Dodatečný hold nízkonákladovým Tannhäuserem

  1. 1
  2. 2

Netvrdím, že navigátorom dramaturgických snažení musia byť práve aktuálne jubileá. Vlaňajších dvesto rokov od narodenia Richarda Wagnera a Giuseppe Verdiho (a za ich chrbtami trocha neprávom skrytá storočnica Benjamina Brittena) mohlo byť stimulom k prekračovaniu „bežného“ výberu titulov, alebo k posunom v ich umeleckej realizácii. Zatiaľ čo v prípade Verdiho sa rovnako v českom ako aj v slovenskom prostredí núkalo napríklad prelomenie nedôvery voči ranej perióde skladateľa (nakoniec Bratislava siahla po „istote“ v Rigolettovi a Praha po prevzatom Simonovi Boccanegrovi), v reflexii tvorby Richarda Wagnera je situácia dosť odlišná. Opera Slovenského národného divadla sa totiž s iným ako romantickým Wagnerom popasovala naposledy roku 1935. Vedúca česká scéna sa však za ostatných ani nie pätnásť rokov naživo vyrovnala s Tristanom a Izoldou, Parsifalom a importovala kompletný Prsteň Nibelungov. V tejto konštelácii sa ani zaradenie novej inscenácie Tannhäusera nejaví ako ústup z dramaturgických ambícií. Napokon, vrátil sa do Národného divadla (či vlastne Štátnej opery – podľa toho, ako tento stále chaotický stav vnímame) po dvoch desaťročiach. Presne toľko uplynulo aj od jeho nedlhej éry na javisku Slovenského národného divadla.Je celkom pochopiteľné, že vedenie pražského súboru siahlo po drážďanskej verzii diela z roku 1845 (podoba Tannhäusera sa veľakrát menila, pričom ani publikom odmietnutá tak zvaná parížska verzia z roku 1861 nebola definitívna), ktorá je priamočiarejšia, menej výpravná a z realizačného hľadiska teda úspornejšia. Že za čerstvou inscenáciou cítiť ekonomický tlak, bolo zreteľné na prvý pohľad. Zároveň je nanajvýš otázne, či cesta naprojektovaná lotyšským tímom, vedeným režisérom Andrejsom Žagarsom, má schopnosť zmysluplne prejsť cez rozum „nízkonákladovosti“ vizuálneho tvaru. Z toho, čo sme v sobotu na javisku Štátnej opery videli, totiž ťažko identifikovať akýkoľvek inscenačný kľúč. Ani sa teda nečudujem, že – podľa slov predstaviteľa titulnej úlohy v predpremiérovom rozhovore (tu) – bol zákaz hovoriť o režisérskej koncepcii. Je to síce veľmi hlúpa požiadavka (v civilizovanom opernom svete sa režiséri a dramaturgovia naopak netaja rozborom inscenácií v bulletinoch či v iných uvádzacích výstupoch), na druhej strane, o čom by asi zúčastnení hovorili? Meno Žagarsa nie je v našich zemepisných šírkach celkom neznáme. V lanskej sezóne preniesol do Opery Slovenského národného divadla svoju vilniuskú podobu Lohengrina, s ktorou aspoň bolo možné polemizovať. Stál za ňou istý výklad, estetický názor, určité štýlové vymedzenie. Pražskému Tannhäuserovi vlastne ťažko niečím oponovať. Niet čo spochybňovať, niet šance či už akceptovať klasicky iluzívny obraz alebo dešifrovať inotaje. Jednoducho proti myšlienkovej prázdnote tejto inscenácie sa nenatískajú argumenty. Pritom kameňom úrazu vôbec nie je otázka, či sa dej odohráva v trinástom, devätnástom alebo dvadsiatom druhom storočí. Problém tkvie v tom, že výpoveď Andrejsa Žagarsa, scénografa Rienisa Suchanovsa a kostýmovej výtvarníčka Kristiny Pasternaka nemá žiaden štýl.Ak predohra, zahraná pred spustenou oponou (čo kvitujem), ešte môže vniesť napätie zo zvedavosti, aký Venušin vrch po jej odhalení zočíme, ak prvý obraz ešte vnáša nádej, že síce nepoetický a odosobnený obraz môže smerovať k výkladovému posunu a akcentovaniu profilácie charakterov, tak táto nádej po pár minútach umiera. Tannhäuser prenasledovaný Venušinými zvodmi sa bezhlavo motá po akejsi uzavretej miestnosti s polopriehľadným a polozrkadlovým horizontom, za ktorým sa rysuje maketa nahého muža. Asi dáky náznak hriešneho sídla Venuše. Druhý obraz, stvárnený ako ilúzia hustého lesného údolia, svojou univerzálnosťou je použiteľný v akejkoľvek opere. Pútnici tento raz prejdú po vyznačkovanom chodníčku zľava doprava a ajhľa, v treťom dejstve sa z Ríma skutočne vracajú v opačnom smere, no trocha dopredu. Nuž, logika nepustí. „Mramorová“ spevácka sieň na Wartburgu so stĺpmi a výstavou sôch po oboch stranách je rozľahlým priestorom, ktorý by mohlo oživiť zmysluplné rozohranie pretekov. Ostalo však len pri prízemnom aranžovaní a bezradnom striedaní sa uniformovaných adeptov (záľuba vo vojenských rovnošatách je známa aj z Lohengrina) na víťazstvo v ospievaní podstaty lásky. Pátos v gestách, starooperné herectvo a nevynaliezavé aranžovanie ani tomuto dejstvo neprinieslo žiadnu pridanú hodnotu.Záverečný obraz, opäť v lesnej scenérii, zmenil farebný dizajn pri zjavení sa Venuše (podľa návodu doružova), ktorá sťaby deus ex machina ako príde, tak po splnení svojej zvodnej misie sa po pár sekundách otočí a odkráča za javisko. Keby sa aspoň vrátila k „svojej“ kulise z prvého obrazu (alebo to bola časť wartburskej haly?), ktorá trčala po bokoch javiska, bola by to síce násilná pointa, no aspoň dáka. Nástup zboru pripomínal príchod spevákov do koncertnej sály a utvrdil ma v názore, že než takúto podobu Tannhäusera, tak radšej ho uviesť vo frakoch a večerných toaletách. A ešte by sa usporilo na kulisách, scénografovi, kostymérke a svetelnom dizajnérovi.Britský dirigent Hilary Griffiths nie je na pôde pražskej Štátnej opery žiadnym nováčikom, v minulosti stál za pultom vo vyše dvesto predstaveniach. Mali by mu byť teda známe aj akustické parametre Štátnej opery. Priznám sa, nebol som v tomto hľadisku dlhší čas, takže ma akustika z inak luxusného miesta v desiatom rade dosť zaskočila. V predohre, ktorej obsahový oblúk je v bulletine tak obšírne opísaný, mi dychová sekcia nadobro prekryla sláčiky. Ich tón pôsobil poddimenzovane, homogénnosť orchestrálneho zvuku utrpela, zanikala „dramaturgia“ ouvertúry. Celkovo na mňa Griffithsova koncepcia (aspoňže jestvovala) pôsobila ako tempovo pomerne svižná a architektonicky vyvážená, so silnou gradáciou vo finále 2.dejstva. Na margo temp – v zaujímavom porovnávacom rebríčku pätnástich bayreuthských naštudovaní, kde však nie sú odlíšené verzie (zdroj wikipedia), dĺžka prvého dejstva sa blížila k Suitnerovmu a Sawallischovmu rekordu. Ako značné rezervy vo vypracovaní orchestra nevidím ani tak technickú stránku nástrojov alebo ich skupín, ale vypointovanie dynamických a výrazových nuáns. Miesta, kde zvuk by mohol znieť „transcendentálne“, chýbal takpovediac jeho tretí rozmer. Veľká úloha v Tannhäuserovi pripadá zboru. Pripravili ho dokonca dvaja zbormajstri, Pavel Vaněk a Adolf Melichar a zrejme siahli až na dno rezerv aparátu. Výsledok nebol márny, zbor mal farebnú a dynamickú dimenziu.Za najväčšiu výhru premiérového večera považujem angažovanie švédskeho tenoristu Daniela Franka do titulnej postavy. Hoci prekvapujúco začínal ako barytón a podľa životopisných údajov spieva len päť rokov, zdolal vypätý part s obdivuhodnou ľahkosťou, štýlovosťou a výrazovou naliehavosťou. Nie je to žiaden ťažký Heldentenor, ale technicky zdatný, koncentrovaný materiál, ktorý vie modelovať frázu, vie zladiť princíp deklamácie s kantabilným, dokáže dynamicky tieňovať lyrickejšie pasáže i zapnúť objem a silu v kulmináciách. Ukážkovým príkladom, ako si inteligentný sólista vie rozložiť sily, bolo náročné Rom Erzählung v 3. dejstve, ktoré malo strhujúcu gradáciu. Neviem, do akej miery sa herecky podriadil Žagarsovým požiadavkám, no keďže to bola jediná postava, ktorá pôsobila dynamicky (čím mohla byť so strnulým celkom menej kompatibilná), stal sa Frankov titulný hrdina skutočným ohnivkom dramatického diania.Šancu byť kvalitným Wolframom mal aj Svatupluk Sem. Jeho barytón pôsobí pevne, kovovo, nechýba mu rezonancia v žiadnej z polôh, má dynamickú škálu. Predsa však svoju kreáciu – možno nevedomky – sám do istej miery devalvoval. Chýbalo mu totiž legatové spievanie, ktoré by vo výstupoch predsa len prvotne kantabilného Wolframa malo byť. U Dany Burešovej nešlo o prvé stretnutie s postavou Alžbety Durínskej. Vo vstupnej Hallen arii preukázala dispozíciu pre nemeckú vokálnu estetiku (pomerne rovný, bronzový, ale pevný tón), no aj isté manko materiálu v chladnejšej farbe a nie dosť precíznej artikulácii. Jej hlas rokmi získal na dramatickej sile, takže jej nerobí problém preraziť cez orchester, ale zároveň v duete s Tannhäuserom ho aj trocha nekolegiálne prekryť. Vrcholom jej kreácie bola modlitba v 3. dejstve, ktorej nechýbal aj poetický nádych.Slabším článkom prvého obsadenia bol Jiří Sulženko ako Landgraf Hermann. V polohe vyššieho stredu znel síce pomerne kompaktne, no na viacerých miestach vybočil z rezonancie, zaváhal v presnosti intonácie a rytmu. Jolane Fogašovej by tessitura Venuše, nachádzajúcej sa na pomedzí sopránového a mezzosopránového odboru, mohla vyhovovať. Za obeť prierazným, hoci neraz v prílišnom vibrate spievaným výškam, padli hĺbky. Chýbala im „zvodná“ farba a zavše aj rezonancia. Z menších mužských postáv sa žiaden z interpretov nezapísal výraznejšie (Martin Šrejma ako Wather von der Vogelweide, Roman Vocel ako Biterolf), príjemne znel azda len soprán Blanky Jílkovej v postavičke Mladého pastiera.

Premiérové publikum prijalo wagnerovský večer až nečakane srdečne. Mohutné potlesky patrili sólistom i dirigentovi, inscenačný tím ostal bez vybučania, hoci z balkóna isté nesmelé pokusy o protest zazneli. Nuž, šťastie pre inscenátorov, že boli práve v Prahe.

Hodnotenie autora recenzie: 60 %

Richard Wagner:
Tannhäuser
(drážďanská verze)
Hudební nastudování: Hilary Griffiths
Dirigent: Hilary Griffiths (alt. Richard Hein)
Režie: Andrejs Žagars
Scéna: Reinis Suhanovs
Kostýmy: Kristine Pasternaka
Světelný design: Kevin Wyn-Jones
Dramaturgie: Beno Blachut ml.
Orchestr Státní opery 
Koncertní mistr: Radovan Šandera (alt. Štěpán Kaniak) 
Harfy: Lucie Navrátilová a Vendulka Vaňková
Sbormistři: Pavel Vaněk a Adolf Melichar
Orchestr a sbor Státní opery
Premiéra 11. ledna 2014 Státní opera Praha

Tannhäuser – Daniel Frank (alt. John Treleaven)
Alžběta – Dana Burešová (alt. Adriana Kohútková)
Venuše – Jolana Fogašová (alt. Veronika Hajnová)
Hermann Landgraf von Thüringen – Jiří Sulženko (alt. Oleg Korotkov)
Wolfram von Eschenbach – Svatopluk Sem (alt. Miguelangelo Cavalcanti)
Walther von der Vogelweide – Martin Šrejma (alt. Richard Samek)
Biterolf – Roman Vocel (alt. Zdeněk Plech)
Heinrich der Schreiber – Václav Sibera (alt. Václav Lemberk)
Reinmar von Zweter – Miloš Horák (alt. Ladislav Mlejnek)

Mladý pastýř – Blanka Jílková (alt. Markéta Panská / Lenka Pavlovič)
Čtyři pážata – Členové Kühnova dětského sboru

www.narodni-divadlo.cz

Foto Hana Smejkalová

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Wagner: Tannhäuser (ND Praha)

[yasr_visitor_votes postid="87524" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
11 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments