Donizettiho Marie Stuartovna pod širým nebem v Banské Bystrici

Netrúfam si odhadnúť, či medzi civilizovanými krajinami strednej Európy jestvujú taká, ktorá by počas dvoch letných mesiacov totálne odignorovala operné umenie. Nebyť jedinej výnimky, bolo ňou Slovensko! V našom okolí je presný opak pravdou. Hrady, zámky, nádvoria, historicky či geograficky príťažlivé lokality, či už pod holým nebom alebo v zastrešenom priestore, sa priam pretekajú v lákavosti ponúk. My sme z tohto ohľadu džungľou. Nalejme si čisté víno: nebyť jediného mladučkého mikrofestivalu, Operalie Banská Bystrica, nezaznelo by počas dvoch prázdninových mesiacov na Slovensku kompletné operné dielo vôbec.

Banskobystrická Operalia – letný ostrovček belcanta

Unikátom a zároveň zrkadlom kultúrneho barbarstva bol dobrovoľný vpich smrtiacej injekcie jedinému letnému opernému festivalu, Zámockým hrám zvolenským, s doslovným napľutím do očí jeho tridsaťšesťročnej histórii. S päťdesiatimi troma uvedenými titulmi a v rámci nich, dvadsiatimi piatimi slovenskými premiérami, zväčša diel talianskej proveniencie. O tom množstve skvelých sólistov ani nevravím.

Netvrdím, že podujatiu sa pre neustály boj o spontánny záujem publika žilo ľahko (pamätám si však aj na dávne ročníky, keď pre návaly ľudí, strážili vchod mládenci v uniformách), nevyvraciam, že napriek unikátnemu prostrediu zámockého nádvoria sa mu nepodarilo stať celoštátnym operným „pútnickým miestom“, no to pred inkriminovanými dvoma rokmi vonkoncom neboli pádne dôvody na jeho likvidáciu. Vinníkov asi bude viacero, no do histórie sa zapíše korunovaný nezmysel z úst riaditeľky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej (táto erbová národná inštitúcia je správcom Zvolenského zámku) o nevyhovujúcej akustike pre operu. Bolo to totiž presne naopak. Ak vôľa dajakého miestneho kastelána a laxnosť vedenia zodpovedného rezortu sa podpíšu pod koniec opery na Zvolenskom zámku a to všetko prehrmí ako letná búrka, potom sme na tom s našou kultúrnosťou ozaj biedne. Sorry, toto mi nevyvráti nik.

Pokojne sa totiž mohlo stať, že by sa opera po dva letné mesiace na Slovensku nenadýchla ani raz. A obávam sa, že mnohých by to absolútne neiritovalo. Už fakt, že turistami nabitá Bratislava nevyužíva žiaden exteriér (koľkože nádvorí v historickom centre by sa našlo aspoň pre komorný žáner) na propagáciu druhu umenia, ktorým sa tak radi hrdíme, je nepochopiteľný a hodný opovrhnutia. Ostáva len tajne dúfať, že nevyužitej šance sa v budúcnosti ujme ambiciózny festival Viva Musica!, hoci v tomto bode ide ozaj len o moju súkromnú myšlienkovú konštrukciu. Od štátnych inštitúcií iniciatívu podobného druhu očakávať nemožno. Im odzvoní sezóna a na dva mesiace stiahnu železnú oponu. Aby ma nik neobvinil z bratislavocentrizmu, tak rovnako rád by som uvítal, keby sa príležitosti chopili aj slovenské kúpeľné mestá (spomenieme si ešte na predstavenia v Piešťanoch či Trenčianskych Tepliciach?), či iné hradné a zámocké nádvoria mimo centra.

Písal som o jedinej výnimke, ktorá chránila česť opery počas leta. Tou je mikrofestival Operalia Banská Bystrica. Za situácie, ktorá vznikla po odstrihnutí Zámockých hier zvolenských od operného diania, aj Štátna opera v Banskej Bystrici mohla pokojne dva mesiace dovolenkovať. Lenže v tomto divadle vládne úcta k tradícii a nezlomná viera, že Slovensko potrebuje aspoň jeden jediný letný operný festival. Hoc aj s jedným predstavením. Preto vlani, v úsilí nadviazať na Zámocké hry zvolenské, založili v partnerstve s mestom Banská Bystrica a Univerzitou Mateja Bela (jej nádvorie je dejiskom podujatia) vlastnú Operaliu. V novom augustovom termíne, v skrátenej verzii, v neoverených akustických podmienkach. Vlaňajší ročník dopadol nádejne a posilnil vedenie divadla v nádeji, že open air festival má šancu na život. A tak sa uskutočnil v dňoch 20. – 23. augusta jej druhý ročník. Finančne ho podporilo Ministerstvo kultúry SR, avšak v celoplošne uplatňovanom režime krátených dotácií.

Na malej časovej plôške ponúkol Beethovenovu Deviatu symfóniu, koncert mladých umelcov (ten sa konal v sále radnice) a napokon aj ono spomínané jediné operné predstavenie tohtoročného leta, Maria Stuarda od Gaetana Donizettiho. Inscenácia, ktorá v slovenskej premiére zaznela v Banskej Bystrici po prvýkrát v marci 2015 (našu recenziu nájdete tu), bola voľbou na miestne, ba aj celoštátne pomery, azda trocha odvážnou, ale správnou.

Maria Stuarda totiž nepochádza zo zásobárne kasových hitov. Ak by pomery na Slovensku boli zdravé, tak práve tento unikát (u nás, nie v svetových reláciách), by mal lákať publikum z celého Slovenska, možno aj spoza hraníc. Vedenie opery, najmä ambiciózny a pre vec zapálený umelecký šéf Šimon Svitok so svojím miniatúrnym tímom, nepoľavili z nárokov na kvalitu sólistického obsadenia festivalového večera. Trojica dominantných postáv mala výborných predstaviteľov v dvoch medzinárodne renomovaných Španieloch, sopranistke Yolande Auyanet a Celsovi Albelovi a v inscenácii od premiéry hosťujúcej Jolane Fogašovej. V nesmierne prajnom počasí (hviezdami posiata obloha a teplota minimálne o štyri stupne vyššia než vlani) sa odohral večer, ktorý dôstojne nadviazal na najlepšie ročníky Zámockých hier zvolenských. Nehovoriac, že belcantové dielo v interpretačne tak hodnotnej kvalite, na našej prvej scéne nemáme možnosť počuť. Vlastne, celé predverdiovské belcanto dramaturgia Opery SND plánovito ignoruje. Skrátka je tam, kde bol svet pred vyše polstoročím.

Mariu Stuardu, druhú z trojice Donizettiho takzvanej tudorovskej trilógie, naštudoval v banskobystrickej Štátnej opere legendárny taliansky režisér Gianfranco De Bosio. Jej hudobný profil zabezpečil domáci dirigent Igor Bulla. V nových exteriérových podmienkach, ktoré z akustického hľadiska sú v porovnaní so zvolenským nádvorím oveľa problematickejšie, sa podaril oproti vlaňajšku citeľný pokrok. Zatiaľ len drobnými javiskovými úpravami (žiadne mikrofóny, k tomu sa Operalia neznížila) zneli hlasy z pódiovej konštrukcie pomerne kompaktne a orchester si v priebehu večera tiež rozširoval svoje dynamické hranice. Pravda, nemôže to byť akustika uzavretého nádvoria, keďže areál pred Univerzitou Mateja Bela je úplne otvorený, no hlavné je, že zaznel amplifikáciou nespotvorený a plnohodnotný zvuk. Inak je „hľadisko“ pripravené s veľkou starostlivosťou, každý divák má na bielom kresle pripravenú deku, po ruke sú prenosné toalety aj improvizovaný bufet.

Titulnú postavu v utorkovom festivalovom predstavení stvárnila rodáčka z Kanárskych ostrovov Yolanda Auyanet. V kalendári poprednej španielskej umelkyne, okrem pravidelných vystúpení v jej domovine, nájdeme aj významné talianske operné scény (Bologna, Benátky Janov, Turín, Verona, Palermo) a festivaly (Pesaro, Macerata, Bergamo), pričom jej repertoár sa čoraz viac prikláňa k talianskemu belcantu. Mariu Stuardu už spievala v Tenerife, ale stvárnila aj Rossiniho Mathildu vo Viliamovi Tellovi či Belliniho Normu a čaká ju Anna Bolena. Yolanda Auyanet svojou vokálnou estetikou, príkladným tvorením legatových fráz, ale aj precíznosťou v ozdobných úsekoch, preukázala vrúcny vzťah k belcantu. V súčasnosti jej soprán možno považovať za mladodramatický, s možnosťami farebne teplým timbrom napĺňať emotívne lyrické úseky, ako aj dramatickejším gradáciám dať potrebný akcent. Posledné dejstvo patrilo jej, podmanivo prednesenej modlitbe Deh! Tu di un’umile preghiera a úchvatnej finálovej scéne, kde vygradovala postavu do dramatických rozmerov s veľkým diapazónom výrazových odtieňov.

Jej krajan Celso Albelo (Roberto, conte di Leicester) nie je slovenskému publiku úplne neznámy. Na vlaňajších Bratislavských hudobných slávnostiach exceloval v tenorom parte Rossiniho Stabat Mater. Kariéra onedlho štyridsaťročného tenoristu je skutočne impozantná. Len v minulej sezóne stál na javiskách Viedenskej štátnej opery (Anna Bolena, Rigoletto), newyorskej Metropolitan Opere (miestny debut práve ako Leicester v Marii Stuarde, v Deutsche Oper Berlin (I Capuleti e i Montecchi) a mnohých iných popredných domoch Talianska a rodného Španielska. V jeho repertoári sú najsilnejšie zastúpené práve party z Donizettiho opier, kde okrem iných nájdeme celú Tudorovskú trilógiu. A veru aj v banskobystrickej lekcii belcanta bolo čo obdivovať. Albelov tenor má krásnu frázu, vie ju tvoriť v akejkoľvek dynamickej hladine či polohe, vie formovať kantilénu v kombinácii s výrazom. Nie je to pritom žiaden ľahký lyrický tenor. Albelove výšky majú značný objem, razanciu, je to prosto sféra, kde sa cíti absolútne bez obmedzenia.

Slovenská sopranistka Jolana Fogašová (Elisabetta) sa až tak systematicky nevenuje predverdiovskej oblasti, čo bolo najmä v porovnaní s jej kolegami cítiť. Prvé dejstvo ešte bolo poznačené prílišným vibratom, nie každá fráza tiekla plynulo, no po prestávke (banskobystrická inscenácia má oddelené aj prvé dve dejstvá) sa jej vokálna kreácia citeľne skonsolidovala a nabrala na rešpektu hodných štýlových parametroch. V menších úlohách zaznel plastický barytón Zoltána Vongreya (Cecil), pomerne kostrbatý bas Ondreja Mráza (Talbot) a soprán Oľgy Hromadovej (Anna).

Igor Bulla na premiére celkom príjemne prekvapil a aj vo festivalovom predstavení potvrdil, že je spoľahlivou oporou spevákom. Vzhľadom na celkovo nižšiu zvukovú hladinu orchestra v danom priestore mu dramatická krivka sprievodu nevychádzala až tak plasticky ako v divadle a istý čas trvalo, kým sa napríklad tón pomerne nepresne hrajúcich sláčikov skonsolidoval. V porovnaní so sólistami bol orchester slabšou zložkou večera, nie však jeho tieňom.

Gianfranco De Bosio vystaval inscenáciu pietne, nevložil do nej žiadne nenáležité posuny a po prenose do exteriéru pôsobila väčšmi ako kostýmový koncert. Pohyb sólistov pôsobil improvizovane, k silnejšiemu vytváraniu vzťahov dochádzalo len ad hoc, vďaka umeleckým schopnostiam protagonistov. Ešte dobre, že Peter Čanecký navrhol kostýmy s vkusom a v dobovej štylizácii. Scéna Jaroslava Valeka je takmer nemenná a nereflektuje zmenu prostredí.

Operalia 2016 je za nami. Záverečné predstavenie nebolo ani zďaleka vypredané, hoci z troch stovák miest sa napokon, odhadom, viac než tri štvrtiny zaplnili. Za normálnych okolností, by mala byť takáto kapacita miest rozobratá do dňa od otvorenia predaja. Slovenské publikum – a teraz neobviňujem len miestne či regionálne (ukázalo sa, že v podstate nie je rozdiel medzi Zvolenom a Banskou Bystricou, ba ani termínom zaniknutého a súčasného festivalu, prvé uzatváralo sezónu, druhé ju v predstihu otvára), ale celoslovenské, opäť ostalo nevšímavé. Pýtam sa, kde a kedy je v našej krajine možnosť vypočuť si Mariu Stuardu v medzinárodnej renomovanom obsadení? Kde boli fanúšikovia belcanta (či ich nemáme?), kde boli študenti, tápajúci v tomto štýle, kde ich pedagógovia? Kde boli vedenia slovenských divadiel (výnimkou bol riaditeľ košickej filharmónie), dramaturgovia, umelci? Kde boli zástupcovia zriaďovateľa divadla, azda nebola potreba overiť si, či dotácia Operalii (nech už bola v akejkoľvek sume) bola účelne investovaná? Veľa otázok, málo odpovedí. Vlastne, žiadne prekvapenie. Z Bratislavy do Banskej Bystrice býva, pokiaľ ide o operu (a belcanto dupľom), zväčša veľmi ďaleko. Aj napriek skepse, aj napriek oprávnene pesimistickej nálade, ktorú som zacítil pri stretnutí s vedením a manažmentom Štátnej opery (opäť to isté, ťažší boj o diváka, než špičkového umelca) môj odkaz znie: nevzdávať sa. Operalia, ži ďalej, ak keby to malo byť pre dve stovky Slovákov. Nedovoľ, aby sme boli bez letného festivalu na hanbu Európy. Tej istej Európy, ktorú práve v týchto dňoch v politickom kontexte reprezentujeme.

 

Hodnotenie autora recenzie: 85%

Operalia Banská Bystrica 2016
Gaetano Donizetti:
Maria Stuarda
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Gianfranco De Bosio
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Orchester a zbor Štátnej opery Banská Bystrica
Premiéra 20. marca 2015 Štátna opera Banská Bystrica
(napísané z reprízy 23. 8. 2016 areál Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica)

Maria Stuarda – Yolanda Auyanet
Elisabetta – Jolana Fogašová
Roberto – Celso Albelo
Giorgio Talbot – Ondrej Mráz
Lord Guglielmo Cecil – Zoltán Vongrey
Anna Kenedy – Olga Hromadová

www.stateopera.sk