Daria Klimentová: české královně se sklonil Londýn. Byli jsme při tom

Českej kráľovnej sa sklonil Londýn 

Chvejúce sa ticho. V svetelných kužeľoch ostrých svetiel, ktoré sa z tmy rozsvietili z obrovskej diaľky rozľahlého priestoru a v ich intenzite sa trblietali drobné čiastočky prachu, stála Júlia. Nebola to vlastne už Júlia, bola to Daria Klimentová. Romeo – Vadim Muntagirov mal to šťastie, že po tom čo ju miloval celý večer, ju mohol aj prvý objať. Stáli tam stratení v svetle na tom obrovskom javisku a publikum, ktoré bolo zamĺknuté dojatím z tragického konca, vybuchlo v ohromný aplauz. Ozvena potlesku rástla s akustikou sály a diváci spontánne kričali: „Bravo Daria!“ Z niekoľkých strán sa na scénu sypali biele klinčeky, ktoré v desiatkach, stovkách kusoch sypali kolegovia. Z orchestrálnej lóže sa pripojili i členovia orchestra. Publikum neočakávane spontánne ako jedna bytosť vstalo a pokračovalo v ováciách. Nie tak ledajaké publikum. Päťtisíc divákov (!!!) vzdalo hold primabaleríne Anglického národného baletu, ktorá sa narodila v Česku. Kvetiny padali a s ich pribúdajúcou bielobou ako keď sneží, sa strácalo javisko. Na scénu sa vyrútil celý súbor. Niektorí v kostýmoch, niektorí už bez. Celé predstavenie a tieto dojemné manévre s liturgickou presnosťou sledovali najrešpektovanejší britskí kritici. Sama primabalerína prepadla nečakanej dojemnej ceremónii. V tej ploche vyznačenej kvetinami stála v čiernych šatách Júlie, ktoré si obliekla poslednýkrát a poslednýkrát v nich krvácala, keď stratila svoju lásku. Teraz prichádza o svoju lásku balet. Primabalerína elegantným, skoro tanečným pohybom rozviazala atlasové stužky špičiek, vyzula ich a na sever hľadiska zahodila jednu a na juh zahodila druhú. Zostala bosá. Potlesk a volanie „bravo“ by nemalo konca, keby ona sama, premožená dojatím neodbehla, potom čo poslednýkrát zamávala svojmu publiku, tým, ktorí prišli zhliadnuť jej posledné predstavenie.V dnešnej rýchlej dobe, kde sa všetko stratí skôr než si toho všimneme, takéto scény vyvolávajú pocit nostalgie a tým, ktorí hodne čítajú nutne pripomínajú scény, či skôr skutočné okamihy zo života veľkých balerín z minulosti. Toto sa však skutočne stalo 22. júna v Royal Albert Hall v Londýne, kde Daria Klimentová po osemnástich rokoch angažmán v prestížnom britskom súbore svetového mena rozhodla sama, možno i symbolicky deň pred svojimi narodeninami skončiť a na vrchole fyzických síl odísť. Ako oznámila deň predtým na svojom facebookovom profile, toto posledné predstavenie venovala svojmu oteckovi, ktorý ju bohužiaľ nikdy s anglickým súborom nevidel tancovať. Bohužiaľ ju so súborom nevidel tancovať skoro nikto kto neobetoval prostriedky a čas a nezašiel do Londýna. A tak sa česká verejnosť okrem tých verných fanúšikov, len sporadicky mohla dozvedieť o veľkých úspechoch a oceneniach, ktorých sa jej dostalo.

Našťastie v posledných rokoch vďaka sociálnym sieťam a internetu si aj tí, ktorí sú neveriaci pretože neboli a nevideli mohli nájsť, že Daria Klimentová nie je falošný fenomén ako si Česi zo seba radi pochybne vytvárajú, ale pravda. Dokonca ona je naopak ešte skromná a svojimi úspechmi sa nikdy nevychvaľovala, miesto toho radšej v lete prichádza, aby učila v Prahe mladých tanečníkov. A za tie roky dotiahla do Prahy viac zvučných mien než bohatí sponzori japonských koncertov hviezd. Veľkú lekciu dala aj teraz, pretože ukázala, že umelec musí vedieť kedy odísť, aby zachoval svoje umenie v očiach svojho publika na najvyššej úrovni. To mnohým domácim umelcom, ktorí nevytiahli päty za hranice, nepochybne chýba.

Čo je celkom ojedinelá vec v kaste dám, primabalerín, je Klimentovej zmysel pre humor. Akoby ním i podvedome sama sebe našla ideálne miesto pre život a tvorivú prácu: Anglicko. Nikdy sa neberie vážne, skôr sama na seba pohliada akoby cudzími očami, ktorými je sebe prísnym kritikom i glosátorom. Tento suchý, ale vecný a pre divadlo a profesiu ženy v konkurencii tuctov ďalších schopných úkladov typu black swan dôležitý aspekt povahy, jej nepochybne pomohol prekonať rodinné, osobné, fyzické problémy a na takú dlhú dobu zostať centrom a stredobodom súboru a nielen to. Pomohol jej presadiť sa aj v celosvetovom meradle a i keď to znie tak technokraticky, urobiť zo svojho mena značku umelkyne najvyššej kvality. V kurze svetových balerín to však nestačí; krásne nárty, linky, arabesku, techniku, to má kde kto. Klimentová k tomu pridala svoj osobitný štýl. To, čo sa nikde neučí, čo umelec musí v pote tváre zo seba vydolovať a dať ako srdce na dlani na scéne škodoradostnému publiku.

Už v počiatku svojej kariéry dokázala nájsť vzácnu rovnováhu medzi technickým uchopením interpretovanej postavy a sprostredkovaním jej vnútorného sveta. K tomu pridala ešte svoj jasný podpis a vytvorila umelecký copyright svojho umenia. Vedľa rolí bez počtu, ktoré vytvorila v klasických i moderných baletoch, krúženia okolo zemegule po najprestížnejších gala, stačila i na to, čo mnohé baleríny nestihli, buď osudom či úmyselne. Stala sa matkou. I táto, možno pre niekoho zanedbateľná skutočnosť, vedomie svojho ženstva jej pomohlo vytvoriť ešte sugestívnejšie a plnohodnotnejšie ženské charaktery na divadelnej scéne, pretože i ona sama ako človek našla naplnenie. Jedna vec umeleckej tvorby je predstieranie a fantázia interpreta, ale omnoho dôležitejší aspekt je autorská interpretácia, kedy umelec čerpá zo studnice svojho života a jednotlivé situácie reality používa ako podtext pre situácie svojej postavy. Tým, že sa Klimentová neuzavrela do snobskej veže celebrity zo slonoviny, ale zachovala si všetky väzby na realitu v každej role i tej, ktorá je zdanlivo len okrasná, našla jemné pradivo psychológie a osobnostného herectva.

Svojim nezmerným optimizmom prekonala zranenia i rekonvalescencie, doby hľadania ideálnych javiskových partnerov i životné peripetie, ktorým sa nevyhne ani umelec žijúci v Londýne. Jej hlboko ľudský, priateľský i profesionálny vzťah ku kolegom a celému tímu spolupracovníkov sa zúročil v podpore, ktorú umelkyňa dostávala. Jedným, v spätnom pohľade najdôležitejším rozhodnutím, bola osobná odvaha jej samotnej, že opustila sľubne naštartovanú kariéru v Prahe a vydala sa do sveta. Podľa mnohých odstrašujúcich príkladov by sa dalo predpokladať, čo by z nej zostalo tu. Jej cesta navrch naplnená neustálou drinou, prekonávaním svojich fyzických limitov, či ich uvedomenie si a urobenie z nich svoje klady, je vyvážená dlhoročnou láskou ohromného množstva fanúšikov, ktorí ju nasledujú. I preto dnes, keď oficiálne zahodila svoju procesnú obuv, ktorú chytili niektorí šťastní diváci, mnoho jej fanúšikov z celého sveta sa v mysli vracia k jedinečným predstaveniam, jej rolám, ktoré vždy interpretovala s nevšedným nasadením akoby práve to či ono bolo jej posledné predstavenie.Druhým dôležitým aspektom bol nielen odchod ale aj to, že po skúsenosti v Kapskom meste a so Scottish National Ballet už zotrvala v Londýne. Odmietla ďalšie lukratívne ponuky a zostala pracovať v metropole a súbore, ktorý jej poskytol okrem repertoáru, ktorý by doma nikdy tancovať nemohla aj možnosť pracovať s vynikajúcimi pedagógmi, ktorí vnímavú umelkyňu posunuli ďalej. Tým, že ostala, mohla kontinuálne rozvíjať svoje tvorivé schopnosti i keď zároveň s novou postavou musela opäť dokázať, že na to má a že je tá, ktorá je pre danú rolu najlepšia. Zároveň na pomyselnom tróne neustrnula, ale stále bola tou, kto najviac pracoval a v každom, i tom pre niekoho nedôležitom pohybe hľadala dokonalosť a javiskovú pravdu. Jej povestný perfekcionizmus jej pripravil aj mnoho neľahkých chvíľ. Oplatil sa však a v posledných rokoch našla i ideálneho javiskového partnera, s ktorým totálna zhoda a odovzdanosť baleríne umožňuje s mimoriadnym nasadením a hlbokou muzikalitou „skočiť“ do najťažších partnerských figúr a plne sa tancu odovzdať. Nechať sa ním prestúpiť.

Anglická kritika sa rada zabáva na výpočtoch a odčítali i spočítali, že vekový rozdiel medzi balerínou a Vadimom Muntagirovom je rovnaký ako v prípade najslávnejšieho baletného páru všetkých dôb Margot Fontyen a Nurejevom. To len taká zábavná perlička, nad čím ľudia dumajú. Čo je obdivuhodné je ale to, že umelkyňa nikdy nepodľahla obdivu či sebe zbožňovaniu a všetky logické pripomienky prijímala s otvorenosťou a túžbou zamyslieť sa nad nimi a vziať si z nich to, čo je podstatné. Len málo umelcov dokáže byť k sebe tak sebakritických a otvorených podnetom. I táto vlastnosť je v mnohom znakom skutočne úprimných javiskových osobností, ktoré majú pokoru voči tancu a umeniu, ktoré ich presahuje a nie oni sú tým umením, ale sú jeho služobníkmi.A tak sa z dievčatka z Prahy, ktoré „chcelo už ako malé švihať nohami“, stala najslávnejšia česká balerína. Čo je zaujímavý úkaz, pretože v baletnom svete je vždy viac dievčat než chlapcov a pritom renomé českých tanečníkov reprezentujú hlavne páni a Daria Klimentová je na tejto žiarivej mužskej mliečnej dráhe ako žiarivá hviezda. A nielen medzi tanečníkmi. Koľko Čechov má na pulte kníhkupectiev anglosaského sveta svoju monografiu alebo boli na titulke Guardianu…?

Klimentová si veľmi múdro vybrala na rozlúčku s javiskom postavu Júlie. Táto rola ju sprevádza dlhú dobu a s pribúdajúcimi rokmi, ktoré ironicky počíta a sama sa považuje v súčasnosti za najstaršiu Júliu na svete, svoju interpretáciu prehlbuje. Teraz sa dostávam k samotnému hodnoteniu jej výkonu už bez akejkoľvek známky sentimentu z rozlúčky. Choreograf Derek Dean vytvoril pôvodne postavu Júlie v svojej verzii baletu pre mladučkú Tamaru Rojo a náležite sa postave Júlie venoval. Práve libreto, ktoré kladie dôraz na postavy Romea a Júlie vo vývoji ich charakterov, je najväčším kladom baletu. Neprekomponováva obrazy hlavnými postavami tak ako Neumeier, ani nestavia na okázalom tancovaní ako Nurejev, nebuduje adagia a duetá ako monolity ako MacMillan. (Viac o inscenácii v Baletnej panoráme). Dean hľadá v hudbe priestor pre jemné nuansy a emotívne zastavenia.

A tak aj prvá scéna Júlie – východ, nie je zaťažený dejovým posunom, Pestúnkou, nastávajúcim plesom. Je o Júlii ako veselej, dobre vychovanej dievčine. Klimentová ju osviežuje veselým ťap-ťap, kedy poskakuje medzi dievčatami po skokovom entrée. Nemá žiadny prehnaný ostych pred Parisom, nie je pojašená ako sa často robí, dokonca zvedavo za ním vykukuje keď odchádza. Klimentová vkladá drobné detaily a scénu ovládne. Jej uhrančivá mladistvá krása v bielych šatôčkach upriamuje pozornosť na jej hypnotické oči. Je dobre vychovaná, pozná konvencie a svoj prvý veľký ples v oslnivej červenej róbe si náležite užíva. Tancuje s Parisom. Tu Dean má zaujímavý nápad, keď ju nezvykle dlho necháva spokojne tancovať s Parisom a vybudovať u interpretky akési očarenie prvou láskou. Až keď sa ku koncu omylom zrazí s Romeom, sa clona detskej lásky rozplýva a balerína nehybne stojac niekoľké nekonečne dlhé sekundy, opäť očami vyjadruje nové prebudenie. Je tu nový svet.Na vloženú hudbu z tretieho dejstva uprostred dievčat ako kráľovná plesu s mandolínou hrá pre Romea. Akoby ho testovala. A keď sa okolo nich zhromaždia hostia je už zaujatá len tajomným nepatričným mladíkom v maske. Samozrejme vedľa hereckej stránky práve v tejto variácii balerína ukáže technické tancovanie. Korunou je, keď ju Paris zdvihne v centre tanečného hlúčku a Romeo beží dookola, ona ho spaľujúcim pohľadom sleduje a keďže vie, že by sa mohlo stať niečo čo zatiaľ je tajné, radšej potichu zmizne. Vráti sa na dueto plné emocionálneho vzruchu. Obaja tanečníci sú dokonale muzikálnymi a choreografiu Deana vsádzajú do hudobných fráz plných zrýchlenia a nevysloveného priťahovania. I keď sú dvakrát prerušení príchodmi iných, vždy akoby pokračujú o dva kroky ďalej. Akoby i v tom nevyslovenom, kým sa Romeo schovával a Júlia sa zbavovala matky i pestúnky, spolu hovorili. Tanečníci vypointujú scénu k vrcholu, kedy Romeo odkladá masku.

Potom ako Tybalt preruší idylu rande, je to opäť Júlia, ktorá budí pozornosť, pretože jej šťastie je tu ohrozené. Tak ako v dráme, aj tu Klimentová dopovie, že sa dozvedela od pestúnky, že mladík je Montek. A preto nemôže spať, preto sa schováva na balkóne, pretože musí usporiadať svoje myšlienky, utíšiť sa, zamyslieť sa, či sa nedá niečo vymyslieť. A zrazu keď sa díva na hviezdy, mladík stojí pod balkónom. Tak, ako si ho práve vysnívala. Preto hneď beží dolu, neostýcha sa a vrhá sa mu do náručia. Smutný tieň jej úvah na zapovedanej láske však ostáva a tak medzitým, kým sa strmhlav vrhá do jeho objatia, zostáva sama opretá, schúlená o balkón rodičovského domu ako azyl. Práve v tejto balkónovej scéne na jasne ukazuje, čo znamená ideálna súhra medzi tanečnými partnermi. Iskriaca „partnerina“ medzi tanečníkmi, accelerando, rýchlosť a čistota predvedenia je ohromujúca. Tanečná extáza vrcholí spojením, keď sa milenci prvýkrát pobozkajú. A už vtedy je jasné na Klimentovej prežitku, že len pri bozku to neostane, že s takým malým darom sa svätica neuspokojí. V druhom dejstve má Júlia len malý priestor v svadobnej scéne. Zato jej však patrí celé tretie dejstvo. A v tom druhom, ktoré je poznamenané dvojitou vraždou sa odohral prerod Klimentovej od panny v manželku. So znepokojivým tušením sa vrhá pred novomanžela, aby zastavila jeho odchod. A tradičné romantické adagio tu skôr vyzerá ako zápas o každú sekundu. I kvalita bozkov je iná. To už nebozkáva zamilovaná dievčina, ale vášnivá manželka, ktorá akoby sa lúčila s manželom odchádzajúcim do vojny. I Klimentovej port de bras je už iné. Spôsob, ktorým sa oprie o svadobné lôžko a dumá, je celkom jedinečný. Nevyruší ju z úvah ani príchod rodičov a Parisa. Až nevyhnutné a jasne vyrieknuté „Nie“, jej osobný vzdor, pretne podivnú atmosféru. Klimentová tak ako v dráme u Shakespeara hľadá útechu hlavne u pestúnky, tá ju však zradí.

Jej herecké predvedenie strachu pred otcom je jedinečné. Vtedy sa zrelá žena stráca a je tu opäť dievčatko, ktoré sa strhne a schováva sa pred päsťami. A keď si vezme pláštik pohodený v popredí, ťahá ho ako kríž k posteli ako ostrovu lásky, k posteli, ktorá ešte nevychladla od horúcich tiel. Ani jasavý C dur hudby ju ešte nerozruší. Stojí a pozorný divák v jej tvári vidí ten istý pohľad ako keď sa po prvýkrát dívala na Romea. Zrkadliace spomienky na pohľady, ktoré mu venovala, jej vnuknú nápad. V tom dopovie veľká balerína drámu, v tom mieste dosiahne zmierenie, keď sa rozhodne, že si zvolí radšej smrť i keď sa na to vo verzii baletu nutne nemusí hrať a v scéne s Lorenzom to nie je od choreografa citeľné. Keď sa vráti je už len tieň, nemá obavy o jed, či jeho schovanie pred delegáciou Kapuletov, myslí len na Romea. Je evidentné, že to je jediné, čo Klimentová prežíva. Neutieka sa už ani v najmenšom k matke, či otcovi.

Vo veľkej variácii s uspávacím lektvarom cítime hmatateľnú hrôzu tejto transmutácie z bytia do obávaného stavu, dosiaľ nepoznaného. Znovu je pred nami milujúca žena, ktorá už vie aký je život krutý. Všetky vidiny šťastia sa rozplynuli, zostáva len cesta údolím bez konca. Spôsobom akým zaspáva a oťažejú jej končatiny, je pohrebný rituál ukladania do rakvy. Čo je vrcholom interpretácie Klimentovej, je scéna v spánku, kedy s ňou tancuje Romeo. Preč sú elegantné krivky baleríny, zostáva skrútené, dokonale uvoľnené telo, údy povoľné k akémukoľvek pohybu, ktoré s nimi Romeo vykoná. Fascinujúca anatomická štúdia stavu beztiaže. Telo také ochabnuté, že pôsobí ako prekrásna handrová bábika. Fascinujúce dueto kedy Klimentová hrá viac, ako keby sa vedome hýbala v choreografii. Empatický Muntagirov hrá s ňou. Podľa záverečnej scény sa vždy pozná veľká balerína. Ako dokáže vyjadriť s kongeniálnou hudbou univerzum lásky i jej mystérium a povýšiť hranú postavu na obraz, ktorý dojme diváka. Netreba viac písať. Bravo!

Veľké uznanie si zaslúži Vadim Muntagirov ako Romeo. Jeho optimizmus, energia, využitie toho čo ponúka choreograf, aby ho ukázal ako skúseného milovníka, ktorý s Júliou poznáva inú kvalitu lásky a je schopný pre ňu trpieť, vedľa čistej techniky a technických brilantností (napríklad veľkej rondy v balkónovej scéne) je celkom osobitý. Najpôsobivejšie sú ich spoločné scény, kedy tajuplná chémia nie je hraným divadelným afektom, ale skutočne akýmsi nedefinovateľným duševným spojením.