Faustovo prokletí jako žánrový hybrid. První Berlioz v Opeře SND

Opera Slovenského národného divadla určite nie je prvým ani posledným divadlom na svete, ktoré sa ocitlo v „červených číslach“. Ako z neutešenej situácie, do ktorej sa slovami ministra kultúry dostalo vlastnou vinou („treba sa prikrývať len takou perinou, na akú máme“, Marek Maďarič v apríli 2016), vykorčuľovať? Logika velí, že úsporným a zároveň výnosným režimom. Len akým kľúčom ho otvoriť? Z aktuálnej ponuky sa dá tušiť, že akcentovaním kasových titulov (áno, na plagáte do konca kalendárneho roka prevažuje Verdi a Puccini, nechýba Carmen a Barbier) a – aby premiérová kolónka neostala prázdna – predpokladane nízkorozpočtovým uvedením nového titulu. Dodatočná dramaturgická voľba padla na opus neoperný, v ostatnom čase však nezriedka hraný aj v javiskovej podobe, dramatickú legendu Hectora Berlioza Faustovo prekliatie.

 

Prvý Berlioz v Opere SND
Faustovo prekliatie ako žánrový hybrid

Lenže: Bola poloscénická verzia ozaj úspornou? A udrela dramaturgia výberom tohto opusu, obrazne povedané, klinec po hlavičke? Vedenie opery stavilo na skladateľa a titul pre Operu SND nepoznaný. Žiadna z Berliozových opier (Benvenuto Cellini, Les Troyens, Béatrice et Bénédict) sa dosiaľ na Slovensku nehrala a napriek tomu, že žiadnej z nich nemožno uprieť punc zaujímavej originálnosti, po ich spoznaní v zahraničí (Salzburský festival, Theater an der Wien) by som, po vnútornej úvahe, či ich neprítomnosť v širšom dramaturgickom kontexte je pre nás mankom, za nimi ani tak nevzlykal. La damnation de Faust (Faustovo prekliatie) napokon nie je operou v pravom slova zmysle, ale „légende dramatique“, a zaznela koncertne v Slovenskej filharmónii. Pre Operu SND, konkrétne pre jej marketingovú zložku, išlo o dielo natoľko neznáme, že v tlačenej ponuke abonentiek jej autorstvo prisúdilo pôvodne Georgesovi Bizetovi. Tento lapsus, síce už dávno zabudnutý, má asi pôvod v skutočnosti, že Berliozova faustovská verzia sa do dramaturgického plánu dostala až dodatočne, po zistení reálnej ekonomickej situácie v štátnej príspevkovej inštitúcii.

Avizovaná bola poloscénická verzia. Môže byť. Faustovo prekliatie sa vo svete hráva koncertne aj scénicky, tak prečo neskúsiť cestu uprostred. Hoci, ak berieme „krízové manažovanie“ vážne, tak koncertná verzia (teda tá originálna, premiérovaná 6. decembra 1846 v Opéra Comique Paríž, scénická sa objavila až dvadsaťštyri rokov po smrti skladateľa v Monte Carlo) by citeľne znížila náklady. Na honoráre pre režiséra, výtvarníka, choreografa, na výrobu scény, svetelný dizajn, projekcie, možno aj na kostýmy a zástoj dramaturga. Žeby išlo len o centy? Napokon, koncertné formy uvádzania opier, nielen rarít, sú dnes bežnou súčasťou mnohých svetových divadiel a festivalov. Slovenské národné divadlo, zrejme pod tlakom nedostatku či slabej pozície osobností, ochraňujúcich záujmy skladateľov a ich partitúr, si osvojilo názory režisérov (v tejto profesii je aprobovaný nielen generálny riaditeľ, ale aj obaja dramaturgovia), že opera bez scény, kulís a najmä bez nich – režisérov – je priam svätokrádež. Nuž, vydali sme sa pravdepodobne cestou paradoxného sporenia s navýšenými nákladovými položkami. Ale, nie som ekonóm, možno aj tak sa dá.

Téma Goetheho Fausta oslovovala svojím literárnym a filozofickým posolstvom skladateľov oddávna. Opusy, inšpirované jej nadčasovosťou a originálnosťou, sa rátajú na vysoké desiatky. Určených explicitne pre javisko však zasa až tak veľa nie je (Spohr, Gounod, Boito, Busoni, Schnittke) a ak k nim s prižmúrením jedného oka prirátame aj Berlioza, tak vo frekvencii naštudovaní vedie o trinásť rokov mladší Gounodov Faust. A so značným odstupom Boitov Mefistofele. Hector Berlioz je predstaviteľom skoršieho romantizmu (slovami riaditeľa Opery SND Slavomíra Jakubeka je „prorokom romantickej hudby“), no ťažko ho nazvať priekopníkom tohto slohu, keďže na svete už bolo napríklad celé Weberovo dielo i časť Meyerbeerovho a Verdiho. Napriek Berliozovmu prieniku do hudobnodramatického žánru, jeho najúspešnejšou parketou nie sú opery. Jeho výsadou je skôr vnášanie programovosti do symfonickej hudby. Hoci si ctil odkaz klasikov (aj operných) a žil paralelne s Verdim, Wagnerom či Meyerbeerom, jeho Faustovmu prekliatiu predsa len chýba mohutnejší dramatický nerv. Netvrdím, že v ňom nie je, no prevládajú pasáže epické a lyrické. Všetky v majstrovskej inštrumentácii, využívajúcej veľké orchestrálne obsadenie a širokú paletu dynamiky a farebnosti.

Bratislavská (polo)inscenácia kráča svojou cestou. Žáner je troška pozmenený už označením v bulletine (uvádza sa ako hudobnodramatická legenda, originál je dramatická), no oveľa podstatnejšie v javiskovej realizácii. Pospájaním foriem koncertnej a scénicko-náznakovej, s výraznou dominanciou baletnej zložky, plus spievanie sólistov a zboru striedavo spamäti a z nôt, nevznikol azda zamýšľaný „Gesamtkunstwerk“, ale hybrid. Moja prvá otázka, na ktorú som hľadal odpoveď po zdvihnutí opony, bola, či realizačný tím, od dirigenta Rastislava Štúra cez režiséra Mariána Chudovského a choreografa Igora Holováča až po výtvarníka Jaroslava Valeka, vôbec uveril v silu diela. Mal som skôr pocit, že zapochyboval a preto hľadal barličky, ako vizuálne večer zatraktívniť.

Hlavným problémom však ani nebola samotná myšlienka posunúť predlohu do žánru, ktorý vo Francúzsku žil o storočie skôr, mám na mysli „opéra-ballet“ (hoci diela z danej doby boli pre tento štýl priamo komponované), ale miera kvantity v zástoji zúčastnených zložiek a kvality v ich vzájomnej interakcii. Zjavne totiž na javisku dominoval baletný súbor, ktorý si však žil vo svojej vlastnej koncepcii, viac-menej ilustratívnej a napĺňajúcej javisko (i časť hľadiska), no málo prepojenej, alebo čitateľne zdôvodnenej v nadväznosti na sólistov a zbor. Zbor, ktorý má v diele veľmi významnú úlohu, je spočiatku aktivizovaný viac-menej neúčelnou akciou na proscéniu, potom už zväčša sedí na tribúne, zatienený tanečnou zložkou. Sčasti spieva z nôt, sčasti spamäti a podobne je to so sólistami. Je to súčasť režijného konceptu, možno je to oná Mariánom Chudovským obľúbená antiiluzívnosť (alebo tou je popíjanie minerálky baletného protagonistu počas oddychových miest?), no výsledok je sporný. Ba dokonca občas smiešny. Napríklad, keď počas ľúbostného duetu Fausta a Margaréty v 3. časti (podľa bulletinu po vyznaní lásky „dievča mu spočinie v náručí“), keď tenorista spieva part s klavírnym výťahom v rukách a mezzosopranistka spamäti. Podobných situácií je v predstavení veľa. Inscenácia teda ostala visieť medzi viacerými stoličkami (ich opakované spúšťanie z povraziska asi tento fakt nesymbolizuje, no čaro nechceného vtislo túto analógiu), ide separátne po viacerých, málo komunikujúcich linkách.

Skutočne by nebolo žiadnou hanbou uviesť Berliozovo dielo v koncertnej verzii s notami, prípadne s naznačenou hereckou akciou (tak sa to vo svete zväčša robí), alebo keď sa teda chceli do repertoárového prírastku zapojiť aj inscenátori, tak vymyslieť zmysluplný, divácky pochopiteľný projekt. Hoci aj s baletným ansámblom, rozhodne však nie v natoľko dominantnej pozícii, ako tomu bolo na piatkovej bratislavskej premiére. Keď Faust spieva v druhej polovici večera dve krásne árie, načo ich rušiť projekciou orchestrálnych hráčov a detailom tváre a gest dirigenta. Alebo tiež išlo o edukačný zámer? Scénografia prináša opäť to isté, čo od daného zohraného tímu poznáme: odhalenie technického parku, bodové zdroje svetla, farebné dolaďovanie a jeden rébus navyše. Čo je tá látkou zahalená, v rôznej výške sa nachádzajúca polguľa, vyjde najavo až v závere. Akú funkciu (či vôbec dajakú) však tento tajomný luster skrýva, si už treba domyslieť.

Rastislav Štúr má osobnostne blízko k romantickej hudbe, nielen opernej. Jeho orchester znel celkom kompaktne, aj keď nie vyslovene brilantne, no možno celkový výsledok mierne skreslilo (pri jedinom počutí) rozptyľovanie tanečnou zložkou. Podobné konštatovanie platí aj pre Pavlom Procházkom pripravený zbor, ktorý z hľadiska celkovej koncepcie naštudovania bol neprávom potlačovaný do úzadia. Nech mi choreograf a baletní sólisti i komparz odpustia, necítim sa byť kompetentný posudzovať ich výkony, je to skôr parketa pre baletných recenzentov.

Piatková premiéra však potvrdila, že máme zdatných domácich vokálnych sólistov. Titulný part Fausta je technicky extrémne náročný. Nie je písaný pre ľahký tenor, hoci má podmanivé lyrické miesta. Na druhej strane sa tessiturou pohybuje v polohe často vypätej, dokonca prekračujúcej magické tenorové vysoké C. Ľudovít Ludha dokázal, že jeho technika je nezlomná, pre neho prosto nejestvuje tón, ktorý by neodspieval plnohodnotne. Fakt, že part spieval z veľkej časti z nôt, nejde na jeho triko, išlo o regulárnu súčasť poňatia inscenácie. Ľudovít Ludha, pochopiteľne, má sily rozložené tak, aby sa nedostal do núdze, možno spočiatku trocha šetrí na objeme tónu, hlas je však stále vedený štíhlo a tón znie koncentrovane, a preto prechádza cez orchester. Hoci má oči v notách, do výrazu dáva veľkú paletu odtieňov, pričom za vrchol večera považujem podmanivo prednesenú prvú áriu v tretej časti s krásnymi, emotívnymi pianami.

Úloha Mefista v bratislavskej verzii sa opiera o barytónovú mutáciu (jestvuje aj basová), takže otvorila ďalšiu príležitosť pre sľubne sa rozvíjajúci hlas Daniela Čapkoviča. Jeho barytón, hoci bol prevádzkou nútený predčasne vstupovať do dramatického repertoáru, neutrpel vďaka spoľahlivej technike ujmu, takže dnes už znie objemne a pritom kovovo aj v spinto odbore. Podobne ako Ľudovít Ludha, aj on sa snažil stotožniť s dvojdomým konceptom a čiastočne spieval s pohľadom do klavírneho výťahu. Margarétou bola Monika Fabianová, zvlášť v strednej a hlbšej polohe zmyselne sfarbený mezzosoprán, ktorá tiež vnášala do svojho partu emócie. V malej postave Brandera potvrdil Boris Prýgl, že vlastní nielen krásny basbarytón, ale vie aj na malej ploche vytvoriť výrazový charakter.

V plynúcej sezóne sú naplánované ešte dve reprízy Berliozovej dramatickej legendy. Kto ich stihne, obohatí si rozhľad, kto nie, zasa citeľnú stratu nepocíti.

Hodnotenie autora recenzie: 50 %

Hector Berlioz:
Faustovo prekliatie
(La damnation de Faust)
(poloscénické prevedenie)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Rastislav Štúr
Réžia: Marián Chudovský
Výtvarná spolupráca: Jaroslav Valek
Zbormajster: Pavel Procházka
Choreografia: Igor Holováč
Orchester, zbor a balet SND Bratislava
Pressburg Singers
Zbormajsterka: Janka Rychlá
Premiéra 21. októbra 2016 nová budova, Sála opery a baletu Slovenské národné divadlo Bratislava

Marguerite – Monika Fabianová
Faust – Ľudovít Ludha
Méphistophélès – Daniel Čapkovič
Brander – Boris Prýgl
Sólisti baletu – Andrej Szabo, Erina Akatsuka, Valéria Stašková, Peter Dedinský

www.snd.sk