov podľa vlastnej preferencie. To je na jeho skladbách cítiť okrem precízneho výberu prvkov a v tento večer bol jeho jednovetý 3. smyčcový kvartet z roku 1993 vynikajúcim zakončením a zároveň najsviežejšou skladbou. K základnému repertoáru telesa patrí aj Zatemněná krajina pro smyčcové kvarteto z roku 1975 z pera Miloslava Ištvána. Tú kvarteto nehralo koncertne po prvý raz a bolo to cítiť. Ostatné skladby boli už predsa len o stupeň tradičnejšie, napríklad neoklasický Smyčcový kvartet (1958) Zdeňka Pololánika, predovšetkým po formálnej stránke. Autor ako jediný žijúci člen na koncerte nechýbal a vyslúžil si potlesk ako od interpretov tak aj od poslucháčov. Ďalšími skladbami večera bol Smyčcový kvartet (1968) Josefa Berga a trojdielne Quadricinium Fidium (1977) Jana Nováka. Poučená rigorózna interpretácia bola citeľná a vzhľadom na pravidelnosť vystúpení tohto súboru v okolí, rád konštatujem, že sa od výkonu k výkonu zlepšujú. Je vidieť ich veľké nasadenie a zápal, chuť pracovať. Na minulej Expozícii novej hudby som kritizoval predovšetkým romantizujúci prejav prvého huslistu, tu nemám prečo. Bolo zreteľné jeho sebazapieranie a tento svoj zlozvyk sa snažil potlačiť. Uvoľnil sa iba v expresívnych častiach, kde to skôr podtrhlo atmosféru ako rušilo. Teleso si teda drží technickú úroveň a zlepšuje sa aj po výrazovej stránke, ktorá je predsa len minoritná, ale taktiež podstatná. Pomedzi jednotlivé diela prebehol aj avizovaný krst. Ten prebehol úsmevne. Chýbali nožničky na rozbalenie CD nosiča. Šampanské našťastie nie a tak posledný žijúci člen skupiny „A“ mohol hrdo nahrávky v kruhu kvarteta a grafika pri všeobecnej optimistickej vrave pokrstiť. Veľmi osobitý večer v dramaturgii festivalu. Na jediný koncert konajúci sa Koncertnom sále Hudobnej fakulty JAMU, teda dvojice využívajúcej mimo iné aj dych na tvorenie zvuku a to na trúbke Franz Hautzinger z neďalekého Rakúska a klarinete Isabelle Duthoit z Francúzska s využívaním taktiež špeciálnych vokálnych techník, som sa nanešťastie nemohol zúčastniť a tak som prišiel rozhodne o skvelý poslucháčsky zážitok. Taký je život. Ďalšiu trúbku som si už, ale nemohol nechať ujsť. Rozhodnutie minimálne správne maximálne nevyhnutné. Liz Allbee zo Spojených štátov amerických v kooperácii s Nemcom Burkhardom Beinsom neostali iba pri hraní, ale posunuli hranice k audiovizuálnemu počinu Mensch Mensch Mensch, avšak ani zďaleka nie k prvoplánovej projekcii. Vizuál bol kreatívne využitý pomocou rozmanito rozmiestnených svetiel. To po vypnutí bežného osvetlenia zažiarilo z hĺbok veľkého bubna. Reflektor svietil výhradne cez blanu, kvôli omotanej látke, deke na spodnej časti okolo nožičiek. Beins, ktorý počas večera neostal iba pri perkusiách, ale plynulo prechádzal k live-elektronike a analógovým syntetizérom, sa hneď na začiatku zarazil. V miestnosti pomerne výrazne hučalo vetranie, alebo niečo podobné. Po chvíľke váhania začal suverénnym dlhotrvajúcim vírom v pomerne stálej dynamike na vyššie spomínaný veľký bubon. Vetranie bolo vnímateľné už iba príležitostne, ale predsa. Vôbec to nevadilo, pretože nasledovali preparácie zvuku bubna. Pomocou reťazí, retiazok a podobných jednoduchých predmetov dokázal vytvoriť buď položením na blanu alebo manuálnym prikladaním neskutočnú plochu postupne sa rozvíjajúcich a prelievajúcich sa štruktúr. V znamení plôch sa nesie celý koncept predstavenia, ktoré na seba plynulo nadväzujú.

Po prudkom konci na chvíľu zavládlo ticho. S prvými plechovými zvukmi vygenerovanými Američankou sa objavilo na prednej stene kruhové bodové svetlo. Hráčka sa postupne otáčala a ujasnila poslucháčovi že bodové svetlo mala umiestnené vnútri cylindrického otvoru, teda nevychádzal z neho iba zvuk, ale taktiež svetlo. Zaujímavé. Allbee dokázala vytvoriť rôznorodé zvukové štruktúry s využitím rozmanitých extended techník a neskôr tiež amplifikátora. Opäť ticho, tma. Biele svetlo zo stola v strede pódia spustilo plochu konkrétnejších hlukov industriálneho prostredia. Postupne ich vystriedali elektronické pasáže syntetizérov obstarávaných obidvoma účinkujúcimi. Sviežim momentom boli amplifikované, rôzne naladené ladičky. Tie pomocou Dopplerovho efektu buď zľava doprava alebo spredu dozadu vytvárali nádherné zázneje. Naozaj vynikajúce využitie technológií, kde je to jednoducho nevyhnutné. Celý koncept bol jasne daný, dopredu premyslený, kompaktný a jednotlivá náplň bola už improvizovaná. Dvojica vytvorila silnú atmosféru, vytvorenú širokým spektrom známych zvukov pomocou ako akustických tak aj elektronických predĺžených rúk.

Vytvorenie atmosféry, kde človek čaká na každý ďalší element a nechce byť rušený bol samozrejme publikom narušovaný pravidelne. A sme konečne pri tej osvete, ktorú som spomínal. Je naozaj nutné odísť počas trvania koncertu? Rozhodne chápem, že tento typ hudby nie je pre každého, ale vzhľadom na slabú propagáciu do širšej verejnosti, by človek čakal, že príde iba recipient dopredu pripravený na všetko. Samozrejme internetom sa dnes šíria informácie naozaj rýchlo a ďaleko. Nešlo, ale predsa o troch hodinový maratón nepretržitého hluku na prahu bolesti. Celé predstavenie malo iba štyridsať päť minút. Je to naozaj tak veľa, keď v krčme pri väčšom zvukovom zahltení dokážeme sedieť aj celú noc? A pochopil by som, ak by sa to celé dialo v klasickom šate so zapnutým svetlom, pripravenými notami, kde jediným zámerom je sprostredkovať hudbu samotnú. Tu však atmosféra hrala dôležitú zložku, a taktiež svetlo. Vŕzganie stoličiek a pochod pomedzi sediacich by sa dal prehliadnuť. Avšak nenapadne človeka, že ak je v Komornom sále svetlo vypnuté, ktoré je najpodstatnejšou vizuálnou zložkou, tak pravidelné otváranie dverí to zásadne naruší aj zvukovo aj vizuálne? Keby sa aspoň boli všetci postavili naraz, oni proste museli postupne odchádzať v skupinkách dvoch maximálne troch ľudí a tak sa celý proces opakoval skoro každých päť minút. Nie som ten typ, ktorého by náhodné vstupovanie rozčuľovalo, ale v tomto prípade to zruinovalo kompaktnosť celého dopredu detailne premysleného zážitku. Škoda. Dramaturgia festivalu sa nedrží nejakých konceptov, ako je dnes moderné (módne), ale jednoduchej náplne myšlienky prezentácie súčasnej hudby a multimediálnych projektov, toho čo je kvalitné. Aj tak sa to dá robiť, vždy je najdôležitejšia náplň festivalu. Tá je v tomto prípade diferencovaná, mnohovrstevná, nezabúdajúca ako na kompozíciu, tak na improvizáciu, pripomínajúca, že aj zvuky, ale aj tóny (teda tiež zvuky) majú rovnaké postavenie v hudbe a cesta nemusí byť v ich separovaní. V spojení s rôznymi inými médiami tak ponúkajú bohatú skúsenosť. Svojím spôsobom sa, ale predsa len jedná o koncept dramaturgie ako súčasného umenia, kde má každý svoje miesto.

Hudobné zvuky (tóny) sa objavili v hojnom počte v poradí tretej účinkujúcej dvojice. Tentoraz Chris Abrahams z Austrálie používajúci výhradne klaviatúru krídla a Kai Fagaschinski na klarinete už s omnoho väčšou prácou s netradičnými spôsobmi hry. Pokojná atmosféra ťahavého klarinetu hojne využívajúceho multifóniu nástroja s repetetívnými netonálnymi patternami klavíra boli sem tam narušené prudkými výkrikmi nástroja Fagaschinského prerastajúce v jednu dlhšiu expresívnu plochu. Dych berúci moment v kontexte vystúpenia. Čo treba podotknúť, že Fagaschinski ako samouk vonkoncom svoju technickú stránku ani náhodou nezanedbáva. Každý zvuk, každý flažolet, dokonca aj orálne techniky boli precízne s ohromnou jemnosťou podané, a tak človeku nedal pochybovať o tom, že vie čo a ako to robí. Hráči dodržiavali voči sebe vysokú mieru tolerancie, nikto nepotreboval prehlušiť toho druhého a tak vytvárali kompaktné a plynulé dialógy, paralelné monológy, ušiam lahodiace. Ich voľno improvizačné vystúpenie nesie názov The Dogmatics. Zvláštny prístup pomenovať si voľnú improvizáciu, irónia je zrejmá.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat