Deník Anny Frankové jako experimentální taneční divadlo Ondreje Šotha v Košicích

Denník Anny Frankovej v Košiciach

Na javiskách divadiel sa stretávame s osudmi postáv, ktorých konanie má fatálne následky – často pre ne samotné, alebo pre ostatné postavy v danej hre. Ide o pravidlo akcie a reakcie, keď niekoho konanie spustí lavínu udalostí, ktorých vrcholom býva dramatická osudová scéna. Život sám však prináša oveľa jednoduchšie príčiny, ktoré nepotrebujú bohato vyfabulovaný príbeh k dosiahnutiu žiadanej dramatickosti. Jedným z príkladov je Anna Franková. Mladé dievča, ktorému sa stalo fatálne to, akokoľvek absurdne to znie, že sa narodila ako Židovka. Ľudí s podobným osudom a „vrodenou vadou“ boli tisíce. Druhá svetová vojna ako reálna metafora absolútneho zlyhania ľudstva by sa už nikdy nemala opakovať, no sedemdesiatdva rokov od jej konca sedia v slovenskom parlamente občanmi volení zástupcovia, reprezentanti ľudu, ktorí prekrúcajú históriu, popierajú holokaust a v mene svojej ideológie sa neštítia šíriť nenávisť.

Anna Franková si do svojho denníka napísala: „Prestalo ma zaujímať, či umriem, alebo prežijem. Nemôžem sa predsa vzoprieť dejinám.“ Našťastie je na Slovensku stále dosť ľudí, ktorí sa otvorene vzpierajú a bojujú proti extrémistickým prejavom. V prvých šíkoch stojí inteligencia a umelci. K „armáde“ osobností bojujúcich za iný ako čierno-biely svet sa pridal aj baletný súbor Štátneho divadla v Košiciach s novou inscenáciou Denník Anny Frankovej.

Projekt Denník Anny Frankovej je inscenovaný v priestore Malej scény Štátneho divadla, teda v priestore, ktorý je síce krásny, ale rozmerovo nie príliš ústretový k tanečnému umeniu. Inscenátori sa rozhodli nevyužiť typické javisko, ale zasadili hru medzi divákov, ktorí sedia z dvoch strán „scény“. Vďaka tomu je každý divák dostatočne blízko a stáva sa takmer súčasťou predstavenia. Opačnou stranou mince je limitujúci priestor, ktorý je navyše z veľkej časti zastavaný kovovou konštrukciou. Samotné dispozície hracej plochy predznamenali, že nepôjde o baletné či tanečné predstavenie. Inscenácia predstavuje prienik medzi činohrou a pohybovým divadlom, dôležité je slovo i pohyb, vnímame tancujúcu herečku a hrajúcich tanečníkov. Komunikačným prostriedkom je fúzia slova, gesta, civilného, rytmického i tanečného pohybu.

Predstavenie je rozdelené do siedmich obrazov s prológom a epilógom. Divák postupne spoznáva malú Annu, dievča, ktoré sa teší z bezstarostného života, jej rodinu i rodinných priateľov. Tieto úvodné scény sa odohrávajú v časti javiska, ktorému dominuje veľký stôl symbolizujúci spätú rodinu. Stôl je ideovým prvkom aj Anniných narodenín, je dominantným prvkom, okolo ktorého všetci tancujú, ktorý ich spája. Anna dostáva dospelácke topánky a denník, ktorý sa pre židovské dievča stáva bútľavou vŕbou, novou priateľkou. Nasledujú obrazy, v ktorých Annin život ovplyvňuje fašizmus. Scény, v ktorých miznú niektorí jej známi, scény v stiesnenom úkryte poznačenom náletmi. Účinkujúci sa medzitým presunuli pod kovovú konštrukciu symbolizujúcu ich úkryt. Tá s každým náletom klesá a rodina Frankovcov sa tlačí s Van Daanovcami v klaustrofobickom priestore. Životný priestor všetkých zúčastnených sa zmenšuje, no Anna v nekonečnej temnote nachádza svetlo v podobe Petra Van Daana. Svoje pocity zveruje svojmu denníku. Záverečnú časť symbolicky otvorí rozobratie úkrytu fašistami. Všetci sú odhalení a odvlečení do koncentračných táborov. Časti kovovej scény, ktoré pretým predstavovali úkryt, sa menia na kulisy, ktoré sú svedkami neopísateľných hrôz. Na scéne sa postupne buduje akýsi tunel smrti, ktorým postupne všetky obete prechádzajú k svojmu definitívnemu výkriku. Následne sú ich bezvládne telá hádzané do masového hrobu. Nacistické besnenie prežil len Annin otec Otto a denník, ktorý je úprimnou spoveďou židovskej tínedžerky.

Neformálne by sa dielo mohlo rozdeliť na tri časti: život pred úkrytom, život v úkryte a život po úkryte. Každá z týchto častí má svoju špecifickú atmosféru, silnú výpovednú hodnotu a odohráva sa v inej časti javiska. Prvá, najmenej dramatická časť, je najtanečnejšia, choreografia inšpirovaná židovským folklórom používa súčasné a expresívne gestá horných končatín. Tanec je synonymom slobody a spontánnosti. Napriek javiskovej veselej nálade, scény rodinného šťastia pôsobia mrazivo. Divák, podobne ako pri Shakespearovom Romeovi a Júlii, hneď od začiatku vie, že sa hra skončí tragicky, a napriek tomu je ochotný v napätí sledovať predstavenie až dokonca. Avšak, kým príbeh milencov z Verony je fikciou, ten o Anne je tvrdou realitou.

Úplne prichádza v druhej časti, amsterdamský podkrovný úkryt predstavuje iný svet. Prísny a premyslený režim ukrývajúcich sa je síce nástrojom zachovania tajomstva svojho pobytu, no život v uzavretom priestore sa odzrkadľuje na psychike jednotlivcov i na vzájomných vzťahoch. Zmenšuje sa životný priestor, zmenšuje sa pohyb. Choreografia je podstatne skúpejšia, dominantné ostávajú pohyby horných končatín a hlavy, pričom významnú úlohu zohráva kontakt so scénickou konštrukciou. Ide o časť predstavenia, ktorá je akýmsi zmrákaním. V šíriacej sa tme sa len občas mihne lúč svetla v podobe Anniných tajných stretnutí s Petrom Van Daanom. Anna dokáže uletieť z narastajúcej nervozity, beznádeje a vyhrotenej situácie aj vďaka svojmu predčasne vyvolanému dospievaniu a svojmu denníku, ktorý supluje úlohu najlepšej priateľky.