Deset árií Juana Diega Flóreze

Avízo k bratislavskému koncertu Juana Diega Flóreza, písané pre istý slovenský denník, som otvoril citáciou monológu Forda z Verdiho Falstaffa: „E sogno? O realta?“ Čítať meno v súčasnosti najžiadanejšieho bel cantového tenoristu na plagáte Slovenského národného divadla sa mi zdalo viac snom, než skutočnosťou. 3. február 2011 však všetky pochybnosti rozplynul. Agentúra Kapos, iniciátorka a spolu s SND hlavná organizátorka podujatia, splnila svoj sľub. Na pódium zaplnenej 900-miestnej sály novej budovy divadla vkročil „vysnený“ umelec.

Mal som to šťastie, že som bol pred pätnástimi rokmi prítomný na Rossini Opera Festivale v Pesare pri zrode novej hviezdy. V kostýme Corradina v opere semiseria Matilde di Shabran sa ako blesk z čistého neba zjavil nový a úplne neznámy 23-ročný tenorista z peruánskej Limy. Ovácie, ktoré si v ten večer na scéne Palafestivalu (dnes už nefungujúcej, na divadlo prerobenej športovej haly, nahradenej v súčasnosti Adriatic Arenou) v Rossiniho rodisku vyslúžil, mi dodnes rezonujú v ušiach. O rok sa na festival vrátil ako Florville vo „farsa giocosa“ Il signor Bruschino, po ňom nasledoval Don Ramiro v Cenerentole, Conte di Libenskof v Ceste do Remeša a postupne päť ďalších postáv nielen z opier komických (Gróf Ory, Barbier zo Sevilly), ale aj zo žánru opera seria (La donna del lago, Otello, Zelmira). Práve v troch neapolských operách sa zaskvel v rolách písaných Gioachinom Rossinim pre vysoký tenor (prvým interpretom bol Giovanni David), pričom v postavách „barytenorových“ (komponovaných pre Andreu Nozzariho) sa popri ňom striedali Charles Workman a Gregory Kunde.

V kontexte viac či menej špecializovaných rossiniovských tenoristov, ktoré som počas 20-ročnej účasti na Rossini Opera Festivale zažil (počnúc Ch. Merrittom, R. Giménezom, B. Fordom či R. Blakeom, cez G. Kundeho, P.A. Kellyho, G. Filianotiho a A. Siragusu, až po mladú generáciu zastúpenú F. Melim, J.M. Zapatom, M. Mironovom, D. Korchakom či Y. Shim) sa sotva našiel sólista, ktorý obsiahol také široké spektrum postáv, podával natoľko strhujúce výkony a stal sa takým idolom, ako práve Juan Diego Flórez.

S touto „predhistóriou“ som nielen ja s napätím očakával, ako Bratislava prijme umelca s renomé, aké tu ešte vari nik nemal. Na rozdiel od hviezdnych a široko populárnych tenoristov, ktorí na Slovensku hosťovali (kedysi José Carreras, v Košiciach Luciano Pavarotti a pred lanskými Vianocami v bratislavskej Inchebe Placido Domingo), Juan Diego Flórez je prvým, čo prichádza vo fáze umeleckého rozkvetu. Navyše, ako prvý nespieva na mikrofón, ale v regulárnych akustických podmienkach divadla. A v neposlednom rade ponúka repertoár nie ošúchaný. Jeho vystúpenie bolo súčasťou európsko-amerického turné, kde striedal koncerty s orchestrom a klavírom. V bratislavskom ho sprevádzal orchester Opery SND pod taktovkou talianskeho dirigenta (a manžela častej Flórezovej javiskovej partnerky, vynikajúcej mezzosopranistky Daniely Barcellona) Alessandro Vitiello.

Po otváracej predohre k Cimarosovmu Tajnému manželstvu sa Juan Diego Flórez uviedol áriou Paolina z tej istej opery. Bolo to ideálne „zahrievacie“ číslo, v ktorom štíhlym tónom dokumentoval, ako tvorí legatovú frázu, ako používa mezza voce, ale aj ľahkosť ktorou dokáže vyspievať koloratúry a vzlietnuť do výšok. Po predohre k Otellovi Gioachina Rossiniho prišla prvá ária virtuózneho charakteru, Rodrigovo „Che alcolto!“ z 2. dejstva Otella. A po nej (s predelom predohrou k opere Tancredi) „Qui tollis“ z Messa di Gloria. Omša, komponovaná v neapolských rokoch (1820) a premiérovaná v tamojšom Kostole sv. Ferdinanda má viac svetský než sakrálny charakter a zvlášť tenorové sólo kotví na princípoch efektnej árie s cabalettou. Obe nešetria interpreta tónmi trojčiarkovej oktávy, predpisujú mu perlivé koloratúry, behy, skoky a popri nich pokojnú kantilénu. Pre Flóreza sú tieto požiadavky samozrejmosťou, jeho hlas je podopretý famóznu dychovou technikou (na tlačovej konferencii poukazoval práve na dych Edity Gruberovej, s ktorou už spieval), v ozdobách je perfekcionista, nevynechá žiadnu drobnú notičku, každý tón presne „vydelí“ tak, ako to predpisuje notový záznam a interpretačný štýl. Vo výškach dokonca cítiť rezervu, že ak by tessitura siahala ešte vyššie, ani to by nebol problém.

Do druhej polovice večera vstúpil Juan Diego Flórez ukážkou z francúzskej sféry. Francois Adrien Boieldieu a jeho La dame blanche dnes žije vďaka pomerne známej árii Georgesa Viens, gentille dame. Nie tak dávno však vyšiel jej CD komplet pod taktovkou Marca Minkowského. Premiéra Bielej dámy sa uskutočnila v Opéra Comique Paríž roku 1825, v čase začiatkov Rossiniho parížskej periódy. Elegancia, vzlet, francúzsky výrazový esprit sú Flórezovmu timbru i osobnostnému naturelu nemenej blízke. Keď sa pred pár rokmi objavilo v obsadení Rigoletta v drážďanskej Semper Oper v postave Vojvodu z Mantovy Flórezovo meno, vznikli pochybnosti, či je tento odklon namieste. Sám umelec neskôr usúdil, že na Verdiho má ešte čas (podobným jednorázovým „odskokom“ bol ešte skôr Rinuccio v Pucciniho Gianni Schicchi) a odložil ho. No nič mu nebráni árie z Rigoletta začleniť do koncertného menu. Svoju „Questa o quiella“ a „Ella mi fu rapita“ už farbil sýtejšie, tón mierne rozšíril a dávkoval jeho intenzitu tak, aby zodpovedala charakteru partu. Kovový lesk v celom rozsahu, optimálna fráza a koruna vo výškach nenechali nikoho na pochybách, že už dnes na lyrického Verdiho „má“. Oficiálnu časť večera uzavrel ďalší Verdi, ária Edoarda z komickej opery Un giorno di regno. V donizettiovskom štýle napísané číslo povýšil na efektnú áriu s vtipom i gráciou.

Po siedmich číslach nastal čas na prídavky. Ovácie postojačky presvedčili umelca, že sa oplatí venovať Bratislave trojicu ďalších árií a spraviť akoby rekapituláciu večera. Na francúzsky terén vstúpil ešte raz, áriou Romea z Gounodovho Romea a Júlie. Opäť strhujúca interpretácia, dokonalá fráza, náruživosť výrazu. Druhý prídavok bol demonštráciou kolekcie deviatich vysokých C (ária Tonia z Donizettiho Dcéry pluku), ktoré vyspieval s ľahkosťou a zároveň dôrazom, kde opäť potvrdil, že jeho výšky nie sú dokonale len „vyfabrikované“, ale nabité emóciou. Rozlúčka raz musela prísť a tak desiatym bodom programu sa stala populárna, s veľkým švihom ptrednesená „La donna e mobile“ z Verdiho Rigoletta.

Sprevádzajúci bratislavský operný orchester prešiel neľahkou skúškou. Musel si osvojiť repertoár, ktorým sa bežne neživí, navyše rossiniovské predohry (Otello, Tancredi), ale aj Cimarosa či mladý Verdi (predohra k Un giorno di regno) vyžadujú špecifický zvuk, technickú precíznosť a výrazový vzlet. Alessandro Vitiello bol kompetentným sprievodcom po „terra incognita“, snažil sa o flexibilnosť tónu a mnoho sa mu aj podarilo. S Flórezom vystupoval aj v minulosti, dýchal s ním, modeloval temporytmus tak, aby v plnej miere podporil tenoristov výkon. Bratislava dostala školu bel canta a vďaka projektu, zrodenému v hlave majiteľa súkromnej agentúry a podporeného Slovenským národným divadlom, sa začlenila do svetového kontextu.

Galakoncert Juana Diega Flóreza
Na programe Domenico Cimarosa, Gioachino Rossini, Francois Adrien Boieldieu, Jules Massenet, Giuseppe Verdi, Charles Gounod, Gaetano Donizetti.
Juan Diego Flórez, tenor
Orchester Opery SND, dirigent Alessandro Vitiello
Nová budova Opery SND 3.2.2011
Agentúra Kapos, Slovenské národné divadlo

foto archiv, P.Urbi