Crankův Oněgin a novinka Jiřího Bubeníčka v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Život v Paríži a štúdium však neboli žiadny romantický román. Paríž bol Mekkou pre baletných študentov, ale počas vojny malo mesto smutný pôvab. Nelly a jej matka žili bez tepla a elektriny a jedlo bolo vzácne. Existovali takmer výhradne na chlebe a zemiakoch od babičky v Bretónsku. Takmer dva roky po tom, ako začal, bol jej baletný tréning prerušený svetovými udalosťami. Maminka sa bála, že na sklonku vojny sa Paríž stane mínovým poľom, ktoré budú z rúk fašistov dobýjať spojenci, a tak sa rozhodla radšej vrátiť späť na vidiek. 22. mája 1944 ich zachránil anjel strážny, keď si ich vlak splietli spojenci s vlakom prchajúcich nacistov a vyhodili ho do vzduchu. Šesť ľudí na mieste zahynulo a ďalších tridsať bolo vážne zranených. Maminka s dcérou utekali z trosiek, aby sa ukryli v lesíku, kým horiaci vlak dorazila tretia bomba z nebies. Po strastiplnej ceste a spaní v lesoch došli konečne domov. Na konci leta bol Paríž oslobodený a maminka s dcérkou boli odhodlané dostať sa späť do mesta, aby sa Nelly aj naďalej mohla učiť. Dopravné prostriedky boli nefunkčné, sieť dopravy poničená. A tak cestovali v korbe nákladného auta, kde celú cestu stáli. Bolo to šialené, čo sme museli urobiť v tých dňoch,“ hovorí Verdy. „Človek urobí čokoľvek, aby prežil.“

Po návrate do Paríža Nelly pokračovala u Madame Roussanne. „Kúsok po kúsku. I ja som si začala uvedomovať, že som bola celkom dobrá,“ spomína. Krátko na to si ju Roland Petit vybral pre balet Le Poéte. Mala jedenásť rokov. Dieťa získalo prvý kontrakt a plat. Na dnešné peniaze asi 60 dolárov. „Cesta bola rovná,“ vysvetľuje Verdy. „Všetko, čo som potrebovala, prišlo jedno po druhom.“ O rok neskôr –  roku 1945 – nastúpila k Petitovi a jeho novému súboru Champs-Elysées (medzi jej rovesníkmi bola napríklad tanečníčka a filmová herečka Leslie Caron). O štyri roky neskôr, vo veku pätnásť rokov, mala podpísať zmluvu na film Ballerina s filmovou spoločnosťou, a tak si zmenila meno na Violette Verdy; zvolila aliteračnú kombináciu: jemné kvety a povestný skladateľ. S jednou drobnou úpravou: ona zmenila „i“ vo Verdim na „y“.

Kariéra šťastne začala. Až k vrcholom a snom mnohých, k Balanchinovi. „Vedel, že som bola radostný človek a tanečník. Vedel, že som mala kapacitu pre lyrizmus, ale aj preto, že moje telo okamžite dokáže navrhnúť lyrickosť, aj keď som stále bola aktívna, energická, dobre skákajúca baletka. Nemala som ten obrovský rozsah nôh, avšak Balanchine videl lyrickosť a hĺbku. Videl vo mne toľko vecí,“ spomína dojatá hviezda. „Viete, on si nikdy nepriznal, že je génius. On uvažoval ako remeselník, ako Mozart, Fabergé, Shakespeare. To nie je zlé, byť remeselník.“ Ostro sledovaná kariéra a náročný repertoár jej po desaťročí v New York City Ballet spôsobili závažné ortopedické problémy a chronickú bolesť. Vyliečila ju viera v rovnováhu tela a duše. Cestovala do Indie stretnúť Sri Padmanabha Menona, ktorý sa stal jej guru. Hviezda svetového baletu našla pokoj. Do konca roka bola schopná vrátiť sa v New Yorku na scénu.

Violette Verdy (foto archív autora)
Violette Verdy (foto archív autora)

Jedna z novinárok, ktorá mala to šťastie s primabalerínou robiť rozhovor, napísala: Prvá vec, ktorú si všimnete u nej, je svetlo v jej očiach, a môžete si predstaviť, že to muselo byť to isté svetlo, ktoré inšpirovalo veľkých choreografov Georga Balanchina a Jeroma Robbinsa.“ Pri jednom z posledných rozhovorov sedí doma oblečená v sukni a na nohách má tenisky. Nebudete nutne poznať, že to je Violette Verdy – jedna z popredných balerín našej doby, sólistka baletu New York City, ktorá tancovala viac ako dvadsaťpäť hlavných rolí, či držiteľka najvyšších štátnych vyznamenaní a čestných doktorátov. Balerína, ktorá zdobila obálku časopisu Life. „Milujem svoj malý dvorček, svoje mačky. Mám to tu rada. To nenájdete vo veľkých mestách. Ľudia sú tu menej drsní, menej ctižiadostiví, menej nervózni,“ rozpráva balerína. A úspech? Minulosť? – „V tej dobe si myslíte: Prečo sa to so mnou deje, aký je účel? A pri pohľade späť si uvedomíte, že všetko bolo len logickým vývojom. Keď sa obzriem, vidím rovnú cestu s rebríkom nahor.“ 8. februára Violette Verdy prekročila poslednú priečku. Isto sa zvítala s Petitom, Mr. B. či Nurejevom. A svojou mamou, ktorá ju nasmerovala na javiská najslávnejších scén. Adieu, Violette Verdy!

 

Čo sleduje
Dnešným hosťom je sólista Baletu Národného divadla v Prahe, sympatický rodák z Talianska Francesco Scarpato.

Francesco Scarpato (foto FB Francesco Scarpato)
Francesco Scarpato (foto FB Francesco Scarpato)

Nie je v Česku krátko, pred Prahou očaroval aj brnianskych divákov. Na pražskej scéne získal zatiaľ najväčší priestor ako Romeo v partnerstve Júlie Andreji Kramešovej. Patrí medzi tanečníkov s vynikajúcou technikou a strhujúcou javiskovou energiou. Jeho repertoár je široký, od klasiky ako Spiaca krásavica cez legendárne kusy ako Forsythe až k avantgarde ako Cayetano Soto. Za titulnú rolu v balete Guru bol v širšej nominácii na Cenu Thálie 2014. Jeho uhrančivý portrét na obálke zdobí oficiálny kalendár Baletu Národného divadla pre rok 2016.

Že taliansky tanečník žije tancom aj vo voľnom čase, svedčí po dlhom čase aj baletné video v tejto rubrike.

„Výber videa je zrejmý, pretože mám moc rád túto úžasnú balerínu, akou je Marianela Núñez. Môžete vidieť, ako veľmi miluje balet, a inšpiruje aj ľudí, aby milovali balet. To, čo na nej milujem najviac, je, že nemá len dokonalú techniku, ale je aj veľkým umelcom. Prajem si vidieť a stretnúť ju jedného dňa. Pred nedávnom som mal aspoň to potešenie pozerať sa na tento balet naživo v kine,“ hovorí Francesco Scarpato.
***

Tretieho dielu o súčasnosti a aférach v Bolšom balete sa čitatelia dočkajú v budúcej časti Panorámy.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat