V Praze nastupuji 1. srpna, hlásí nová ředitelka Opery Národního divadla

Výběrem Silvie Hroncové do čela Opery pražského Národního divadla, přesněji řečeno na post její ředitelky, se Jan Burian na konci června postaral o velké překvapení (nemluvě o zřízení funkce uměleckého ředitele – Petr Kofroň a také hudebních ředitelů obou souborů – Robert Jindra a Martin Leginus). O Silvii Hroncové přitom drtivá většina lidí u nás – a to jak v Národním divadle, tak i mimo něj – doposud věděla snad jen to, že před časem (přesněji v letech 2006 až 2009) byla generální ředitelkou Slovenského národního divadla, odkud nakonec předčasně odešla.Kdo je Silvia Hroncová? S jakými plány, ale i konkrétním zadáním do Prahy přichází? Co o bolestech pražské opery vůbec ví? Jaká je její profesní vybavenost k tomu, aby spojenou Operu Národního divadla vyvedla ze současné hluboké krize? Aby dlouhou řadu po léta se kumulujících a často zásadních problémů dokázala vyřešit? Nejen k tomu směřovaly otázky naší e-mailové komunikace, v níž nová ředitelka Opery Národního divadla odpovídala mnohdy až nečekaně důkladně. 

Jak vůbec došlo k vašemu oslovení ze strany Jana Buriana? Jak dobře se spolu znáte a co nejvíc vás na jeho nabídce zaujalo? Rozhodovala jste se dlouho? Co všechno ve vašem rozhodnutí post v Praze přijmout sehrálo roli?

Nového riaditeľa Národného divadla Jana Buriana poznám ako úspešného dlhoročného riaditeľa plzenského divadla, skúseného  a vzdelaného divadelníka, režiséra, pedagóga.  Priznávam, že jeho ponuka prišla neočakávane. Zavolal mi, stretli sme sa a povedal, že do vedenia Opery ND potrebuje manažéra, ktorý má divadelné vzdelanie, skúsenosti s vedením veľkého divadla a pozná princípy fungovania viacsúborového divadla. Vybral si ma na základe mojej skúsenosti z vedenia  Slovenského národného divadla, ktoré som viedla v čase jeho najnáročnejšieho manažérskeho obdobia. Opera ND v Prahe má dnes po nedávnych organizačných zmenách dva veľké operné súbory a stojí pred viacerými podobnými ekonomickými, prevádzkovými, organizačnými  a umeleckými témami.

Nový riaditeľ ND v tejto situácii prichádza do Opery s novým modelom riadenia –  riaditeľ Opery ako manažér zodpovedný za kompletné hospodárenie a chod Opery a  umelecký riaditeľ ako jeho umelecký pandant zodpovedný za umelecké smerovanie a umeleckú činnosť súborov. Práve tento model riadenia rozhodol, že som ponuku  prijala. Do Opery prichádzame jako tím, ktorý má jasne určené zodpovednosti a podlieha vedeniu divadla, ktoré určuje generálny smer. Opera ND bude pre mňa novým prostredím, ale moja vyše pätnásťročná  prax s riadením divadelných a kultúrnych inštitúcií mi veľa napovedá o tom, čo ma v novej pozícii čaká. Dnes mám viac skúseností a menej ilúzií.

Ponuka nastupujúceho riaditeľa Jana Buriana bola prekvapením, nečakala som ju, ani som ju neiniciovala, ale dnes som jej rada, vážim si ju a som plná odhodlania, energie, ale aj rešpektu. Nerozhodovalo sa mi ľahko. Opúšťam fungujúcu, úspešnú mediálnu spoločnosť, ktorú som dobudovala a riadila. Moje rozhodnutie prijať ponuku stať sa riaditeľkou Opery ND je preto veľkým záväzkom na všetky strany. A verím, že spolupráca s riaditeľom Janom Burianom a tímom Opery bude vzájomne kreatívna, korektná a pre divadlo prospešná.

Jaké byly, respektive jsou, vaše dosavadní hlavní pracovní aktivity? Hodláte je všechny s nástupem do Prahy ukončit?

Po skončení medziodborového štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity  Komenského a Divadelnej fakulty VŠMU odbor divadelná veda a estetika som  pracovala vo viacerých divadelných inštitúciách a divadelných projektoch. Takmer osem rokov som viedla Divadelný ústav v Bratislave. Boli sme skvelý tím a myslím, že sa nám podarilo z Divadelného ústavu vybudovať rešpektovanú vedecko-výskumnú a zbierkotvornú inštitúciu s viacerými edičnými a výstavnými projektami. Dobudovali sme archívy, rozšírili akvizície a depozity, založili tradíciu festivalu pôvodnej slovenskej drámy Nová dráma, iniciovali vznik súťaže pre pôvodnú slovenskú drámu Dráma, získali niekoľko ocenení na Pražskom Quadriennale, zrealizovali výnimočnú, komplexnú výstavu o dejinách slovenského divadelníctva, založili divadelnú scénu pre mladé alternatívne divadlo Štúdio 12. Mali sme skvelú spoluprácu s partnerskými inštitúciami v celej Európe, Česko nevynímajúc.

V rokoch 2006 – 2009 som viedla Slovenské národné divadlo a zodpovedala za prechod, otvorenie a sprevádzkovanie novej budovy divadla, ktorá sa stavala vyše dvadsať rokov a dlhodobo vyvolávala vášnivé diskusie, vrátane spochybňovania jej účelu pre SND. Podaril sa nám prechod súborov do nových priestorov, kolaudácia, prebratie budovy, spustenie prevádzky v troch divadelných sálach, adaptácie inscenácií, nastaviť nový ekonomický, obchodný  model a množstvo ďalších možných aj nemožných úloh, ktoré boli s prevádzkou v nových priestoroch spojené. Myslím, že to bolo manažérsky jedno z najnáročnejších období divadla a možno – na dlho – celej slovenskej kultúry. Okrem týchto skúseností som takmer desať rokov bola šéfredaktorkou odborného divadeného časospisu Divadlo v medzičase, ktoré reflektovalo slovenské a európske divadlo všetkých umeleckých žánrov. Roky som spolupracovala s Ministerstvom kultúry SR pri viacerých koncepčných a strategických materiáloch. Niekoľko rokov som  spolupracovala aj pri výbere inscenácií pre medzinárodný divadelný festival Divadelná Nitra.

V posledných rokoch som získala skúsenosti aj v oblasti médií. Pracovala som v mediálnej spoločnosti Film Europe, ktorá sa venuje nákupu licencií a distribúcii špičkových európskych filmov na Slovensku, v Čechách a v ďalších krajinách Európy a sveta. Film Europe distribuuje v kinách a vysiela štyri filmové televízne stanice, ktoré som manažovala. Nedávno som viedla  projekt pasportizácie kín na Slovensku. Tento výskum prispel k tomu, že sa na Slovensku upravili pravidlá pre podporu digitalizácie kín, zlepšili sa podmienky pre udeľovanie grantov zo štátneho Audiovizuáneho fondu a zvýšili sa na ďalšie dva roky finančné prostriedky na ich záchranu. Venovala som sa aj  nákupu filmov a prioritne programovaniu televíznej stanice Film Europe Channel. Aktuálne festivalové novinky európskej kinematografie plánujem sledovať naďalej, je dobré mať prehľad o iných oblastiach kultúry a umenia. Filmová distribúcia je spojená s neustálym festivalovým hľadaním a cestovaním. Vďaka tomu som získala prehľad aj o aktuálnej ponuke svetových operných domov. Cez deň som sa venovala filmom a večer divadlu. Pravidelne navštevujem opery v Londýne, Paríži, Viedni, Budapešti, Varšave, a príležitostne aj v New Yorku a Hong Kongu.

Okrem toho som sa venovala aj nezávislým divadelným projektom a praktickej dramaturgii. Niektoré rozpracované projekty plánujem dokončiť. Medzi iným na koniec tohto roka pripravujeme pre Košice – Európske mesto kultúry 2013 – premiéru inscenácie novej súčasnej  slovenskej opery skladateľa Mareka Piačeka a filmového režiséra Petra Kerekesa 66 sezón. Opera už mala svoje premiérové koncertné uvedenie minulý rok v Štátnom divadle Košice a na konci tohto roka bude v priestoroch novootvorenej košickej Kunsthalle premiéra opernej inscenácie v naštudovaní mladej slovenskej režisérky Slávky Daubnerovej.  Na Slovensku som členkou Predstavenstva Asociácie Divadelná Nitra a mimovládnej organizácie Via Cultura, s ktorými aj naďalej zostanem v profesionálnom kontakte. Ale toto všetko odsuniem do bodu dva, pretože prioritou od augusta bude Opera Narodného divadla v Prahe.

Co si myslíte, že tedy můžete z vašich dosavadních zkušeností Opeře pražského Národního divadla nabídnout?

Prichádzame v tíme a verím, že sa nám spoločne podarí naplniť naše predstavy. Dôverne poznám život trojsúborového divadla, prevádzku a rytmus umeleckých súborov, viem, kde sa súbory stretávajú a kde sú ich hranice nepriechodné. Okolo spájania Opery ND a Štátnej opery prebehlo veľa diskusíí a dnes sú oba súbory pod jednou strechou. Nerada by som hovorila o veľkých plánoch a jasných cieľoch dopredu a bez podrobne zmapovanej situácie v divadle. Možno je aj výhodou, že prichádzam do nového prostredia a nie som zaťažená vzťahmi a detailami. Zo skúseností viem, že to niekedy prekáža. Ponúknem nezávislý a nezaujatý pohľad, skúsenosť, ale aj pokoru spojenú s poznaním, že veci idú niekedy pomaly a ťažko, bez ohľadu na to, že ich racionálny zmysel a dôvody nutnej zmeny poznáme. Ponúkam odvahu rozhodnúť sa, ale aj schopnosť chápať osobný, malý ľudský rozmer dopadov veľkých manažérskych stratégií. Ponúknem lojalitu voči tímu, ku ktorému patrím, pretože v divadle sa sólistom mimo scény nedarí. Ponúknem oddanosť k projektu, ktorý nie je motivovaný bočnými cieľmi, či už finančnými, kariérnymi, alebo pozičnými. Ponúkam dlhoročné manažérske skúsenosti zo špičkových štátnych aj privátnych divadelných a kultúrnych inštitúcií.

Být ve vrcholovém managementu Národního divadla bezpochyby vyžaduje i schopnost být dobrým lobbistou. Nepovažujete za jistý handicap to, že v Čechách příliš kontaktů, ať už mezi politiky, či třeba mezi potencionálními sponzory, nemáte?

Prostredie českého divadla mi nie je neznáme. V divadelnom prostredí sa pohybujem vyše dvadsať rokov a vďaka tomu, že aj po rozdelení Československa zostali kultúrne kontakty našich krajín rovnako intenzívne, mám v Čechách doteraz veľa priateľov, bývalých kolegov a známych. České divadlo sledujem podrobne vyše dvadsať rokov. V posledných rokoch som riadila kanceláriu našej mediálnej spoločnosti aj v Čechách, v Prahe máme desať rokov office a kino distribučný tím. Získala som nové pracovné kontakty aj v ďalších umeleckých kruhoch, médiách a zahraničných zastupiteľstvách. Roky navštevujem kultúrne podujatia, workhopy  či diskusné fóra v  Čechách. Spolu s manželom sme členmi prestížneho českého „think-tanku“.

Vaša otázka je správna a odôvodnená. Nemôžem si však odpustiť otázku, ktorú lobistickú, alebo politickú skupinu by ste dnes odporúčali? Aj tu sa zdá, že čas od času nepoznať môže mať svoju výhodu. Podstané však je, že politický lobing ale ozaj nie je moja úloha. Frontmanom divadla voči politikom, ministerstvu aj verejnosti je riaditeľ Národného divadla. A tu nemám najmenšie obavy, pretože Jan Burian vie, ako na to. Mojou úlohou bude pomáhať mu v tom a následne komunikovať dovnútra opery, zrozumiteľne a jasne, ako sa veci majú.

O sponzoroch vám ale môžem povedať viac. Vo Film Europe som bola jedným z nich. A tu je matematika celkom jasná. Ak je dobrý projekt a kreatívna komunikácia, ktorá identifikuje prieniky s obchodnými cieľmi potenciálneho sponzora, tak je to potom už len o dobrom timingu a – áno – osobných vzťahoch. Ale tie nie sú jediné podstatné. Hlavne dnes, keď každý počíta v halieroch, nie stovkách, tam musí byť harmónia medzi inštitúciou, projektom a cieľmi partnera. Pražské Národné divadlo je špičkovou a rešpektovanou umeleckou inštitúciou. Ani trošku sa nebojím, že si doterajších partnerov udržíme, a dúfam, že ďalších partnerov do budúcna nájdeme. Alebo možno nájdu partneri divadlo.

Vraťme se přece jen ještě k Slovenskému národnímu divadlu: jak zpětně hodnotíte vaše působení v jeho čele, odkud jste se rozhodla ještě před koncem stanoveného mandátu odejít?

Do Slovenského národného divadla som nastúpila v čase jeho prevádzkovo najzložitejšieho obdobia. Nová budova SND sa dostavovala, bola pár mesiacov pred kolaudáciou a pred komplikovaným procesom preberania budovy, čakal ma presun troch umeleckých súborov a prechod prevádzok z troch budov do novej budovy, rozlúčka s budovou Divadla P. O. Hviezdoslava a Malou scénou, adaptácia inscenácií do nových priestorov… A to všetko počas plnej divadelnej prevádzky. Spätne si myslím, že je zázrak, že sme to všetko bez výpadkov zvládli. Tomuto zložitému procesu predchádzali niekoľkoročné diskusie o tom, či sa má nová budova divadla dostavať pre účely národného divadla, či SND zvládne prevádzku veľkej trojsálovej budovy, či dokáže každý večer zaplniť veľké sály divákmi…. Na Slovensku to bola dlhodobo mediálne najsledovanejšia téma kultúry. Pred mojím nástupom do divadla som bola členkou komisie na Ministerstve kultúry SR a zúčastňovala som sa na mnohých strategických diskusiách, bola som pri vypracovaní projektu koncepcie novej budovy SND a jednoznačným  zástancom dokončenia budovy ako priestoru pre SND. Dnes s odstupom času som za túto historicky výnimočnú manažérsku skúsenosť vďačná, najmä som rada, že sa divadlo dostavalo a zóna v okolí divadla sa stala prirodzeným centrom Bratislavy. To ma napĺňa spokojnosťou. Dnes viem, že pri takom veľkom rozsahu zmien, kedy sme museli paralelne  riešiť kolaudáciu, techniku, priestory divadelné aj spoločenské,  bezpečnosť, ekonomiku, legislatívu, logistiku prevádzky, obchod, marketing a najmä umenie sme si mali viac všímať, ako sa tieto zmeny vnímajú a komunikujú. Pre celé divadlo to bola veľká zmena, ktorá prirodzene vyžadovala čas na adaptáciu, a to bolo veľmi, veľmi náročné. Som však rada, že sme to obdobie  zvládli a nastavili prevádzku tak, že dnes je téma novej budovy a divadelnej prevádzky v nej  uzavretá a divadlo žije svojím životom. Ale určite to bolo jedno z mojich najnáročnejších pracovných období. Výnimočná a neopakovateľná skúsenosť.

Potom, keď už bolo všetko nastavené, začali sa riešiť umelecké smery divadla. Tešili ma aj umelecké úspechy. Napríklad Opera SND získala za inscenáciu Gluckovej opery Orfeus a Eurydika po prvýkrát v histórii divadelných ocenení DOSKY Cenu za najlepšiu inscenáciu sezóny. Pôvodná operná inscenácia vznikla v koprodukcii SND a varšavskej Opery Narodowej v tandeme režisér Mariusz Trelinski – scénograf Boris Kudlička, tvorcov, ktorí  po prvý raz hosťovali v Opere SND a v najbližších mesiacoch sa pripravujú na svoju prvú premiéru v Metropolitnej opere v New Yorku. Teší ma, že sa dnes dokončujú  projekty, ktoré sa rozbehli počas môjho pôsobenia v SND ako  nová pôvodná opera slovenskej skladateľky Ľubici Čekovskej Portrét Doriana Graya, ktorá vznikla na objednávku divadla. Podarilo sa nám nastaviť prevádzku budovy, komunikačnú stratégiu vrátane divadelného časopisu Scéna SND, spoločnú ročenku, tematické knižné publikácie, vybudovať spoločné obchodné oddelenie, nájsť pre divadlo generálneho partnera či rozšíriť počet nových hosťujúcich režisérov či choreografov vo všetkých súboroch a udržať pomerne slušnú návštevnosť.

Ďakujem, že sa pýtate aj na dôvody môjho odchodu zo SND. Nebola som prvým, ani posledným riaditeľom v európskych národných divadlách, ktorý mal na smerovanie divadla odlišný názor ako niektorí šéfovia súborov a ich spolupracovníci. Spor sa vyostril a ja som sa musela rozhodnúť, či po náročnom procese prechodu budem pokračovať. Zvážila som sily na oboch stranách a hlavne ich politické podpory a rozhodla som sa, že ustúpim. A urobila by som to znova. V SND nebola atmosféra na presadenie ďaších mojich vízií. A to je špecifikum, ktoré treba rešpektovať. Divadlo je také, aké ho spoločnosť chce mať. Ak to nie je v súlade s vašim cítením, treba odísť.  A že to riaditelia takýchto inštitúcii nemajú jednoduché  a nikdy ani isté svedčí aj to, že od môjho odchodu zo SND sa na tomto poste vystriedali štyria riaditelia.

Podle vašeho profesního životopisu to spíš vypadá, že máte blíž k činohře než k opeře. Mýlím se?

To je večná a legitímna otázka každého redaktora, ale aj tých, ktorí rozhodujú o postoch v divadlách. Kto má stáť na čele umeleckého telesa  – aktívny umelec, režisér, herec, spevák či pragmatický ekonóm, právnik alebo divadelný manažér, ktorý  pozná pravidlá riadenia divadla a zároveň  má divadelné či iné umelecké vzdelanie a kultúrny prehľad. Nový riaditeľ divadla Jan Burian sa rozhodol pre divadelného manažéra.

Vyštudovala som teatrológiu a v rámci štúdia som absolvovala okrem dejín divadla aj dejiny výtvarného umenia, filmu, literatúry a hudby. Vďaka skvelým pedagógom na VŠMU sme absolvovali dejiny divadla vo všetkých súvislostiach, česko-slovenské dejiny nám prednášal docent Ján Jaborník, výnimočný teatrológ a historik divadla, ktorý nám  nikdy neprednášal výlučne dejiny činoherného divadla, naučil nás vnímať divadlo komplexne  ako súhrn všetkých divadelných žánrov, nevynímajúc jeho spoločensko-historický kontext, za čo som mu dodnes nesmierne vďačná. A operné divadelné inscenácie nám počas školy odkrýval vtedajší zakladateľ a riaditeľ Komornej opery Jozef Revallo, na jeho prednáškach sme  po prvýkrát počuli Giju Kančeliho, videli inscenácie Patricea Chéreaua, Franca Zeffirelliho a mnohých ďaľších.  Z tohto obdobia si pamätám na vznik Komornej opery v Bratislave a výnimočné inscenácie začínajúceho operného režiséra Jozefa Bednárika.

Ani moje manažérske skúsenosti sa neviažu výlučne k činohre.  Divadený ústav má archív kompletného profesionálneho divadla, vrátane činohry, opery, baletu; SND má tri umelecké súbory súbory, časopis Divadlo v medzičase reflektoval pozoruhodné činoherné, operné či tanečné domáce a zahraničné  inscenácie. A rozdiely medzi žánrami sa v divadle stále viac stierajú. Činoherní režiséri u nás aj v zahraničí čoraz častejšie hosťujú v opere, pár príkladov zo zahraničia – Krzysztof Warlikowski, Kristian Lupa, do opery prichádazjú filmoví režiséri ako Michael Haneke, Patrice Chéreau  a divadelní režiséri ako napríklad Kornél Mundruczó točia operu vo filme. Operné domy hľadajú stále ďalšie cesty ako operu dostať do povedomia širšieho publika. Ale i napriek skúsenostiam z operného sveta podotýkam, že hlavné slovo k tejto téme bude v Opere patriť umeleckému riaditeľovi Opery ND.

O složité situaci Opery Národního divadla po připojení Státní opery Praha bezpochyby musíte aspoň to základní vědět, když jste se rozhodla funkci ředitelky Opery přijmout. Jaké prvořadé úkoly ve své funkci vidíte?

Zložitú situáciu a odbornú diskusiu okolo spájania Opery ND a Štátnej opery poznám z médií, z rozhovorov s Janom  Burianom, zoznámila som sa s viacerými aktuálnymi analýzami, materiálom Garančnej rady ND pri MK ČR, ktoré boli zverejnené. Do divadla nastupujem 1. augusta a mojím cieľom bude čo v najkratšom čase sa podrobne zoznámiť s aktuálnou situáciou v Opere, aby sme na začiatku sezóny vedeli pomenovať krátkodobé aj dlhodobejšie ciele. Bolo by odomňa neprofesionálne hovoriť dnes o situácii Opery ND a Štátnej opery bez dôkladného poznania stavu vecí. Prvoradá úloha bude urýchlene sa zoznámiť so situáciou a preskúmať reálny stav spojenia dvoch samostaných opier do jedného divadla, ako proces prebehol a v akom bode sa proces spájania nachádza po všetkých prevádzkových, ekonomických,  legislatívných  a umeleckých stránkach. A následne predstaviť navrhované riešenia. Mojou prvoradou úlohou bude rýchlo získať všetky dôležité  a zásadné informácie a vstupy. Samozrejme, za plynulého chodu prevádzky, ktorá musí nerušene fungovať…

Určitě ale máte představu – nejen na základě zadání Jana Buriana – nějakého cílového stavu, do kterého by se Opera Národního divadla měla dostat. Můžete ji prosím aspoň stručně popsat, včetně časového horizontu, ve kterém je reálné jí dosáhnout?

Predstavu mám, ale rada by som v prvom rade podložila konkrétnou analýzou stavu vecí a diskusiou v divadle. Ale viem, aké témy sú na stole – výsledky Garančnej rady MK ČR, legislatíve ukotvenie spojenia dvoch operných domov, prevádzka súborov, rekonštrukcia budovy Štátnej opery, premiéry a repertoár súborov, systém odmeňovania súborov, prevádzka dvoch operných súborov, prevádzka budov, technický personál, dramaturgické plány na ďalšie sezóny, vyťaženosť umeleckých telies… O cieľovom stave budeme môcť hovoriť až neskôr. Som si však vedomá,  že diskusia nad štruktúrou, zmyslom a funkciami Opery Národného divadla a Štátnej opery je otvorená a dôležité  bude k nej zaujať v krátkom čase zrozumiteľné a manažérsky efektívne a obhajiteľné stanovisko. Vráťme sa k tejto otázke na konci roka.

Když to vezmeme z druhé strany: se kterými evropskými domy by Opera Národního divadla měla být podle vašeho názoru srovnatelná?

Operné domy, ktoré sú súčasťou trojsúborového divadla, sú v európskom konexte skôr výnimkou. Operných domov, ktoré majú v jednom divadle dve samostatné operné umelecké telesá, sú absolútnou raritou. Podobnú tému riešili napríklad aj v Paríži či Berlíne. Vo Francúzsku v súvislosti s budovami Opery Bastille a Opery Garnier. Ak máte chuť vidieť v Paríži dobrú spektakulárnu operu, môžete vidieť napríklad Warlikowského Krála Rogera či Wilsonovu Madame Butterfly v budove Opery Bastille, a ak máte chuť vidieť  tanečné dívadlo, klasický špičkový balet či komornejšiu operu, vyberiete sa do budovy Opery Garnier. Ale žiadny príklad nie je automaticky prenosný. Každý z operných súborov má svoju históriu a jedinečnú tradíciu. A preto sú aj ťažko porovnateľné. Ich pozícia a umelecká funkcionalita by mala byť jedinečná a nemala by kopírovať priamo žiadnu existujúcu variantu.

Ekonomické škrty zasiahli aj operný svet a mnohé operné domy boli nútené pristúpiť k opatreniam, ktoré by boli v minulosti nepredstaviteľné. Mení sa svet, podmienky života, a spoločenské aj divácke očakávania. Dnes mnohé divadlá zápasia s návštevnosťou a hľadajú nové cesty k divákovi a nové spôsoby komunikácie. Pred rokmi by boli priame prenosy z opier nepredstaviteľné, dnes sú skutočnosťou, a diváci, ktorí v minulosti navštevovali divadlá  a kupovali si DVD či CD, dnes chodia  na operné prestavenia do kina a opery si sťahujú z internetu. Divadlo hľadá nové cesty a bojuje o svojho diváka. Hlavne o mladého diváka. Generácia stredná a staršia navštevuje divadlo a zostáva, ale generácia najmladšia hľadá čosi výnimočné. Myslím, že si môžeme aj tu pripomenúť, že v spoločnosti, aj v kultúrnej českej verejnosti, existovali a existujú rôzne a  rozdielne názory nielen na riešenie operných domov v Prahe, ale vôbec na postavenie a zmysel opery v kontexte súčasnej kultúry. A preto je dôležité komunikovať rovnako na všetkých úrovniach. Pre znalcov pripraviť špičkový dramaturgický plán a ambicióznejšie inscenácie, pre širšiu verejnosť ponúknuť  inscenácie, ktoré dokážu k opernému žánru prilákať aj nových divákov.

Vo svete nájdeme množstvo dobrých príkladov, ktorými sa dá inšpirovať. Každý operný dom má vo svojej histórii hviezdne aj menej hviezdne obdobia, tie sú závislé od viacerých skutočností – umeleckej profilácie, výberu titulov, výberu režisérov, stavu domáceho  sólistického ansámblu, hosťujúcich sólistov, šéfdirigentov… Samozrejme, dôležitá je aj finančná kondícia divadla, mecenáši a spoločenská objednávka. Dnes sú  pre operné inscenácie veľmi dôležité aj parametre javiska a jeho technické možnosti. Na scénu pod isté rozmery špičkovú scénografiu nedostanete. Opera nikde na svete nemá presnú metódu ako  na to. A opery reagujú na stav vecí, ktorý nie je pre tento žáner umenia dnes až taký priaznivý.

Sledujete vývoj v opeře v zahraničí nějak kontinuálně a podrobněji? Máte v tomto směru hodně zahraničních kontaktů?  

Áno, sledujem. Časté zahraničné cesty pravidelne využívam aj na návštevy operných inscenácií. Mám niekoľko operných režisérov, ktorých inscenácie sledujem a vyhľadávam. Poznám repertoár a viaceré operné inscenácie z Wiener Staatsoper, Theater an der Wien, Nemzeti Opera Budapest, Barbican London, Royal Opera House London, Opera House Valencia, Opera  National de Paris, Théatre des Champs-Elysées Paris, La Scala Milano… Osobitne navštevujem premiéry varšavskej Opery Narodovej. A inšpirujúce sú hosťujúce opery na divadelnom festivale Wiener Festwochen. Sledovať operné inscenácie je jedna vec a mať kontakty druhá.

Zahraničné kontakty sú v divadle priamo závislé od vaších možností a postavenia. Praha je pre mnohých zahraničných spevákov, operných režisérov či dirigentov vždy veľmi lákavá, čo potvrdzuje minulosť aj súčasnosť oboch operných súborov. Otázkou je termín, titul,  technické možnosti a peniaze. Ak sú tieto body splniteľné, ponuky prídu. Kontakty mám, lebo ich budujem  niekoľko rokov. Dnes sa dá povedať, že sú preverené faktom, že viacerým z nich som pár rokov nepodpisovala kontrakt na hosťovanie či honorár na inscenáciu. Takže tie, čo zostali, sú naozaj priateľské a pevné, nie obchodné. Kontakty sú vtedy, keď je priestor a prostriedky na honorár. Keď ich máte, za noc sa stanete najlepším impresáriom. Treba len vedieť, koľko, kde, kedy a koho sa opýtať. A ND tieto skúsenosti má. Opera Narodného divadla má vďaka svojmu rešpektovanému postaveniu v zahraničí vo svojom portfóliu  z dávnejších a nedávnych období skvelé zahraničné kontakty, ktoré  je potrebné udržať a kontinuálne v nich pokračovať.

V Praze doposud stál ve vedení obou samostatných oper vždy jeden člověk – umělecký šéf. Teď nastupuje nový model – ředitel Opery a umělecký ředitel, oba soubory navíc budou mít každý svého hudebního ředitele. Jaké bude rozdělení kompetencí? Aspoň základní představu mít musíte…

Riaditeľ Jan Burian sa po vyhodnotení aktuálnej situácie a veľkosti Opery ND rozhodol pre nový model riadenia. Riaditeľ Opery ND zodpovedá za kompletné manažéske riadenie, hospodárenie a chod Opery. Umelecký riaditeľ za umelecké smerovanie Opery Národného divadla a Štátnej opery a pod jeho vedením sú dvaja hudobný riaditelia – pre Operu Národného divadla a pre Štátnu operu. Operu ND dnes tvorí vyše sedemsto zamestnancov, dva orchestre, dva zbory, sólisti, operné inscenácie sa hrajú na štyroch javiskách. Je to dnes najväčšie umelecké teleso v divadle.  Podrobnejšie vam rada odpoviem po mojom nástupe.

S Petrem Kofroněm, nastupujícím uměleckým ředitelem Opery, se znáte dlouho?

Poznám umelecké výsledky Petra Kofroňa z čias jeho pôsobenia vo vedení opery plzenského divadla. Ako umelecký šéf priniesol do opery pozoruhodné diela s  hosťovaním viacerých českých režisérov. Zásadným spôsobom zasiahol do inscenačnej tradície operných inscenácií v Čechách, je rešpektovaným hudobným skladateľom a dirigentom. Poznám aj jeho úvahy o hudbe a opere. Verím, že naša spolupráca bude vzájomne inšpiratívna a koncepčná. Osobne sme sa spoznali v čase, keď som viedla SND. Detailnejšie rozhovory o opere vedieme niekoľko týždňov. Verím, že sa budeme dobre dopĺňať.

Počítáte, že si do Prahy přivedete nějaké svoje spolupracovníky? Ať už do umělecké správy Opery, nebo třeba do marketingu?

Do Opery Národného divadla prichádzame v česko-slovenskom tíme, prichádzam s tromi hudobníkmi – skladateľom a dirigentom Petrom Kofroňom, dirigentom Robertom Jindrom a slovenským dirigentom Martinom Leginusom. To budú moji najbližší spolupracovníci. Dvaja  z nich prostredie Opery ND dôverne poznajú a ja s dirigentom Martinom Leginusom prichádzame do nového prostredia. O ostatných menách je predčasné hovoriť, najprv sa  plánujem zoznámiť s členmi súborov a pracovníkmi na všetkých úrovniach Opery.

Jak sama zdůrazňujete, s nejedním vedoucím místem máte již zkušenosti. Jak byste sama sebe jako šéfku charakterizovala? Jaká jste? Co od vás lidé v divadle mohou čekat?

O veciach veľa diskutujem, premýšľam a dôležité manažérske rozhodnutia robím po dôkladnom poznaní  a analýze stavu vecí. Práci sa venujem naplno. Pri svojej práci si budem často pripomínať slová nedávno zosnulého skvelého kostýmového výtvarníka a znalca divadla Milana Čorbu: „Veci treba robiť vážne, ale netreba ich brať vážne“.

Která operní představení jste v Národním divadle nebo ve Státní opeře v posledních letech viděla? Jak na vás působily?

Do Opery ND som chodievala pravidelne, poznám takmer celý premiérový repertoár, ktorý vznikal pod vedením bývalého umeleckého šéfa Opery ND Praha Jirku Heřmana, videla som viaceré jeho ambiciózne inscenácie a vynikajúcich hosťujúcich operných režisérov… Dokonca sme v čase môjho pôsobenia v SND uvažovali s Operou ND Praha o spoločných koprodukciách. Veľa z inscenácií tohto obdobia zanechalo vo mne silné divadelné zážitky. Videla som napríklad Hry o Márii, Rusalku, Eugena Onegina, Čarokraj, Káťu Kabanovú, zo starších dnes už slávnu inscenáciu Zítra se bude…, z minulých napríklad Morávkovu inscenáciu Tosca. Spomínam si tiež na jeden z mojich dávnejších silných  divadelných aj hudobných zážitkov –  inscenáciu Šostakovičovej opery Lady Macbeth Mcenského újezdu v réžii Davida Radoka v hlavnej úlohe s Klaudiou Dernerovou. V Štátnej opere poznám skôr starší repertoár, inscenácie režisérov ZdenkaTrošku, Jána Ďurovčíka, Martina Otavu, Václava Věžníka, Karla Jerneka.

Co z operního repertoáru je vám osobně nejvíc blízké?

Všetci poznáme nepretržité diskusie medzi muzikológmi a teatrológmi o tom, čo je pri opernej inscenácii najkľúčovejšie. Radím sa k názorom, ktoré považujú za kvalitnú opernú inscenáciu, ak sa v nej skĺbi „farba zvuku a farba obrazu“. Odpoviem zahraničnými režisérmi, ktorých inscenácie sú mi blízke. Za všetkých pár príkladov – Robert Carsen, Krzysztof Warlikowski, Mariusz Trelinski, Robert Wilson, Irina Brook, Robert Lepage, Romeo Castellucci, Keith Warner, Arpad Schilling, Eimuntas Nekrošius, Deborah Warner… Preto nie je odpoveďou  Mozart, Wagner,Verdi, Puccini, Janáček, Britten, Szymanowski či Ádes – ale operná inscenácia, tá je dielom, ktorým komunikujeme s publikom. Operná inscenácia ako súzvuk skladateľa, režiséra, libretistu, dirigenta, scénografa, spevákov, hudobníkov, zboru, ale aj celého technického aparátu a dnes aj javiskového priestoru v divadle a nálad v publiku a spoločnosti. Takéto ponímanie operného divadla je mi blízke.

Spomeniem aj nedávny inšpiratívny zážitok  z nového francúzskeho dokumentárneho filmu na tohtoročnom filmovom festivale v Cannes –  Becoming Traviata, ktorý zaznamenával  skúšobný proces Verdiho opery Traviata až po premiéru z divadla Aix-en-Provence v hlavnej úlohe s francúzskou sopranistkou  Natalie Dessay. Film zachytil mnohé neviditeľné tvorivé nuansy vzniku operného divadelného diela pod vedením režiséra Jeana Francoisa Sivadiera a dirigenta Louisa Langréa.

Doposud žijete na Slovensku, avšak váš nový post v Praze bude bezpochyby vyžadovat více než stoprocentní nasazení, večery či víkendy nevyjímaje. Jak chcete tohle řešit? Bude se vaše rodina stěhovat do Prahy?

V tomto smere nepôjde o veľkú zmenu. Naša spoločnosť má sídlo aj v Prahe a naše profesionálne pôsobenie sme doteraz delili medzi Bratislavu, Prahu, Londýn a Cannes. Od 1. augusta budem natrvalo v Prahe. Manžel bude riadiť Film Europe z miesta, kde sa práve nachádza, od augusta to bude častejšie v Prahe. Syn študuje film v Londýne, takže zmenou bude, že za ním budeme cestovať z Prahy, odkiaľ je skoro všade iba pár hodín autom alebo lietadlom. Žijeme takto roky a zvykli sme si.
***

Vizitka:
Silvia Hroncová (1964), teatroložka, kulturní manažerka a členka řady profesních organizací na Slovensku a v České republice. S prostředím divadla a umění je spjata již do dob svých studií. Na Divadelní fakultě Vysoké školy múzických umění a Filozofické fakultě Univerzity Komenského v Bratislavě vystudovala obory divadelní věda a estetika. V letech 1999–2006 působila jako ředitelka Divadelního ústavu v Bratislavě. Stála při zrodu mnoha úspěšných projektů – vzniku divadelního festivalu Nová dráma, projektu na podporu současného slovenského dramatu Dráma, vzniku divadelní alternativní scény pro mladé divadelníky Študio 12, knižních edicí Contemporary Slovak Drama, spolupracovala s divadelními ústavy v Evropě a koordinovala evropské fondy Kultúra 2000 – Kulturní kontaktní bod. Byla kurátorkou jedinečné výstavy věnované dějinám slovenského profesionálního divadla s názvem Vášeň, telo, hlas. V době jejího působení získal Divadelní ústav řadu knižních i dalších ocenění jako např. Pražské Quadriennale.

Silvia Hroncová se podílela i na dokončení a otevření nové budovy Slovenského národního divadla. Na MK SR byla před dokončením budovy SND jedním ze spoluautorů projektu „Strategie spuštění a provozu nové budovy Slovenského národního divadla“. V letech 2006–2009 zastávala post generální ředitelky Slovenského národního divadla, během nichž se přičinila o otevření nové budovy Slovenského národního divadla, odpovídala za její dokončení, kolaudaci, strategii a logistiku spuštění provozu, za přechod uměleckých souborů z Divadla P. O. Hviezdoslava, Malé scény do nové budovy a též za novou podobu provozu tří uměleckých souborů. V době jejího působení získalo SND řadu divadelních ocenění sezony Dosky – Opera SND za inscenaci Orfeus a Eurydika, která vznikla v koprodukci s Opera Narodowa Varsava, získala ocenění za nejlepší inscenaci sezony. Iniciovala i vznik mnoha současných slovenských oper (L. Čekovská, M. Piaček, S. Solovic).

Své znalosti a zkušenosti využila Silvia Hroncová jako členka mnoha poradních organizací – v Radě pro zahraniční instituty při MZV SR, ve Vědecké radě Vysoké školy múzických umění a Správní radě Vysoké školy výtvarných umění v Bratislavě.

Od roku 2009 zastává Silvia Hroncová post generální ředitelky mediální společnosti FILM EUROPE. Stála u zrodu prvního evropského filmového televizního kanálu Film Europe Channel, zde tvoří jeho programovou strukturu, formuje distribuci slovenských a zahraničních filmů na Slovensku a v Čechách. Ve spolupráci s Audiovizuálním fondem a MK SR v roce 2012 realizovala výzkum o aktuálním stavu jednosálových kin a podílela se na tvorbě projektu Strategie digitalizace kin na Slovensku, který zlepšil podmínky na získání finanční podpory u digitalizace kin.

V mediální společnosti se věnovala i vydavatelským aktivitám. Ve spolupráci s Operou Narodowa ve Varšavě vydala knižní monografii Volume I. o úspěšném slovenském scénografovi Borisovi Kudličkovi.

Silvia Hroncová dlouhodobě spolupracuje s mezinárodním divadelním festivalem Divadelní Nitra, je členkou představenstva Asociace Divadelní Nitra, spoluautorkou projektu Divadelní ocenění sezóny DOSKY, členkou Institutu pro kulturní politiku – Via Cultura a členkou redakční rady odborného českého časopisu Svět a divadlo.

(Zdroj: www.filmeurope.cz)

Foto Ctibor Bachratý, archiv