Dvakrát Eva Šušková, tajný hlas

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Lucia Koňakovská v Odchádzaní (pričom skladateľka ako svoj komentár k dielu dopísala „In memoriam“), kompozícii z r. 2009, vytvorila hudobnú poéziu ticha, s veľkým expresívnym dopadom. Hlas sa tu ponára do meditácie na slovo „hej – ha – he“, pričom končí quasi hlbokým zamyslením nad životom. Dielo je napísané pre soprán a altovú, resp. basovú flautu (vynikajúca Andrea Mosorjaková), ktorá často reprízuje melodickú líniu vokálu. Dielo vyznieva atonálne, dokazujúc, že nie vždy treba a možno nájsť pevné centrum umenia, života. Na CD najdlhšia – 12´minútová – kompozícia vytvára veľký oblúk žalospevu. „In memoriam“ končí v pianissime na „hm“ – ako zamyslenie, vnútorná meditácia.Posledným interpretačným vkladom Evy Šuškovej na jej vzácnom profilovom CD je skladba Martina Burlasa na vlastné slová Chlad pomáha z r. 2014 – jemná, vibrafónom podfarbená hudba, akoby „premrznutá“ chladom, inšpirovaná tvorbou ukrajinského skladateľa Vladimíra Silvestrova, konkrétne jeho Tichými piesňami pre barytón a klavír – ale nielen nimi!

Martin Burlas vo výstižnom hodnotení  Silvestrovovej tvorby (Hudobný život č. 10/7), najmä jeho 6. symfónie, s istou nostalgiou uzatvára svoje zamyslenie o hudbe tohto významného skladateľa 20. a 21. storočia slovami: „Je to posledné obzretie sa dozadu, kým sa dvere úplne nezatvoria a za nimi zostane všetko, čo sme mali radi. Je to posledná chvíľa, ktorá nám zostáva pred rozlúčkou, aby sme sa naposledy pozreli, čo strácame, a čo už nikdy viac nebude tak, ako bolo.“

Chlad pomáha je teda – slovami Burlasa v komentári ku skladbe: „…veľká príležitosť, práve kvôli jej (rozumej: Šuškovej – pozn. autorky) profesionalite vzdať poctu V. Silvestrovovi a ukrajinským i ruským umelcom, ktorých ich vlastné presvedčenie a spoločenská situácia od nepamäti drvili a neľútostne s nimi zachádzali, ako s niečím nepriateľským a cudzorodým, aj keď práve ich život a práca nakoniec dali zmysel veľkej kultúre, ktorá sa nachádza zhodou okolností na východ od nás a vo viacerých momentoch určovala nasmerovanie svetového kultúrneho vývoja.“ Speváčka – podľa vlastného vyznania – vokálnu líniu interpretovala „na pol hlasivky“, ako keby si celkom ticho pospevovala, aby tým nikoho nerušila. V závere počuť elektroakusticky vytvorený šum, rozplývajúci sa do záverečného ticha – ako skladateľský zámer, prerušiť tok krásnej a smutnej piesne niečím veľmi nepríjemným. Pripomína to prerušovanie rádiových vĺn pri zakázaných rozhlasových staniciach v rokoch totality. Tu je to nielen „elektroakustický miniefekt“, ale aj racionálna spomienka na minulosť, a v súčasnosti azda na vonkajšie šumy, ktoré nás rušia v rozjímaní. V Burlasovej skladbe nie je veľa slov, ale obsah je výsostne poetický, krehký, snivý. Melodicky a interpretačne krehká hudba vokálu pripomína jemnosť krištáľu. Pritom sa strieda s anjelsky vyznievajúcim zvukom vibrafónu, vytvárajúc tak celkovo neskutočne krehkú atmosféru chvíle – s nadpozemským charakterom celku. Dlhé roky avantgardne vnímaný skladateľ, inklinujúci k minimalistickej hudbe, sa v rokoch ľudskej zrelosti a ľudskej hĺbky dostal ku koreňom umeleckej záhady, akou je tvorba – jeho, i Silvestrovova. Tá, ktorá zasiahne nielen sluch, ale najmä srdce – bez veľkých a patetických avantúr: prosto, zato s hlboko emotívnym dopadom. Šušková je skladateľovi jedinečnou vokálnou partnerkou v snovej i spomienkovej atmosfére slovného a hudobného básnenia.

Elektroakustický zvuk v závere je zároveň výzvou pre speváčku, aby vo svojom najbližšom projekte pripomenula slovenskú elektroakustickú tvorbu minulých desaťročí, ktorá vznikala na pôde už neexistujúceho Experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu a dosiahla medzinárodné parametre.Hodnotenie autorky recenzie: 90 %
***

Pocta Janáčkovi
V minulom roku si celý umelecký svet pripomínal 160 rokov od narodenia moravského skladateľa Leoša Janáčka (1854–1928). Pri tej príležitosti vznikol vskutku hudobný skvost – CD album: Tales from My Diary (vydal Hudobný fond, Bratislava 2014). Album, s grafickým riešením obalu Romanom Harvanom, violončelistom zo zostavy Polajka, sa podľa slov odbornej kritiky stal „…jednou z hudobných udalostí roka“. Originálna hudobná pocta skladateľovi Leošovi Janáčkovi tu spojila osemnástich hudobníkov – vrátane mimoriadne vzácneho českého hosťa, medzinárodne ceneného jazzového kontrabasistu Miroslava Vitouša. O ideu celého projektu dvojdielnej nahrávky sa pričinil v prvom rade tenorový saxofonista a skladateľ Nikolaj Nikitin, tiež ako výkonný producent (executive producer). Ďalšími z tvorcov projektu Tales from My Diary je spevák, hudobný producent a kompozične zdatná osobnosť Robert Pospiš a jeho hudobný spoluproducent Martin Sillay – gitarista na albume Polajky.Na prvom nosiči je Nikitov Ensemble, zložený zo slovenskej jazzovej špičky, ale aj členov Slovenskej filharmónie a spomínaného exkluzívneho českého kontrabasistu Miroslava Vitouša (ktorý počas svojej kariéry spolupracoval s Milesom Davisom, Wayneom Shorterom, Chickom Coreom a ďalšími legendami jazzu). Na janáčkovskom projekte spolupracoval Vitouš s veľkou ochotou a inšpiratívnosťou nielen ako rovnocenný hráč, ale aj sólista, ktorý dostal veľkú plochu na demonštrovanie svojho majstrovstva v sólovom dotvorení skladieb na Janáčkove invenčné podnety z dvoch radov klavírneho cyklu Po zarostlém chodníčku (konkrétne v skladbách Zjevení I., Naše noc, Mluva, Lístek přivanutý a Zjevení II.) a spolupracoval na sláčikovom kvartete s voľnou improvizáciou pre kontrabas Conversations od Nikolaja Nikitina. Ten, ako inšpirátor albumu, vybral na prvý nosič šesť kontrastne zoradených kompozícií zo svojich hotových jazzových úprav Janáčkovho cyklu Po zarostlém chodníčku (vznikali v rokoch 2011–2014). Okrem toho Nikitin napísal r. 2013 už spomínané sláčikové kvarteto Conversations. V tejto autonómnej hudbe ho inšpirovali strhujúce Janáčkove sláčikové kvartetá. Pred realizáciou projektu sa Nikitin rozhodol doplniť imaginárny part kvarteta o voľne improvizovaný hlas. Ten dal Miroslavovi Vitoušovi, ktorý – na veľké potešenie – prijal ponuku na nahrávanie. Vitouša spoznal Nikitin vďaka violončelistovi Eugenovi Prochácovi, poprednému, medzinárodne známemu slovenskému violončelistovi. A tak Vitouš doplnil svojím umením nielen Nikitinove sláčikové kvarteto, ale vlastnými hudobnými predstavami aj jazzové úpravy z cyklu Po zarostlém chodníčku.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Hodnocení

Vaše hodnocení - Eva Šušková – secret VOICE (Hudobný fond Bratislava 2015) (CD)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na