Dirigent, skladatel a varhaník Ján Valach: O Krútňavách života

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hoci Krútňava mala po premiére v Opere SND 10. decembra 1949 neuveriteľný úspech a kritika ju označila za prvú národnú slovenskú operu, reakcie politikov a niektorých prítomných českých kritikov – určovateľov línie vtedajšieho umenia – avízovali chlad. Darmo autorovi gratuloval Václav Talich, Frico Kafenda, Mikuláš Schneider – Trnavský a ďalší hudobníci. Povereník kultúry L. Novomeský nezatlieskal ani raz… Krátko na to, v januári 1950 bola zvolaná kultúrna komisia ÚV KSS, na ktorej boli L. Novomeský, J. Špitzer, V. Mináč, A. Bagar a ešte jeden pracovník ÚV KSS. Komisia odsúdila libreto ako ponuré, ktoré z hľadiska „súčasnosti“ neobstojí. Záver? Prepracovať libreto tak, aby starý Štelina mal, ako odškodnenie za vraždu syna, vnuka ešte z jeho krvi. Lebo, ako je možné, že hlavná hrdinka – Katrena – ho má s Ondrom Zimoňom, utajeným vrahom Štelinovho syna! Suchoň dlho vzdoroval nátlaku ideologických „znalcov“, ktorým vadil jednak  katarzný záver opery, ale aj inšpirácia libreta novelou „Za Vyšným mlynom“ od vtedy nežiadúceho spisovateľa Mila Urbana. Libreto Štefana Hozu podľa tejto novely mali prepracovať Ctibor Štítnický a Viera Markovičová. Po stiahnutí z repertoáru Opery SND a na úporné prehováranie skladateľa dirigentom Zdeňkom Chalabalom, dovolil Eugen Suchoň r. 1951 teda záver diela prepracovať. Tak vznikla nová, druhá verzia Krútňavy, nazývaná tiež „chalabalovská“. Do nej dopísal Suchoň krásnu áriu Katreny. V Banskej Bystrici sme sa rozhodli uviesť pôvodnú, prvú verziu diela – s pridanou áriou Katreny z druhej verzie, no bez komentátora deja – Básnika, ktorý bol v prvej podobe Krútňavy. Tak vznikla quasi tretia verzia Krútňavy! Tú som potom uvádzal aj v Belgicku a hrali ju aj na zahraničných operných javiskách. Uprednostňovala sa väčšinou aj v domácich uvedeniach. Čo vlastne ideológom tej doby vadilo? V pôvodnom librete sa akcentuje morálna sila starého Štelinu, jeho zmier so synovou smrťou i s Katrenou – prototypom vernej slovenskej ženy. Tá, napriek bolesti a žiaľu za mŕtvym Janom a po poznaní, že jej zákonitý muž Ondrej zabil pred svadbou zo žiarlivosti jej milého, zostáva vernou manželkou Ondreja, s ktorým má syna. Tento záver prináša silnú katarziu, ideu kresťanského odpúšťania a posolstvo o morálke slovenského človeka.Ako prijala verejnosť vaše naštudovanie Krútňavy?

Premiéra v Banskej Bystrici bola 22.6.1963, teda pred 5o-mi rokmi, čo je malé jubileum. Ukázalo sa, že nadšenie, dynamika a rastúca umelecká úroveň mladého súboru dokázali svoje. Spokojnosť majstra Suchoňa a odozva odbornej kritiky boli úprimné a nadšené.

K myšlienke, uviesť národnú slovenskú operu v Belgicku, kde v tých časoch málokto vedel niečo o slovenskej hudbe, ba ani o Slovensku, sa iste prišlo zložitými cestami…

Musím začať trochu skôr. V r. 1958 bola v belgickom Gente Medzinárodná organová súťaž. Na základe predhrávania, z ôsmich česko-slovenských kandidátov, ktorí prešli „sitom“ domáceho výberu, som sa zúčastnil súťaže i ja. Napokon som sa stal jedným z laureátom. Dokonca ma pozvali na organové koncerty, dirigovanie a nahrávky pre bruselský rozhlas. Tak to bolo i r. 1961. Následne však jeden môj brat a sestra emigrovali „na západ“, a tak som dlhé roky mohol mať koncerty iba doma – a vo „východnom“ bloku štátov. Až r. 1967 som bol pozvaný za sólistu Symfonického orchestra v Káhire. Nastalo obdobie „dubčekovskej jari“ a s tým spojené nádeje i uvoľnenie aj v umeleckej sfére. V r. 1968 som hrával už nielen v ZSSR, ale aj v NSR, Belgicku a vo Švajčiarsku. V Belgicku som ako dirigent nadviazal kontakt s Kráľovskou flámskou operou v Antverpách, kde som v priebehu desaťročí naštudoval nielen Krútňavu, ale aj veľa iných, zvlášť romantických titulov. Po okupácii Československa som bol však nútený rozmýšľať, ako ďalej s rozbehnutou kariérou a záväzkami, lebo mi čoraz ťažšie dávali víza na vycestovanie. Hrozilo, že moje zahraničné pôsobenie sa celkom zastaví. A tak sa môj pohostinný pobyt v Belgicku, s naplánovanými záväznými reprízami Krútňavy, zmenil, po dlhom a bolestnom uvažovaní, na trvalú emigráciu. Na Slovensku nám všetok majetok prepadol, s manželkou nás ako emigrantov odsúdili  (doposiaľ však nerehabilitovali) – a tak sme vyše dvadsať rokov žili vo vynútenej izolácii od domova. 

Vráťme sa ku Krútňave…

K jej naštudovaniu v Atverpách došlo takto: Na základe odporúčania ma r. 1967 oslovil vtedajší riaditeľ Kráľovskej flámskej opery v Antverpách – Renaat Verbruggen. Hľadal do repertoáru opery nejaké moderné dielo. Od počiatku som sa ho snažil nadchnúť pre Krútňavu. Hoci obsah i téma Krútňavy boli pre neho neznáme, hudba v ňom vzbudila záujem. Krátko po našom stretnutí r. 1967 nasledovala návšteva p. Verbruggena do Bratislavy, kde sa bližšie zoznámil s E. Suchoňom a jeho dielom. Tým sa začala aj moja antverpská anabáza s Krútňavou. Za režiséra pozvali Karla Jerneka, ktorý si z pražského ND prizval výtvarníka Oldřicha Šimáčka a choreografom bol Štefan Nosáľ z bratislavskej Lúčnice. Krásne kostýmy boli požičané z bratislavského SND. Moja manželka, v spolupráci s pani Verbruggenovou, pomáhala s prekladom libreta a celého spievaného textu do flámčiny. Veľa úsilia sme pred premiérou, ktorá bola 6. apríla 1968, venovali propagácii Krútňavy a jej autora v médiách. Veď o Slovensku vtedy málokto vedel! Mnohí si ho plietli s vtedajšou Juhosláviou. Usilovná práca s verejnou mienkou sa vyplatila. Premiéra a následné dve reprízy za osobnej účasti autora s jeho celou rodinou mali obrovský úspech.Dokonca taký, že riaditeľ antverpskej opery zaradil Krútňavu do dramaturgického plánu i v ďalšej sezóne …

A nebolo to jednoduché, lebo už mal dohovorené kontrakty s účinkujúcimi zahraničnými spevákmi na iné tituly! Faktom je, že v Belgicku som celkovo realizoval 18 uvedení Krútňavy, čo je v kontexte súčasného diela mimoriadny úspech. Okrem Antverp zaznela Krútňava tiež v Gente, navyše televízia v Bruseli nahrala výňatky z opery a belgický rozhlas vysielal z nej ukážky. V Antverpách som pre záujem o skladateľa naštudoval r. 1968 a 1969 tiež Suchoňovu Symfoniettu rusticu a vokálny cyklus Ad astra.

V Atverpách ste sa postupne stali známym dirigentom Kráľovskej flámskej opery a neskôr i umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti Vocali Antwerpen.

Arti vocali Antwerpen sa mi podarilo dostať z umeleckej krízy. Pri  mojom nástupe mali len 40 členov, v priebehu dvoch rokov ich počet narástol na 150. Uvádzali sme významné oratoriálne diela, niekedy v dvoch abonentných koncertoch počas týždňa. Založil som tiež Antverpský komorný zbor a – kvôli existenčnej istote – som sa stal profesorom dirigovania na Kráľovskom konzervatóriu v Gente a učil som organovú hru na Akadémii v Meise (súčasť Bruselu). Viedol som tiež každoročné letné kurzy pre organ a improvizáciu v Antverpách. V Belgicku totiž uzatvárali s umelcami len jednoročné zmluvy – čo vyvolávalo pocit neistoty. A tak bola zárukou započítaných rokov práce do dôchodku len pedagogická činnosť. Z Belgicka sa mi však otvorili dvere do sveta. V Antverpách som nadviazal na prerušenú, desaťročia udržiavanú tradíciu každoročného uvádzania Bachových Matúšových pašií. V Rubensovom roku 1977 ma poverili dirigovať sériu koncertov flámskeho národného diela: Rubensovej kantáty od Petra Benoita, ktorá neskôr vyšla v mojom naštudovaní aj na LP a CD. Ako organista a dirigent som vždy uvádzal aj diela slovenských skladateľov a mnohé som zredigoval pre belgické vydavateľstvá. Okrem toho som komponoval…

Povedzte nám niečo aj o obdivuhodnej tradícii každoročného  uvádzania Bachových  Matúšových pašií v Antverpách…

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na