Dvakrát Eva Šušková, tajný hlas

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Obal CD je „z dielne“ poprednej slovenskej akademickej maliarky Doroty Sadovskej, ktorá tentokrát vystupuje ako umelecká fotografka. Na obal CD a vnútorný buklet totiž vytvorila sugestívny farebný výrez tváre sopranistky – detail jej očí. „Tajomný“ pohľad krásnych očí teda vtiahne poslucháča do rovnako tajomného sveta súčasnej vokálnej tvorby slovenských autorov strednej, pomaly už aj staršej generácie:
– Iris Szeghy s piesňou Meadow Song – quasi Lúčnym spevom;
– Viery Janárčekovej a jej vokálneho cyklu z ôsmich piesní Spievanky, spievanky;
– Ilju Zeljenku so skladbu Rozmar (r. 1983) – ako spomienku na dnes už nežijúceho skladateľa prvej slovenskej avantgardy;
– Tomáša Boroša so symbolisticky vyznievajúcou skladbou Slová;
– Ivana Buffu – klaviristu, skladateľa a umeleckého vedúceho avantgardného hudobného súboru Quasars Ensemble – so skladbou The Four Agreements, inšpirovanou citátmi z knižnej podoby múdrosti starých Toltékov;
– Luciu Koňakovskú so skladbou Odchádzanie (z r. 2009)
– Martina Burlasa s koncertnou piesňou Chlad pomáha na vlastné slová, inšpirovanú tvorbou Valentina Silvestrova.

Každá zo skladieb je vďaka rozdielnemu rukopisu autorov špecifická. Interpretka ich oživuje svojím podaním a osobitým prežívaním. Vokálnou kultúrou a hlasom rešpektuje slovo, jeho poetický potenciál, posolstvo, podčiarkuje vokálnym majstrovstvom a vlastným, osobitým prístupom zvláštnosti  partitúr. Ak Ilja Zeljenka svojím Rozmarom (a niektorými – nie všetkými – „hravými“ skladbami) v osemdesiatych rokoch prekvapil spracovaním vokálnej línie a najmä netradičným vedením hlasu, hravosťou prístupu k textu, ktorý rôznym spôsobom „rozbíjal“, dnes akoby sa slovenskí skladatelia viac prikláňali k jasnému umeleckému a ľudskému posolstvu, i keď tiež občas experimentujú s farebno-vokálnou zložkou melodickej línie, využívaním hlások a slabík – na vyjadrenie pocitov radosti, sklamania, bôľu.

Podrobnejšie k nahrávkam: Szeghyovej Meadow Song je z r. 2011, no verzia s altovou flautou mala premiéru r. 2014 vo Frankfurte a následne v Bratislave. Skladba je náročná na vypäté výšky a súlad dvojhlasu altovej flauty so sopránom, ktorý je v akomsi farebno-interpretačnom kontraste, ale v istých momentoch aj v súlade s hlasom interpretky. Tá spieva celú skladbu na samohlásku „a“, resp. slabiku „ha“, napodobňujúc občas „halekanie“ (volanie) žien pri hrabačkách na podhorských lúkach. Melodicky je Szeghy autonómna, moderná – bez ilustrovania konkrétnej ľudovej piesne. Až v závere vyše 5´ minútovej skladby zaznie v zadumaní priama citácia trávnice „Hrabala, hrabala“. Je to pohľad do duše, uspávanka, alebo spomienka na lásku? Ktovie. Flautový záver je korunkou na hudobnej básni.

Viera Janárčeková postupuje v kompozícii celkom opačne: jej cyklus Spievanky, spievanky vychádza z konkrétnych ľudových piesní: vokálnu líniu ponecháva pôvodnej melódii, zato flauta modernou hudobnou rečou dopracováva náladu, tvorí samostatné medzihry, ktoré uzatvárajú – ale aj otvárajú – nový svet nasledujúcej piesne. Janárčeková pietou k melódii nadväzuje na tradíciu slovenských „národných“ skladateľov, no komentárom v inštrumentálnych vstupoch dielo dopovedáva svojím spôsobom. Čistý jasný hlas sopranistky využíva skladateľka od vysoko postavených tónov (pieseň č. 4 aj č. 8) – až do mezzosopránových polôh (pieseň č. 5), vždy s ponechaním bohatej citovej tvárnosti, farebnosti tónu, plného porozumenia pre ľudový interpretačný štýl i bohatosť rôznorodých nálad, vrátane jemnej nostalgie (pieseň č. 7). Šušková dotvára cyklus povýšením základného folklórneho odkazu s mixážou moderného kompozičného sprievodu, dvojhlas medzi ňou a flautistkou privádza poslucháča do sveta absolútnej duchovnej krásy. Andrea Mosorjaková – podobne ako v Szeghyovej skladbe – je speváčke rovnocennou partnerkou, pričom jej skladateľka občas zadá aj zvukovo-ilustratívne úlohy (v 8. piesní je to napodobenie hlasu vtákov).

Ilja Zeljenka sa v Rozmare pohráva so slovom Adieau – nevdojak evokujúc Stockhausenovu skladbu na to isté slovo. Skladateľ rozložil rozlúčkový pozdrav na jeho fragmenty, ktoré analyzoval v hláskach a slabikách (ú, ó, a, dia…). Rozmar vyžaduje od vokálno-inštrumentálnej súhry veľa partnerského porozumenia a súhry. V tomto smere bol vynikajúcim partnerom speváčke basklarinetista Branislav Dugovič. Hlas sopránu je využívaný viac inštrumentálne, hravo, bez nejakých vážnych posolstiev, zato s maximálnym kontrastom, aby 7´ minútová skladba nebola ani v jednom okamžiku nudná, unavujúca či opakujúca interpretačné postupy. Pred vyše tridsiatimi rokmi (r. 1984) premiérovala túto vokálnu ekvilibristiku Zeljenku česká sopranistka Brigita Šulcová, ktorej skladateľ dielo dedikoval. V Koncertnej sieni Klarisky ju sprevádzal basklarinetista Josef Horák, člen slávneho Due Boemi di Praga. Kto sa na to pamätá, môže porovnávať – kto nie, obdivuje majstrovstvo mladej slovenskej speváčky a perfektného domáceho basklarinetistu.

Tomáš Boroš napísal r. 2013 skladbu Slová – vyjadrujúcu existenciálnu úzkosť jedinca v prostých, za sebou radených slovách, bez ich metaforického či básnického dotvorenia, zato skľučujúcich a zúfalo hľadajúcich východisko: v záverečnej fáze skladby v túžbe po láske, ktorá však interpretačne i kompozične vychádza skôr ako výsmech a pochybnosť. Slová, na ktoré vznikla kompozícia, sú z dielne autora: Zábradlie, Oprieť. Balkón. Vyjsť, Dýchať. Strach. Ísť. Nestáť. Niesť. Vďaka. Chvála, Sláva. Sám. Všetci. Všetko. Nur die Liebe. Speváčka túto silne pocitovú hudbu vyjadrila nielen vokálmi, ale aj prídychmi, šepotom, mraučaním, hnusom, mľaskotom, slabikou hm, virtuóznymi melizmami (v slove „Nur“ na slabiku „Nu“), pochybovačným začudovaním, pričom záver doviedla vo finále k rezignácii a výsmechu. Na obsahové a vokálne stvárnenie vložila veľa fantázie a prežívania, nečakaných prostriedkov, ktoré „obchádzajú“ definované vokálne postupy. Okrem spevu hrá na bubienok, zvonkohru a altový xylofón, čo dodáva Borošovej skladbe ďalšie náladové podtexty.

Ivan Buffa v The Four Agreements (z r. 2010) – v praktickom sprievodcovi osobnou slobodou – vedie poslucháča štyrmi múdrosťami starých indiánskych mágov: Nezneužívajte slovo. – Neberte nič osobne. – Nevytvárajte si žiadne domnienky. – Vždy robte všetko tak, ako najlepšie dokážete. Skladateľ na anglickom základe textu vystaval pre interpretku priam vokálne serpentíny, na ktorých slová delí, variuje, rôzne významovo dotvára, pričom ju autor občas necháva letieť krkolomným hlasovým  slalomom – od najvyšších sopránových polôh po hlboké altové hĺbky. Je bez inštrumentálneho sprievodu, zato s veľkými hlasovými skokmi, mimoriadne náročná na rytmicko-vokálne stvárnenie. Niekedy pôsobí improvizačne, vrátane rôznych výkrikov a mľaskania, čo je však zrejme presne premyslený interpretačný efekt. Skladba je mimoriadne expresívna, interpretačne azda najnáročnejšia z predstavovaných, pričom má i najhlbšie (najpoučnejšie)  posolstvo.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Hodnocení

Vaše hodnocení - Eva Šušková – secret VOICE (Hudobný fond Bratislava 2015) (CD)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na