Dalibor Jenis v Bratislavě ve svém (verdiovském) živlu

Dalibor Jenis vo svojom (verdiovskom) živle

Kolekcia Veľkých slovenských hlasov sa pomaly kompletizuje, takže po Pavlovi Bršlíkovi, Štefanovi Kocánovi, Jane Kurucovej, Simone Houda-Šaturovej a Adriane Kučerovej (zväčša išlo o komorné formáty) už muselo dôjsť aj na nášho prvého barytonistu Dalibora Jenisa. Čerstvý päťdesiatnik si zvolil monotematický program – názov koncertu Tutto Verdi hovoril za všetko. Vybral si teda repertoár, ktorý bol síce zväčša z kategórie známejšieho (Verdi obdaril veľkými barytónovými partmi s výnimkou Oberta a Lombarďanov všetky svoje opery), čím si ešte vyššie posunul latku. Odhliadnuc od toho podstatného, že vo Verdim vyjde všetko najavo. To sa síce tvrdí skôr o Mozartovi, či povedzme baroku, alebo o romantickej belcantovej opere (viac sa dá zakamuflovať vo verizme), no verdiovská faktúra má tiež svoje neúprosné kritériá, ktoré sa nedajú oklamať. A Dalibor Jenis je jedným z tých neveľa poctivcov, kde sa ani žiadne triky nepredpokladajú. Napokon, akiste musel riešiť vnútornú dilemu: Ktoré z árií si vyberie, keďže v zásobe má tie „najmladšie“ (od Un giorno di regno cez Nabucca po Attilu) aj tie najzrelšie (Otello, Falstaff). Tak trocha mi bolo ľúto (ale pripúšťam subjektivitu tejto poznámočky), že chýbali napríklad Ezio z Attilu a na druhej strane Ford z Falstaffa. Ale je jasné, že všetko by sa nepomestilo.

Už v úvodnej árii Millera Sacra la scelta è d’un consorte z Luisy Miller vytasil svoje najsilnejšie a najpresvedčivejšie proverdiovské argumenty. Ak by som ich mal definovať jediným slovom, znelo by „italianità“. Zahŕňa farebnosť hlasu, schopnosť formovať legatovú frázu, výrazovo diferencovať recitatívy ako hybný dramatický, situáciu navodzujúci úvod scény, áriovú (cavatinovú) zložku ako priestor pre kantilénu či vrúcny výraz a záverečnú cabalettu, v strhujúcom rytme a spravidla s virtuóznym vysokým tónom ako korunou. O potrebnom hlasovom rozsahu a schopnostiach interpreta vytvoriť charakter postavy, hoci aj na ploche jedného čísla, ani nehovorím. Ak som vyššie požiadavky na verdiovské spievanie vymenoval všeobecne, tak na Dalibora Jenisa sa dajú aplikovať v plnom rozsahu. Už Millerova ária z 1. dejstva obsahovala všetko – mäkkosť a podmanivý zábal tónu (z tohto hľadiska mi pripomínal najväčšmi Renata Brusona), ideálne frázovanie a výrazovú výstavbu, z ktorej bol cítiť momentálny postoj Millera („non son tiranno, padre son io“) v kontexte dejovej situácie. Cabaletta bola strhujúca, s náležitými dramatickými atakmi a korunovaná skvelými, plnými a žiarivými výškami. Škoda, že podobne štruktúrovaných čísel nezaznelo viac.

Tutto è deserto, recitatív pred áriou grófa Lunu z 2. dejstva Trubadúra, predniesol Dalibor Jenis s obrovským výrazovým zanietením a roztúženosťou pri vyslovení Leonorinho mena, zrkadliacimi situáciu pred pokusom o únos sokovej milenky. V árii Il balen zasa uplatnil eleganciu legatových oblúkov, balzamovú farbu materiálu, ktorý dnes možno zaradiť do spinto odboru. Až na drobné výnimky sú verdiovské roly komponované pre takýto typ hlasu. K Trubadúrovi sa vrátil ešte v duete Lunu s Leonorou zo 4. dejstva Udiste? Come albeggi, ktorý predniesol so svojou hostkou Svetlanou Kasyan s veľkým dramatickým a emocionálnym vypätím.

Ak som zaradil Dalibora Jenisa do odboru spinto a nie dramatických barytónov (hoci pre niektoré „uši“ by tam azda aj patril), tak dôvod sa preukázal v scéne a árii Dona Carla z 3. dejstva Sily osudu Morir! Tremenda cosa. Toto členité, drámou nabité číslo je zrejme fokusované o kúsok nižšie, teda miestami zachádza do polohy, kde Dalibor Jenis síce nič neostáva dlžný farebnou plnosťou tónu, no predsa len cítiť, že tam je jeho jadrnosť o odtieň redšia. Nijako to však neukrátilo dramatickú presvedčivosť a výrazovú mnohotvárnosť danej scény, v ktorej Don Carlos di Vargas zisťuje, že pred ním nečakane stojí objekt jeho pomsty. Bola v nej lyrika, dráma a predovšetkým vnútorná reflexia situácie. Renato z Maškarného bálu (ária Alzati… Eri tu…) obsahoval popri pravej belcantovej fráze aj množstvo dynamických nuáns, ktoré vždy vychádzali z interpretovaného textu.

Do posledného bloku oficiálnej časti programu zaradil Dalibor Jenis ukážky v Verdiho Macbetha. Dvojspev s Lady z 3. dejstva, výrazovo vystavaný v duchu toho, že svojej krvilačnej manželke zvestuje veštbu bosoriek o spôsobe vlastnej smrti, a napokon áriu z posledného dejstva Perfidi! All’anglo contro me v’unite!, do ktorej vložil esenciu štýlovo príkladnej verdiovskej interpretácie, zjednocujúcej primárnu krásu materiálu, rozsah, vynikajúce technické (dychové) zázemie a to všetko zastrešené plynulým tokom kantilény. Bonusom boli dva prídavky, ideálne prednesená ária Nabucca z posledného dejstva a Jagovo krédo z Otella. Škoda, že v úplnom závere prekryté zvukom orchestra.

Za umeleckú partnerku si do bratislavského recitálu vybral Dalibor Jenis mladú ruskú sopranistku Svetlanu Kasyan. Nesporne talentovaná a na taliansku vokálnu estetiku orientovaná umelkyňa zaujala predovšetkým zaujímavou tmavou farbou materiálu a rezonanciou tónu v každej polohe, vrátane tej najhlbšej.