Dvakrát brněnské Hry o Marii

Nová éra v Brne z iného pohľadu 
Súboj sopranistiek v duchovnej opere 

V Janáčkovej opere sa podaril nie často vídaný zázrak, že obidve predstaviteľky, ktoré spolu alternujú sú každá iná, ale obidve sú rovnako vynikajúce. Postava Paskaliny je jedinou skutočne rozsiahlou postavou v opere Hry o Marii Bohuslava Martinů. Na prvej premiére spievala Pavla Vykopalová, druhú Daniela Straková-Šedrlová.

Pavla Vykopalová, ktorej často mnohí vyčítajú chlad či akýsi nesúlad so svojimi postavami, je úchvatná. Je presným typom silne veriacej osoby, ktorá vo svojej viere podlieha záhadnej pýche, ktorú týmto svätým dušiam podsúva diabol. Jej narastajúce napätie, kŕčovité držanie tela, uhrančivé gestá či iskriace oči sú dokonalé rovnako, ako jej nekonečné frázy, kedy nemusí dýchať a s dokonalou farbou zaspieva ohromné pomalé oblúky, ktoré Martinů predpisuje. Jej posadnutosť výnimočnosťou, že ako osoba duchovná má právo poznať Boha ju vedie až k démonickej istote vyžiadať si a dočkať sa znamenia. Samozrejme Boh mlčí tak ako vždy a tieto línie podporené herectvom a prežitkom Vykopalovej dávajú jasné zdôvodnenie, prečo až agresívne strháva zo seba sväté rúcho, pošliape rehoľné sľuby a zmizne z kláštora. Fantastická herecká štúdia od speváčky, tak ako aj jej dokonale zaspievané, extrémne náročné tri árie. Nočná scéna v cele, ária A před rájem a slávna modlitba Ach Bože můj všemohoucí, ktorá nádherným tembrom, piánami a prežitkom je nespochybniteľná.Daniela Straková-Šedrlová, ktorej osudom je asi stále stáť v tieni, napríklad pred rokmi jej dokonalá Margaréta v Boitovom Mefistofelovi, či Alžbeta v Don Carlosovi, je celkom iná. Je oveľa asketickejšia, ľudskejšia, odovzdaná. Mučivý sen, ktorý pochádza od diabla narušuje jej harmóniu. Straková-Šedrlová veľmi osobito pracuje s gestom, ktoré vychádza z jej vnútornej výpovede. Oproti Vykopalovej je celkom inou osobou. Otázky Matke Božej nekladie rúhavo,ale  pokorne, aj kláštorný odev odkladá skôr s bolesťou a smútkom, než vzburou voči Bohu. O to vrúcnejšia je v svetskej krajine, akoby jej ženská láska vykvitla. Od chvíle čo diabol rozhlásil jej obvinenie, je bojovná a dramatickejšia. Aj v závere, keď sa jej sen končí, jej človečenstvo opäť dosahuje inú výrazovú kvalitu. Jej hlas je iný, ako jej alternantky. Široká farebnosť a dramatický taliansky nerv je v ňom výrazne prítomný. Od technicky vedeného piána po sugestívne forte vo vysokých tónoch tak, ako v psychologickom profilovaní aj vo vokálnej línii buduje Zeyerovskú postavu. Vykopalová je skôr hrdinka Dostojevského, ukrutná racionalistka, ktorej dôkazy existencie Boha zlyhávajú v duchu hesla; Boh sa pyšným protiví. Šedrlová-Straková je bližšia literárnej predlohe a duchu evanjelia. Keď stojí na popravisku, jej gesto je v duchu; kto z vás je bez viny, nech hodí kameňom. Dva veľké výkony, dve silné osobnosti v geniálnej opere!Vedľa dám vytvoril ešte jeden interpret geniálnu rolu: Petr Levíček ako Maškaron. Dokonale vedeným hlasom spochybnil rôznych hysterických až buffo tenorov, ktorí by rolu zhodili. Kovovo pevný, herecky sugestívny, tancujúci, mnoho vrstevnatý na malej ploche, ktorú mu skladateľ určil, ovládol javisko. Pôsobivú postavu v neľahkom parte Mariken vytvára Tereza Merklová-Kyzlinková, ktorá je oveľa kompaktnejšia než Alžbeta Poláčková. Merklová-Kyzlinková dáva celú svoju osobnosť do fascinujúcej škály prerodu dievčiny do zvodkyne a diablovej milenky, ku kajúcej a zranenej bytosti.Škoda, že u ostatných dám v sólistickom obsadení, v Česku sa asi už také hlasy ako mali Anna Barová, Jitka Pavlová, Daniela Suryová nerodia, sa neobjavili  hlbšie alty a temnejšie hlasy. Naopak výborne je zladené kvarteto spevákov, ktorým Martinů symbolizuje hlas Ježiša-Ženícha.

Neľahkú úlohu dostal herec Daniel Bambas z Divadla na Vinohradoch. Režisér Heřman pospájal všetky hovorené úseky a skoro neustálou prítomnosťou interpreta na scéne vytvoril postavu Vodcu hry. Bambas sa v pozitívnom zmysle šokujúco zhostil neľahkej úlohy a vytvoril akčného i kontemplatívneho hrdinu s dokonale posadeným hlasom, rečou, dikciou, vedľa rôznych hereckých uhrančivých polôh podľa režiséra. Dnes sa už málokedy vidí v klasickom diele, kde je prvok básnický, dokonalý interpret, ktorý ovláda tak, ako stará herecká garda záludnosti takýchto partov.Bohužiaľ režisér Jiří Heřman, aj keď nemá postava Panny Márie v opere je jeho réžiou prítomná, akosi neuspel s podčiarknutím titulu Hry o Márii. Síce Matku Božiu pôsobivo stvárňuje emeritná primabalerína baletného súboru Jana Přibylová, ale okrem narodenia Mesiáša, sa udalosti zo života Márie neobjavia ani ako paralela k osudom hrdiniek.Najlepšie Heřmanovi vychádza prológ: Panny múdre a nemúdre. Tam vkladá najväčší kus originality a režijného výkladu, keď necháva panny rituálne očisťovať telá mŕtvych, ktoré očakávajú druhý príchod Krista a týmto výtvarne silným obrazom dodáva podobenstvu priam eschatologický rozmer a vnútorné napätie a dejovú líniu. Ďalej však už ilustruje text a hrá sa so svojimi obľúbenými režijnými symbolmi a postupmi. Čo je škoda. Opere ani inscenácii to neuberá, ale ako režiséra ho to stavia do pozície dekoratéra a nie vykladača a vizionára. Život Márie Panny sa v priebehu troch hodín dramaturgickým oblúkom nespojí. Zaniká bolesť matky strácajúcej syna, čakajúcej dieťa, putujúcou nehostinnou krajinou, obraz Sedembolestnej matky, ani oslávenie požehnanej Matky Božej jej nanebovzatím a korunovaním. Toto dokonale vystihla Alena Vaňáková  (posledné Hry o Marii na brnianskej scéne v porevolučnej nálade roku 1990 s dirigentom Jiřím Bělohlávkom). Samozrejme nie je to povinnosť, ale toto logické posilnenie mariánskeho kultu môže byť veľmi pôsobivé, najmä keď režisér si s dlhými pasážami často nevie rady a cíti ich nie ako jednania postáv či zboru, ale ako obraz. Heřman zahodil aj ohromné možnosti pre javisko, ktoré Martinů do opery priamo napísal; zvrhnutie Mariken z oblakov, efekt, keď oživená socha Panny Márie zostúpi a prevezme miesto Paskaliny v kláštore a naopak. Namiesto toho vymýšľa pochybné a často aj bludné ornamenty, napr. z Paskalininho milenca, o ktorom sa nikde nehovorí ako o manželovi v kanonickom rámci cirkvi, urobí nakoniec anjela, či podivné prepojenie Prológu s Mariken, kedy Mariken vidíme ako nejakú hriešnicu, ktorá s blaženými neodišla za Ženíchom k nebeskej hostine, ležať pred bránou neba. Prečo? Pointa je predsa tá, že Mariken sa kajá, spomenie si na medailón a Máriu, ľutuje svoj život v hriechu a je spasená. Podobne ako Margaréta z Mefistofela. Aj o podobe rytiera v Paskaline by sa dalo polemizovať. Naopak výborne vyšlo ako s choreografom rozpohyboval operných sólistov a vyhol sa oddelenému inscenovaniu tanca duší Mariken či Paskaliny. Pôsobivý je aj moment ako Panna Mária s archanjelom dáva Mariken medailónik, či symbol kľúča.Alebo využitie zvukomalebnosti scény, drevenej podlahy v duchu prostého ľudového divadla. Ani hra so symbolmi nevychádza. To, že visia na scéne tri klince pre Ježiša, či jeho tŕňová koruna, alebo sa zapaľujú sviece ešte nedáva konaniu či ich prítomnosti opodstatnenie. Nevedno, či sa inscenácia ešte vráti do ND v Prahe, ale brnianskemu uvedeniu scénografia moc nepomohla, skôr ubrala. Výprava koncipovaná pre pražskú historickú budovu v širokouhlom amfiteátri Janáčkovho divadla mnohým divákom silne uberá viditeľnosť scény, tak ako dva odpudzujúce zábradlia nad orchestriskom kvôli nástupom zo sály. Elegantný design scény, kedy sa priznane – ako v stredovekom divadle – vymieňajú kulisy je pôsobivý, ale brnianskej scéne by sa žiadalo to, čo v Prahe nešlo, väčšej stupňovanej línie do výšky ako si prial už skladateľ. Kvôli nevhodnému svieteniu a množstvu dymu zapadol aj efekt, kedy sa v okne nad popraviskom zjaví Mária a zachráni Paskalinu z plameňov.Veľké plus inscenácie je naopak choreografia Jana Kodeta. Jeho práca v tíme s Heřmanom by mala byť vzorom ostatným choreografom v opere. Vysoká invencia a fantastické vedenie zboru aj sólistov k neokázalému pohybu aj tancovaniu je úžasné. Rafinovaný spôsob ako sa tanečnice preplietajú s mladými dievčatami v prológu, je sugestívny. Aj vysoká pohybová kultúra, ku ktorej sú vedené sólistky či obidvaja diabli: Svatopluk Sem, Igor Loškár, či Petr Levíček je výborná. A tak v režijne bezradnej druhej polovici vysoko čnie choreografické rozpohybovanie zboru a celá pasáž hry v hre – Na mšu svatú zvonijú, kde navyše živý oheň na scéne evokuje aj blížiacu sa popravu Paskaliny plameňom. Podobne sugestívne je aj Requiem. Vďaka šéfovi baletného telesa Máriovi Radačovskému divák môže spoznať na scéne vynikajúcich interpretov: Adama Sojku, Martina Svobodníka, Arthura Abrama, Markétu Habalovú, Ilariu Ghironi, ktorí invenciu Kodeta posúvajú ešte o ďalšie stupne vyššie. Druhým plusom od inscenačného tímu sú kostýmy Alexandry Gruskovej. Fantastická voľba strihov, materiálov, farebnej škály, detaily a dôslednosť v realizácii činia niekedy z veľmi jednoduchých modelov výsostný divadelný kostým.Ak mal režisér s prenesením inscenácie menej práce, ohromnú prácu odviedli dvaja guru hudobného naštudovania. Dirigent Jakub Klecker a skutočne to možno napísať, legendárny zbormajster Jozef Pančík. Umiestnenie zboru na balkóne, navyše celou sálou rozdeleného na mužské a ženské hlasy, dolu na scéne detský zbor či externý zbor, priniesli úchvatné zvukové zážitky. Umiestnenie zboru, ktorý je komentátorom mnohého diania do hľadiska, zdôrazňuje ľudový charakter tohto divadla či sledovanie posvätného rituálu a dodáva vzrušujúcu interakciu, keď zbor akoby verejne prednášal myšlienky divákov a adresoval ich scéne. Pančík vypointoval každé slovo, telesu je dokonale rozumieť, vypracoval každú frázu, ktorá sa nezlieva a je možné ju sledovať v bachovsky dokonalom kontrapunkte. Nádherné farby jednotlivých typov hlasov, krásny tón sopránov, či sonórny zvuk basov. Klecker pomáha sólistom tým ako ich vedie a ako vedie orchester. Nádherné zvukové bohatstvo, nechanie priestoru všetko vyspievať, nič neprekrývať, nehnať sa dopredu. Kryštálové zvuky klavíra, huslí, dokonale posadené dychy. Úžasný zážitok. Zbor potvrdil po rokoch strádania v pochybných inscenáciách opäť svoj vysoký nielen spevácky, ten má vždy, ale aj javiskový kumšt. Tak, ako keď pri režijnom pulte stál Pountney pri Její pastorkyni, Gréckych pašiách, či Inga Levant u Borisa Godunova. Ohromné nasadenie k hereckému konaniu, tancu, vnútorný náboj a k tomu vokálne majstrovstvo vlastne dokázali, čo je na opere ako divadelno-hudobnom žánri to prekrásne.Škoda, že vedenie divadla sa v PR kampani chváli počtom účinkujúcich a nie niečím hodnotnejším. Trvalejším. Stalo sa to už aj pri baletnom Luskáčikovi. Divák nie je hlúpy, je vzdelaný a inteligentný a vie oceniť kvalitu, ktorú inscenácia nepochybne prináša i keď sa s ňou celkom správne dá polemizovať. Ale po otrasných inscenáciách minulých vedení, ktorých prenesené inscenácie boli ako z odpadu, je tu projekt, ktorý si zaslúži vypredanú sálu.

Hodnotenie autora glosy:
1. premiera: 75 %
2. premiera: 80 %

Bohuslav Martinů:
Hry o Marii
Hudební nastudování: Jakub Klecker
Dirigent: Jakub Klecker
Režie: Jiří Heřman
Scéna: Pavel Svoboda
Kostýmy: Alexandra Grusková
Choreografie: Jan Kodet
Světelný design: Daniel Tesař
Sbormistr: Josef Pančík
Sbor a orchestr Janáčkovy opery
Pěvecký sbor Masarykovy univerzity
Sbormistr: Michal Vajda
Dětský sbor Brno
Sbormistr: Valerie Maťašová
Premiéry 27. a 29. března 2015 Janáčkovo divadlo Brno

Vůdce hry – Daniel Bambas
Ženich – Pavla Vykopalová, Jana Hrochová Wallingerová, Petr Levíček, David Nykl / Daniela Straková-Šedrlová, Markéta Cukrová, Petr Levíček (alt. Jan Šťáva, Zoltán Korda)
Archanděl Gabriel / Matka Boží / Kovářova dcera / Sestra Marta – Jana Hrochová Wallingerová / Markéta Cukrová
Panna pošetilá – Lenka Čermáková / Daniela Baňasová
Obchodník s oleji – Igor Loškár / Pavel Katsiushyn
Obchodník s oleji – Jan Šťáva / Ladislav Mlejnek
Mariken / Marie / Soprán – Alžběta Poláčková / Tereza Merklová-Kyzlinková
Bůh – David Nykl / Jan Šťáva
Ďábel – Svatopluk Sem / Igor Loškár
Piják – Jiří Klecker / Ladislav Mlejnek
Maškaron – Petr Levíček (alt. Zoltán Korda)
Kovář – Jan Šťáva / Jiří Klecker
Šenkýř – Igor Loškár / Pavel Katsiushyn
Sestra Paskalina – Pavla Vykopalová / Daniela Straková-Šedrlová
Alt – Lenka Čermáková / Daniela Baňasová
Tenor – Petr Levíček (alt. Zoltán Korda)
Bas – David Nykl / Jan Šťáva

www.ndbrno.cz

Foto Marek Olbrzymek

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Hodnocení

Vaše hodnocení - Martinů: Hry o Marii (ND Brno)

[yasr_visitor_votes postid="157970" size="small"]

Mohlo by vás zajímat