„Druhá třída“ někdejších italských tenoristů

  1. 1
  2. 2

Možnosť surfovať po internete a na Youtube si vypočuť dvadsať rôznych interpretácií jednej a tej istej árie ma priviedla k spomienkam na generáciu dnes väčšinou zabudnutých, no svojho času kvalitných talianskych tenoristov. Počúval som ich predovšetkým prostredníctvom RAI (Radiotelevisione Italiana), ktorý okrem pondelňajšieho live koncertu z Turina od konca 50. rokov uvádzal štúdiové nahrávky opier a predovšetkým prenášal (v stredu a v sobotu na stredných vlnách) predstavenia z talianskych divadiel od La Scaly po Teatro Massimo v Palerme. Títo speváci mali smolu, že ich kariéra sa prekrývala s veľkou érou Maria del Monaca, Giuseppe di Stefana, Carla Bergonziho a Franca Corelliho. Znamenalo to, že síce spievali na najpoprednejších talianskych (viacerí aj svetových) operných javiskách, no gramospoločnosti ich púšťali k práci len zriedkavo, keďže okrem spomínaných štyroch Talianov tam mali vyárendované svoje miesto aj Richard Tucker a Jussi Björling. V nasledujúcich riadkoch sa chcem venovať týmto tenoristom, a to nielen vychádzajúc z ich biografií ale predovšetkým z reálneho kontaktu s ich hlasmi či už cez éter alebo priamo z javiska a napokon aj na základe hodnotení veľkého znalca belcanta Rodolfa Cellettiho. Jeho knihu Historie belcanta v roku 2000 preložila do češtiny Eva Zikmundová a v knihe Teatro d´opera in disco (Rizzoli, 1988) sa venuje aj spomínaným tenoristom druhého sledu.Osobitnú kapitolu tvoria tenoristi, s ktorými som sa zoznámil cez audiozáznamy i priamo na predstaveniach. Jedným z nich bol Doro Antonioni (1929), lyrický tenor, ktorý spieval v La Scale i v Met. V 60. rokoch sa dala v Bratislave kúpiť gramonahrávka Bohémy s neznámymi talianskymi spevákmi, v ktorej interpretoval Rodolfa. Zaujal predovšetkým krásnou farbou hlasu a bezpečnými výškami. O dvadsať rokov neskôr sa objavil ako hosť v Lenárdovej inscenácii Simone Boccanegru v Slovenskom národnom divadle. V stredoch jeho hlas nič nestratil na svojej kráse, no výšky mu už padali príliš dozadu. Generačne mladší Veriano Luchetti (1939 – 2013) zomrel len pred štyrmi mesiacmi a od 70. rokov patril už k prvej garnitúre talianskych tenoristov. Debutoval ale ešte v roku 1965 (v La Scale 1975) a býval následne častým alternantom Petra Dvorského. Kým z jeho počiatkov si ho pamätám v rádiovom prenose Pucciniho Edgara (aj s manželkou Miettou Sighele), koncom 70. rokov som ho videl ako Pucciniho Rodolfa v Budapešti. Vynikal nádherným frázovaním, hoci v extrémnych výškach mu chýbal lesk céčok Petra Dvorského.Skôr do prvej kategórie tenoristov (od 70. rokov) patril aj Carlo Cossutta (1932 – 2000), spievajúci od roku 1958 (mimoriadne často v slávnom argentínskom Teatro Colón) a potom na najvýznamnejších amerických a európskych javiskách (debut v La Scale v 1971) ako významný tenor spinto-drammatico. Prísny Celletti pri recenzie Soltiho nahrávky Otella z roku 1977 (v ktorej Peter Dvorský spieval Cassia) popri tradičných výhradách nešetrí ani chválou („nie je ľahké nájsť lepšieho Otella než je Cossutta“) a potvrdil mi to aj môj zážitok zo spevákovho vystúpenia v tejto opere v 1994 v SND. Potom o štyri roky neskôr ukončil zo zdravotných dôvodov (podobných ochoreniu Sergeja Larina) svoju kariéru. V 60. rokoch začínal a do konca storočia putoval po svetových javiskách Giuseppe Giacomini (1943). K jeho nahrávkam som sa dostal až v posledných rokoch, no v SND vystúpil rok po svojom debute ako 24-ročný Alfréd z Traviaty (1967). Spieval túto úlohu vôbec po prvý raz, čo sa prejavilo aj tým, že v prvom dejstve mal pamäťové problémy. Jeho hlas sa však už vtedy viac ponášal na del Monaca než na ideálneho lyrického interpreta Alfredovho partu. Giacomini to neskôr potvrdil, keď jeho superdramatický tenor žiaril ako Canio, Calaf, Otello, Pollione na svetových javiskách. Napokon najprv na javisku a potom v éteri som počul hlas Franca Tagliaviniho (1934 – 2010), keď som sa na Maggio musicale fiorentino v roku 1967 ocitol na pamätnom predstavení Donizettiho Marie Stuardovej. Ovácie publika si síce vyslúžili predovšetkým geniálne výkony Leyly Gencerovej a Shirley Verrettovej (publikum pri záverečnej klaňačke skandovalo „sole!“), no kvalitným lyrickým partnerom im bol práve Franco Tagliavini. Pre gramospoločnosti nahral neskôr len dva komplety – Boitovho Mefistofela a Berliozovo Requiem. Prechádzam k veľkým tenoristom, ktorých som nikdy nezažil „naživo“. Ferruccio Tagliavini (1913-1995) debutoval na opernom javisku už v 1938, v La Scale spieval po prvý raz v 1942 a v Met 1947, pričom spevácku kariéru ukončil v roku 1965. Začínal ako unikátny tenore di grazia a v 50. rokoch prešiel k lyrickému odboru. Gramoštúdia ho vzali na milosť, a tak má zo 10 štúdiových kompletov, z toho tri s manželkou Pia Tassinari (Werther, Amico Fritz, Martha). Patril k typu manieristických tenoristov, ktorí sa pokúšali kopírovať štýl Tita Schipu a Benjamina Gigliho, no v druhej polovici kariéry priveľmi forsíroval vysoké tóny, ktoré pôsobili pritvrdo a málo uvoľnene. Z talianskych rádiových prenosov si dobre pamätám na jeho Federica z Cileovej Arlesiany, pričom známe Lamento spieval úplne iným spôsobom, ako to zvyknú dnešní spinto tenoristi. Gianni Poggiho (1921-1989) poznali operní fanúšikovia hlavne vďaka štúdiovým nahrávkam s najpoprednejšími sopranistkami (Gioconda s Mariou Callas, Traviata s Tebaldiovou). Slávna je však tiež jeho live nahrávka z Met, v ktorej je Boitovým Faustom popri Siepiho Mefistofelovi. Jeho umelecká dráha trvala do roku 1969, no vo vrcholnej forme spieval najmä v období do roku 1960. Vo výrazovom speve bol jeho tón plačlivý, mal mimoriadne bezpečnú vysokú polohu, ale dynamicky i výrazovo spieval pomerne monotónne, čo mu Celletti nevedel odpustiť a vo svojom hodnotení nahrávok ho vždy odbavil jedinou vetou. Z tradičného talianskeho repertoáru vybočil jeho Lohengrin vo Veronskej aréne (1949 s Tebaldiovou). Na rozdiel od Poggiho Maria Filippeschiho (1907-1979) som už nezachytil v prenosoch talianskeho rozhlasu, ale len prostredníctvom štúdiových nahrávok, ktoré vtedy hojne vysielal viedenský rozhlas. Hoci debutoval už v roku 1937, jeho kariéra kulminovala počiatkom 50. rokov. Neskôr spieval aj spinto úlohy (v Toske, Aide, Trubadúrovi), no do dejín vôjde ako úspešný interpret Arnolda v Guglielmovi Tellovi a Artura z Puritánov. Už toto naznačuje, že jeho doménou bola (kovová, možno až pritvrdo vyznievajúca) vysoká poloha, čo potvrdzujú aj štúdiové nahrávky Normy (s Callasovou) a Dona Carlosa (s Christoffom). Zato veľmi často sa na talianskych rozhlasových staniciach v 60. rokoch ozýval hlas Gianni Raimondiho (1923 – 2008). Debutoval v roku 1947 a k jeho umeleckým vrcholom patrili dve inscenácie Viscontiho v La Scale v rokoch 1956-57 po boku Marie Callasovej (Traviata, Anna Bolena). Preslávila ho ďalej účasť vo viedenskej inscenácii Bohémy (Karajan, Zeffirelli, 1963), ktorá bola neskôr prenesená aj do filmovej podoby. Vďaka štíhlym a kovovým no ľahko tvoreným vysokým tónom spieval aj niektoré Rossiniho party (v operách Mojžiš v Egypte, Semiramis), hoci ako lyrický tenor iným štýlom, než to dnes predvádzajú v Pesare rossiniovskí špecialisti z odboru leggero. V 60. rokoch sa u nás dala kúpiť kompletná nahrávka Traviaty, kde vytváral Alfréda vedľa Renaty Scotto a Ettore Bastianiniho. Celletti o jeho Alfredovi napísal: „Raimondi nielenže mal pekný hlas ale bol ojedinelým zjavom medzi tenoristami 50. rokov, keďže udržal tón v maske aj v polohách od f2, takže výšky potom zneli ľahúčko a striebristo. Horšie to však bolo s frázovaním“. Z live prenosov neviem zabudnúť na jeho Artura z Puritánov, čosi menej sa mu darilo v milánskom Faustovi (1967, s Mirella Freni a Nikolajom Gjaurovom), možno aj preto, že predstavenie sa spievalo ešte v talianskom preklade, ktorý je pre Gounodovu hudbu priveľmi tvrdý. V rokoch 1950-60 vrcholila forma tenoristu Giuseppe Camporu (1923-2004), ktorý sa do La Scaly dostal už tri roky po svojom debute v roku 1952 v modernej opere Lodovica Roccu Uragán (skladateľova opera Dibuk sa v SND hrala koncom 30. rokov). Väčšiu časť svojej umeleckej dráhy pôsobil v USA a nahral sedem operných štúdiových kompletov (Butterfly i Tosku s Tebaldiovou, Boccanegru s Gobbim a Christoffom, Zandonaiovu Francescu da Rimini s Marcella Pobbe). Vo filmovej verzii Verdiho Aidy (s Elisabeth Taylorovou) vytváral v hudobnom podklade spolu s Tebaldiovou mileneckú dvojicu. Častým partnerom inej talianskej sopránovej hviezdy – Antonietty Stelly bol tenorista Gastone Limarilli (1927-1998). Spieval na najväčších svetových scénach (v La Scale od 1959). Osobne si spomínam na priamy prenos z Viedenskej štátnej opery, kde popri Antoniette Stelle spieval Pucciniho gavaliera Des Grieuxa (1964) a na prenos z palermského Teatro Massimo, kde popri Leyle Gencer spieval Arriga v Sicilských nešporoch. Vysoké tóny mal farebné a vedel ich dlho podržať, no Celletti mu vytýka drobenie vokálnej línie a priveľmi veristický prejav. Trocha menej známym bol Pertileho žiak Eugenio Fernandi (1924-1991), tenor lirico-spinto, ktorý v 1954 debutoval v La Scale a 1957 vo Viedenskej štátnej opere. V Met pôsobil celých osem sezón. K jeho najväčším úspechom patrí účasť v Karajanovom salzburskom naštudovaní Dona Carlosa (1958) a o jeho spravodlivom ocenení svedčia mená dirigentov, s ktorými spolupracoval: Serafin, Karajan, Cleva, Schippers, Mitropoulos, Santi, Pradelli. Mal široký repertoár od Edgarda z Lucie po Pucciniho Calafa (nahral ho s Callasovou). Tenoristu Daniele Barioniho (1930) preslávila jediná štúdiová nahrávka – Pucciniho Lastovička s Annou Moffo v hlavnej úlohe. Plné dve sezóny spieval v Met (1956 a 1962) spolu 54 predstavení, brázdil po celej Severnej i Južnej Amerike a napokon aj po Európe. Pôvodne študoval spev ako barytón a na operných javiskách sa pohyboval v rokoch 1954 – 1975 (na koncertoch do 1981). Mario del Monaco o ňom povedal, že to bol jeden z najkrajších tenorových hlasov vôbec, pravdepodobne vďaka nostalgickej farbe jeho strednej polohy. Okrem Dicka Johnsona v Pucciniho westerne (live nahrávka s Tebaldiovou) som ho počul viackrát na koncertoch z Turína. Jeho výšky mali pravé „squillo“ a dokázal ich držať neuveriteľné dlho (napríklad v prvej árii Chéniera, v Marcellovi z Bohémy, v Non piangere Liu a podobne). Jeho doménou bol Puccini a verizmus, čím si nijako nemohol získať uznanie prísneho belcantistu Cellettiho, hoci krásu farby jeho hlasu nemohol ani on poprieť. K menej známym tenoristom patrí Francesco Albanese (1912 – 2005), ktorý sa ako-tak zapísal do dejín opernej interpretácie vďaka tomu, že bol partnerom Callasovej v jej slávnej štúdiovej nahrávke Traviaty (Gabriele Santini,1953, Naxos). Debutoval v roku 1940 a popri talianskych javiskách encyklopédie uvádzajú, že spieval v Londýne, Buenos Aires a Budapešti. Interpretoval vyslovene lyrické úlohy (Nemorino a Ernesto Donizettiho, Rodolfo Pucciniho), istou kuriozitou je Janík z Predanej nevesty spievaný pravdaže v taliančine. Bol skvele technicky pripravený, o čom sa môžeme presvedčiť, ak si vypočujeme niektorú z neapolských piesní, ktoré sa dajú nájsť na Youtube. Nemenej skvelým lyrickým tenoristom bol Luciano Saldari (1933 – 1996), skvelý interpret Artura z Puritanov, z ktorých existuje aj filmový záznam (1966). Prostredníctvom talianskeho rozhlasu som mohol obdivovať jeho Vojvodu z Mantovy a hlavne Pucciniho Rodolfa, kde v duete s Marcellom zo 4. dejstva nádherne frázoval. Objavom 60. rokov minulého storočia bol dramatický tenorista Gianfranco Cecchele (1938), žiak Marcella del Monaca, ktorý debutoval v roku 1964 a o pár mesiacov neskôr už spieval Rienziho v La Scale. V nasledujúcom roku bol partnerom Callasovej ako Pollione v Paríži a v priebehu prvých piatich rokov kariéry, ktorú ukončil začiatkom 90. rokov, odspieval 241 predstavení. Koncom 60. rokov sa dostal v dôsledku neekonomického spievania do hlasovej krízy, z ktorej sa už zotavil len čiastočne, hoci do roku 1981 ešte spieval na veľkých javiskách (vo Viedni 69 predstavení) a s partnermi prvej triedy. Z talianskych rádiových prenosov si ho pamätám ako Pucciniho Calafa v troch rôznych obsadeniach, pričom poslednou partnerkou mu bola Birgit Nilsson (1968) a túto produkciu RAI zaznamenal na video. Na opačnom póle stáli dvaja tenoristi z odboru leggero. Vo svete známejší Cesare Valletti (1922-2000) bol podľa Cellettiho najlepším leggero tenoristom po Schipovi (u ktorého študoval) a jeho jediným nedostatkom bolo, že jeho hlasový rozsah sa končil pri h2. Koncom 50. rokov jeho hlas však trocha stratil na elastičnosti. Z viedenského rozhlasu som počúval jeho nahrávku Talianky v Alžíri (s Giuliettou Simionato), no viac než jeho ďalších deväť štúdiových nahrávok sa cenia dva live komplety s Callasovou (Námesačná a Traviata). Vallettiho konkurentom v partoch Belliniho, Rossiniho a Donizettiho bol Nicola Monti (1920 – 1993), výborný tenore di grazia. Po neoficiálnom debute v 1941 sa k spevu vrátil v 1950 v Scuolo di canto pri La Scale a oficiálne debutoval v neapolskom Teatro San Carlo v úlohe Elvina z Námesačnej (1951), ktorá sa stala jeho profilovou úlohou. Dva razy ju nahral s partnerkou Callasovou (obe nahrávky z roku 1957) a potom Joan Sutherlandovou (1962). Pravda, robiť partnera takým partnerkám nebolo ľahké a Celleti jeho výkon stručne charakterizuje ako korektný. Montiho Almavivu v 1954 snímala talianska televízia, ale na najprestížnejšie svetové javiská sa nedostal, no hosťoval v Paríži, Amsterdame a San Franciscu. Ak porovnáme Montiho interpretáciu v Námesačnej s dnešnou hviezdou Florézom, tak Juhoameričan pôsobí ďaleko virtuóznejšie, chýba mu však typicky belliniovská nostalgická farba a vláčnosť Montiho prejavu. Ak by som chcel vytvoriť aj akúsi pomyselnú 2b kategóriu talianskych tenoristov od konca 50. do začiatku 70. rokov, potom by tam nemohli chýbať ani také mená ako Luigi Ottolini, Angelo Mori, Bruno Prevedi, Pier Mirando Ferrara, Umberto Borso, Umberto Grilli a ďalší. Viacerí z nich by dnes celkom dobre obstáli na medzinárodnej opernej scéne, aj keď interpretačný vkus sa od rokov šesťdesiatych dosť zmenil. Tenoristov, ktorých dnes ponúka Taliansko na medzinárodné javiská, by som (azda s jednou – dvoma výnimkami) zaradil práve do tejto kategórie. Pravda, tak ako v 60.rokoch a potom do konca storočia medzinárodný operný biznis staval len na veľkých menách (a dnes aj na násilnom objavovaní nových a nových idolov), ktoré neustále nasadzoval aj do úloh, ktoré im nepatria (prípad tria veľkých tenoristov Pavarotti – Domingo – Carreras), tak aj dnes možno kdesi v provinčných talianskych divadlách by sa dali nájsť tenoristi, ktorí by dobre obstáli aj v širších reláciách operného sveta. Dobrým príkladom bol napríklad na tohoročných Zámockých hier zvolenských, tenoristaLuciano Ganci. Pravda, dnes však platia aj iné kritériá než v minulosti. Namiesto techniky a štýlu sa dnes kladie oveľa väčší dôraz na výrazový spev tak na javisku ako v nahrávkach a na javisku aj na výzor a herecké schopnosti speváka. Rozumné by však bolo skôr odlíšenie dvoch typov opernej interpretácie s rôznymi akcentmi – spevákov scénických a spevákov štúdiových.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
3 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments