Evelyn Glennie – žena, která cítí akustiku

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Avšak v prípade Vivaldiho som mala pocit, že to je jediný skladateľ, kde aranžmán pre vibrafón dokonale sedí. Cítila som, že Vivaldi vo vibrafónovej verzii je rovnako dobrý ako originál a možno dokonca ešte aj zaujímavejší. Tak som si tieto úpravy ponechala a Vivaldiho hrám naďalej. Vo Vivaldiho Koncerte C dur to podľa môjho názoru funguje úplne na 100 percent, Štyri ročné obdobia už nehrávam, pretože tam to fungovalo len zhruba v 80 percentách skladby, v niektorých pasážach ste mohli totiž cítiť, že je to aranžmán. Dnes hrám naozaj len také diela, kde cítim, že to funguje stopercentne.

Komponujete aj filmovú hudbu, ktorá je veľmi vysoko oceňovaná. Ste asi jedinou hluchou skladateľkou filmovej hudby v súčasnosti. V minulosti však viacerí hudobní skladatelia – napríklad Beethoven alebo Fauré – tiež písali svoje diela v čase, keď už boli hluchí, a fungovalo to. Pred niekoľkými mesiacmi ste dokončili hudbu pre film Altamira s Antoniom Banderasom a Rupertom Everettom v hlavných úlohách. Môžete nám k tomuto projektu povedať viac?

Pokiaľ ide o hudbu k filmu Altamira, tam som len spoluautorka spolu s Markom Knopflerom (poznámka autora: Mark Knopfler: 1978–1995 člen skupiny Dire Straits, autor hitu Money for Nothing, po odchode z Dire Straits spolupracoval s Tinou Turner, Ericom Claptonom a Bobom Dylanom na sólových projektoch). Film Altamira je drámou o objavení jaskyne Altamira a je nafilmovaný podľa skutočnej udalosti. Tento projekt som však dokončila ešte v minulom roku. Asi pred dvomi mesiacmi som ale dokončila hudbu k ďalšiemu filmu, ktorý je venovaný Helen Keller. A to je film, o ktorom by som chcela povedať pár slov, pretože sa ma dotýka osobne svojím posolstvom.

Dobre, tak nám povedzte viac o tomto vašom projekte.

Film je natočený podľa skutočnej udalosti. Helen Keller sa narodila ako zdravé dievčatko, ktoré počulo a videlo tak ako všetky ostatné deti. Keď mala 19 mesiacov, dostala ťažkú infekciu, v dôsledku ktorej prišla súčasne o sluch a aj o zrak. Ako takmer dvojročné dievča nevedela síce rozprávať, ale už blabotala. Potom ako oslepla a ohluchla, zúfalo v sebe hľadala schopnosť prehovoriť, použiť svoj hlas, aby úplne nestratila kontakt so svojím okolím, pretože už vtedy chápala, že je to komunikačný prostriedok, iba zatiaľ nevedela, ako s ním narábať. Šesťročná dcéra kuchára, ktorá žila na tej istej farme spolu s ňou, bola schopná čiastočne chápať niektoré signály, ktoré sa toto maličké hluché a slepé dievčatko snažilo už vtedy odkázať okoliu.

Neskôr však Helen samozrejme prišla o všetky svoje spomienky, pretože kto z nás si pamätá, čo cítil a vedel, keď mal dva roky… Spolu so stratou pamäte stratila aj schopnosť blabotať, nepamätala si teda viac, ako sa to robí, keď chce človek používať hlasivky, a všetky jej pokusy komunikovať s okolím prostredníctvom hlasu ustali.

(poznámka autora: Keďže Helen bola nielen hluchá, ale aj slepá, použitie slepeckého písma nepripadalo do úvahy. Rodičia hľadali čokoľvek iné, aby sa jej mohli nejako prihovoriť. Jej kamarátka Anne Sullivan nakoniec skúšala nadviazať komunikáciu takým spôsobom, že Helen vzala za ruku a jemne posúvala prsty a dlaň dievčatka do rôznych polôh, ktoré mali symbolizovať písmená abecedy, a to napriek tomu, že dievčatko žiadne písmená ešte nepoznalo. Najskôr ju naučila ukazovať písmená D O L L a keď ich Helen už vedela ukázať v správnom poradí, mechanicky, bez toho, že by tušila ich význam, tak dostala do ruky bábiku – po anglicky doll. A keď ukázala písmenká C A K E v správnom poradí, dali jej do rúk koláč – cake. Takto malá Helen po množstve opakovaných pokusov začala tušiť, že znaky rukou znamenajú konkrétne pojmy, a začala sa ich učiť. Dlho to však vyzeralo, že tento postup je na ňu príliš zložitý a nemôže nikdy uspieť, nakoľko písmená síce spolu tvorili slová, ale žiadne slová dvojročné dievča ešte nestihlo spoznať. Jej kamarátka sa však nevzdávala a mnoho mesiacov pokračovala v neúspešnej procedúre. Keď jedného dňa naberala vodu z pumpy na dvore, všimla si, že Helen jej niečo signalizuje rukou. Malé dievčatko, cítiac na rukách vodu z pumpy, začalo ukazovať prstami písmená W A T E R – voda. Vtedy sa definitívne ukázalo, že metóda môže fungovať, a malú Helen rodičia zobrali ku Alexandrovi Grahamovi Bellovi – neskoršiemu objaviteľovi telefónu, ktorý sa v tom čase zaoberal hluchými deťmi. Vďaka Bellovi sa postupne dostala až k špecialistom, ktorí s ňou pracovali, až kým sa naučila písať a prostredníctvom Braillovho písma aj čítať. V roku 1903 ako 22ročná dokonca sama napísala autobiografickú knihu The Story of My Life.)

Helen Keller a Anne Sullivan (1888) (zdroj archív autora)

Keď sa v dospelosti Helen naučila rozprávať, mala taký svojský, charakteristický prízvuk, nevedela presne, ako má vyslovovať. To nebol v podstate prízvuk, skôr v jej hlase bola prítomná zvláštna rezonancia. Vo filme sme sa ju snažili napodobniť a ja som teda navrhla, aby herečka strčila hlavu do tympanu a hovorila v jeho vnútri. Tympan rezonoval, až nakoniec bolo počuť len zvuk nástroja bez samotného hlasu herečky. Jedna z viet, ktoré Helen povedala, keď sa konečne naučila rozprávať, bola „I am not dumb now.“ („Už nie som nemá,“ ale aj „Už nie som hlupák.“). Spôsob, akým to povedala, a modulácia hlasu, ktorú pritom použila, boli veľmi nezvyčajné. Takže aj herečka použila práve túto formuláciu a tento spôsob modulácie hlasu vo vnútri rezonujúceho bubna. Dosiahli sme veľkú podobu so spôsobom rozprávania Helen. Je to tak trochu aj symbolické. Bola to práve rezonancia, ktorá otvorila Helen celý náš svet. Napríklad pre ňu vyrobili špeciálny tablet, ktorý reagoval na rezonanciu. Keď naň položila ruky, mohla vnímať hudbu.

Helen nikdy nemala problém komunikovať s ľuďmi, skôr ľudia mali problém komunikovať s ňou. Necítila sa menejcenná, písala, verejne vystupovala, bojovala za práva handicapovaných. Cestovala po svete, dostala sa až do Indie. Nesedela doma v kúte len preto, že je hluchá a slepá. Keď sme vytvárali hudbu k tomuto filmu, tak by si možno niekto mohol pomyslieť, že takýto príbeh bude vyžadovať smutnú muziku. No to bola práve tá posledná vec, ktorú by sme chceli urobiť. Chceli sme naopak skomponovať hudbu súčasnú, hudbu, ktorá by donútila ľudí počúvať tento príbeh a počúvať jej rezonujúci hlas a vôbec veľmi pozorne vnímať Helen. Myslím, že sa to podarilo.

(poznámka autora: Helen Keller zomrela v roku 1968. Štyri roky pred smrťou jej americký prezident Lyndon B. Johnson udelil jedno z najvyšších amerických ocenení – prezidentskú Medailu slobody).

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Související články


Napsat komentář