Festivalový Wagner v Budapešti: kompletní Prsten v poloscénickém provedení

HungaroRing – budapeštianska alternatíva Bayreuthu 

Operný festival Wagner in Budapest, konaný tohto roku už deviatykrát, pozýval uprostred júna  všetkých milovníkov Richarda Wagnera na kolosálny Nibelungov prsteň. Uprostred všetkých wagnerovských predstavení, ktorých sme boli svedkami od minulého roka vďaka okrúhlemu jubileu, bolo toto podujatie ojedinelé spôsobom prevedenia kompletného cyklu v štyroch po sebe idúcich dňoch. Teda tak, ako ho pôvodne zamýšľal samotný autor a ako sa dnes na všetkých významných operných scénach v podstate nehráva.

Koncertné pódium Paláca umení v maďarskej metropole poskytlo priestor poloscénickému-polokoncertnému Ringu. Dvojúrovňové pódium s prepadliskom v spodnej plošine spojené schodiskom nad klopenou presklenou plochou a dvanásťtabuľové sklo na hornej časti pódia. To bolo všetko, čo mal Hartmut Schörghofer, režisér a tvorca scény v jednej osobe, k dispozícii na rozohranie príbehov najväčšej hudobnej drámy. V záplave všetkých možných výprav pre toto dielo, vrátane nákladovo neprekonateľného Lepageovho Ringu v Met, to môže vyznieť absurdne skromne. Napriek tomu to úplne postačovalo. Srdcom celej scény je práve sklená stena s dverami, ktorá umožňuje premietať videoprojekcie aj sledovať pohyby postáv za sklom. Obmedzené možnosti pohybového vyjadrovania spevákov, pohybujúcich sa hlavne na spodnej ploche, v mnohých prípadoch dopĺňajú  kreácie tanečníkov nad pódiu nad nimi.Schörghoferov Ring je založený viac na symboloch a náznakoch (niekedy ťažšie dešifrovateľných) ako na priamej ilustratívnosti deja. A spôsobov ako symbolizovať postavy, ich vlastnosti a dej, je niekoľko. Väčšinou sú nápadité, pritom jednoduché, ale úderné. Občas ale množstvo vyjadrovacích prostriedkov skľzava do akéhosi pêle-mêle.

S úvodnými tónmi predohry Zlata Rýna sa sklená tabuľa postupne „zapľňa“ skalenou vlniacou sa vodou, do ktorej sa z času na čas projikujú tváre plávajúcich vodných víl sledujúcich počínanie spievajúcej Woglindy, Wellgundy, Flosshildy a Albericha. Šikmá presklená plocha sfarbená do zlata symbolizuje riečny poklad až do momentu ulúpenia. Stačí sekunda a scéna sa mení – blankytná obloha s obrovským žeriavom symbolizujúca práve dostavané nebeské obydlie pre bohov. Na hranici vkusnosti pôsobia obrovské hlavy Fasolta a Fafnera – bábky vodené na tyči. Rovnako Wotanove havrany v podobe vypchatých vtákov sú zbytočnou triplicitnou formou ich spodobenia (popri videoprojekcii a dvoch tanečníkoch v čiernych kostýmoch s obrovskými krídlami).Valkýra začína obrazom vražednej snehovej fujavice počas predohry, ktorou uteká vysilený Siegmund. Ruka v ruke s emočne vypätou hudbou je to skvelá kombinácia. Scénu v Hundingovom dome dopĺňajú tanečníci s hlavami, ktoré ťažko prisúdiť konkrétnemu zvieraťu. Sú to Hundingove psy alebo symbolickí Wälsungovia? Meč je na scéne prítomný od začiatku Valkýry do posledných taktov Súmraku bohov. Prilepený na sklenú šikminu „vchádza“ do hry len svojím leitmotívom a osvetlením. Zaujímavá myšlienka, len je otázne, prečo sa rovnako nepracuje s Wotanovou kopijou, ktorú vidíme raz v ruke boha, raz v kreslenej animácii na skle a nakoniec v rukách havranov- tanečníkov!? Efektná je zmena scény po tom, ako si Fricka vydobyje prísľub od manžela: rozkvitnutá, farebná, letná lúka sa náhle mení na bieločierny obraz spustošenej krajiny s ruinami. Wotanov sen o spasiteľovi z ľudského rodu je v troskách. Pôsobivý je double-obraz na konci Valkýry, kedy je okrem samotnej Brünnhildy uspávanej Wotanom v krásnej choreografii uspávaný Grane Wotanovými havranmi.Siegried je scénicky aj režijne prepracovaný najviac. Kováčska dielňa je „vykutá“ hlavne hudobne – okrem bicích v orchestri je na scéne ozajstná nákova s anonymným hráčom. Mime svojmu zverencovi piktograficky popisuje všetku svoju starostlivosť o jeho telesné blaho; animovaný je aj Fafner ako nekonečný drak s minimálne desiatimi pármi nôh, ktorému Siegfried vrazí do srdca animovaný meč. „Nešikovný“ hobojista na scéne reprezentuje píšťalu, na ktorej sa Siegfried márne snaží napodobňovať spev vtákov. Ani po starostlivých masážach, ktoré na hudobníkovi nebojácny Siegmundov syn predvádza, sa hra nelepší a tak je s veľkým Siegfriedovým ďakovaním a smiechom publika vyprevadený zo scény. Hornistovi to už ide lepšie. Vtipná vsuvka, ktorá potvrdzuje, že vážna hudba nemusí byť vždy len vážna. Originálne je aj zdvojenie Mimeho v podobe bábky – bruchomluvca, ktorá vyzrádza Mimeho postranné úmysly. Keď je Mime po zásluhe potrestaný, vsunie Siegfried gašparkovskú verziu pod pazuchu mŕtvemu Fafnerovi-spevákovi, čím je do litery naplnené zatarasenie vchodu do jaskyne mŕtvym drakom a Mimem. V treťom dejstve už ale akoby nápady došli. Wotan, sledujúci z vesmíru modrú planétu, sa znáša nadol za Erdou. Speváčka je pri oboch svojich výstupoch ponechaná za presklenou stenou, aby bol umocnený vnem jej spevu akoby z útrob zeme. Ale niekoľkominútový obraz nehostinnej púšte, v ktorom bezo zmeny krúžia postavy norn, je unavujúci, rovnako ako pohľad na projekciu plameňov s postavou ženy, ktorá vypľňa celú tretiu scénu záverečného dejstva.Súmrak bohov je už plne v réžii hudby. Dianie u Gibichungov nie je ničím zvláštne, až do chvíle, v ktorej sa medzi Hagenom, Brünnhildou a Guntherom rozhodne o Siegfriedovej smrti. V tom momente sa na skle zjavujú tie isté krvavé runy ako pri Alberichovej kliatbe. Emočne pôsobivý je výstup medzi Brünnhildou a Gutrunou po skone hrdinu – namiesto žiarlivého výstupu dvoch podvedených žien sme svedkami tichého porozumenia po odhalení toho, kto bol ich ozajstným sokom.Zaujímavým režijným posunom je príbeh Logeho – dvojníka. Od prvého večera sledujeme na scéne tanečníka vo vínovočervenom fraku. Asociácia s Logem je zrejmá na prvý pohľad, hoci je zo začiatku mätúca, keďže na scéne je aj Loge – spevák. A objavuje sa aj tam, kde ho bežne v inscenáciách nevídame – je neustálym sprievodcom celého Siegfriedovho života. Je na scéne pri jeho počatí, je to on, kto mu de facto znovu skuje Notung, a napokon je to zase on, kto Siegfrieda odprevadí do prepadliska po jeho skone. Vládca ohňa má už z podstaty svojho len polovičného božského pôvodu bližšie k ľuďom a z libreta je zrejmé, že si pád Valhally uvedomuje omnoho reálnejšie a nástojčivejšie než jej samotní obyvatelia. Núka sa teda tento výklad, že mu na záchrancovi z ľudského rodu záleží viac, než samotnému Wotanovi.

Ádám Fischer má s interpretáciou Wagnerových diel bohaté skúsenosti; štyri cykly Ringu si okrem iného oddirigoval aj v Bayreuthe. Neúnavná energia sálajúca z neho počas každého večera napĺňala celé orchestrisko, členovia MR Symphonics  pod jeho vedením hrali so zjavným entuziazmom. Úvodné tóny kontrabasov v Rýnskom zlate zazneli do absolútnej tmy v sále, nástupy a rytmus udávalo len laserové ukazovadlo v ruke dirigenta. Interpretácia partitúry bola vystavaná viac na efektných zmenách dynamiky než agogiky. Minuciózne odlíšené detaily hry v jednotlivých sekciách ju filigránsky šperkovali a častokrát odkrývali úplne „nové“ tóny. Prvé dva večery sa niesli hlavne  v znamení elegantnej ľahkosti a jemnosti hry technicky bezchybného orchestra. Fischer ale vie hre dodať aj prenikavú razanciu. Nezabudnuteľný pre mňa zostane jeho energický obojručný forehand počas predohry Valkýry. Odohrať celý Ring počas štyroch dní za sebou kladie na orchester enormné nároky; akoby mierny útlm v iskrivosti prevedenia bol pozorovateľný počas Siegfrieda. Napriek čiastočnej obmene hráčov sa objavili ojedinelé nepresné nástupy a zopár drobných kazov. Záverečný večer však orchester potvrdil svoje kvality a Siegfriedov pohrebný pochod aj Brünnhildino obetovanie patrili k interpretačným vrcholom celého cyklu.Spevácke obsadenie okrem domácich sólistov obstarali aj početní hostia. Po počiatočných intonačných výkyvoch v parte Woglindy predviedlo trio dcér Rýna (Polina Pasztircsák, Gabriella Fodor, Zsófia Kálnay) vyrovnaný výkon. Predovšetkým v Súmraku bohov sa ich hlasy farebne krásne jednotili, odovzdávanie replík pôsobilo jednoliatym dojmom, zrejmá bola výrazová premena od rozihraných vodných víl k vážnym zvestovateľkám smrti Siegfrieda. Wotana všetkých troch večerov stvárnil Litovčan Egils Silins. Vládca Valhally v jeho podaní bol predovšetkým autoritatívny aristokrat bez väčších emočných vzrušení; vyrovnaný, pevný basbarytón sa zaskvel hlavne vo Valkýre. Zo štvorice božských súrodencov zaujala viac ženská polovica. Predovšetkým Fricka v podaní poprednej domácej wagnerovskej interpretky Judit Németh bola vokálne aj herecky dôstojnou Wotanovou manželkou. Sýty soprán tmavšej farby znel imperatívne bez akýchkoľvek známok forsírovania v celom rozsahu roly.Mime je figúra, ktorá spevákovi s výrazným komediálnym a pohybovým talentom poskytuje bohaté možnosti kreovania charakteru tohto poľutovaniahodného, zotročovaného a súčasne rafinovane falošného  škriatka. V podaní Gerharda Siegela to bola určite jedna z postáv, ktoré divákom utkveli v pamäti. Do detailov premyslený každý postoj, každý mimický prejav, sprevádzaný širokou paletou speváckeho výrazu od ustráchaného falzetu po rádoby hrdinsky pretmavený výraz vygradoval v Siegfriedovi „schizofrenickým“ hlasovým vytieňovaním Mimeho-speváka a Mimeho-bábky.Podobne sa v prvý večer zaskvel Alberich Hartmuta Welkera, keď sa hlasovo prepracoval od odpudivého, „kuňkajúceho“ Alpa, zbierajúceho posmech vodných víl až k terorizujúcemu, bezohľadnému vládcovi Nibelheimu. Do tretice všetko najlepšie – Christian Franz sa uviedol v Zlate Rýna ako Loge, sarkasticky to komentujúci dianie vo svete bohov, so znelým, plným, stopercentne intonujúcim hlasom, ktorý sa dokáže presadiť proti orchestru ako sa na dramatický tenor patrí. V Siegmundovi vytvoril predovšetkým hlasovo široký diapazón výrazov od psanca hľadajúceho v najvyššej núdzi otcov meč (tie sýte, pevne opreté korony vo Wälse!!) cez mäkký, vrúcny prejav v milostnom duete so Sieglindou až po odhodlanosť vzdorovať Brünhilde. Tretiu veľkú rolu utvoril ešte ako Siegfried v Súmraku bohov; zaujímavé bolo, ako hlasovo oddiferencoval seba-Siegfrieda od seba-Gunthera. Je veľká škoda, že sme, vzhľadom na štvordňové prevedenie celého Ringu nemali možnosť počuť jeho Siegfrieda v tretej časti cyklu. Obsadenie Jay Hunter Morrisa do tejto roly považujem za omyl. Okrem toho, že jeho hlas je ľahký, typovo pre Siegfrieda nevhodný, neschopný presadiť sa (na rozdiel od všetkých ostatných účinkujúcich) proti mase orchestra, nezaujal ma ani materiálom ako takým – plochý, nosovo zastretý, bezfarebný hlas, vo výškach len málokedy otvorený, dolné polohy boli v záujme zachovania akej-takej znelosti nepríjemne tlačené. Samozrejme, ani part Brünhildy nebolo možné obsadiť pre všetky večery jedinou speváčkou. Práve Morrisovou partnerkou sa stala Petra Lang. Nech už je táto interpretka akokoľvek dobre zapísaná vo wagnerovskom svete, Brünhilda jej tessiture hlasu veľmi nesvedčila a najvyššie polohy boli na hranici počúvateľnosti.  A tak sme počuli len jednu skutočnú Brünhildu. Napriek určitému manku v znelosti dolných polôh bola Irene Theorin tou pravou Valkýrou, predovšetkým v Súmraku bohov. Pevným, kovovo lesklým, dychovo perfektne ukotveným hlasom vytvorila jedinečnú heroinu, suverénne prechádzajúcu od výbuchov zúrivosti po ohlušujúce piána v záverečnej scéne.Druhým najpôsobivejším ženským výkonom bola Sieglinde Anje Kampe. Má pre túto rolu všetky predpoklady – je ženská, herecky presvedčivá, okrúhly, mäkký ale sýty soprán dokonale zjednotený vo všetkých registroch sa nádherne  klenie a vytvára široké farebné frázy. Marina Prudenskaja takisto disponuje krásnym hlasovým materiálom, ale jej Waltraute bola pre mňa monotónna, temer mdlá, ponechala nevýrazné všetky kľúčové slová, akoby nerozumela tomu, čo spieva. S výnimkou záveru celú svoju scénu odspievala v nevýraznom mezzoforte, hoci stlmený orchester pod ňou jej ponechával široký priestor pre dynamické zmeny. Úprimne, byť jej sestrou, nepresvedčila by ma, aby som sa prsteňa vzdala. Z ostatných „väčších“ rolí ešte stojí za zmienku Fafner Waltera Finka. Jeho sonórny bas je pre rolu obra/draka ako stvorený; svojho Hundinga predstavil ako drsného, sebaistého lovca, ktorý neznesie odpor.Obrovské ovácie zaplnili sálu nielen po posledných tónoch celého Ringu. Vynikajúce spevácke ale aj herecké kreácie vyniesli zaslúžený aplauz prakticky po každom dejstve. Hoci sa Ádám Fischer sťaby umelecký riaditeľ festivalu nechal počuť, že nemá ambície konkurovať jedinečnosti Bayreuthu, je faktom, že výkony, ktorých sme boli svedkami, tento wagnerovský Olymp dosahujú. Navyše, za veľmi priaznivé ceny. Tento istý Ring je už na pláne budúcoročného festivalu, spolu s uvedením Bludného Holanďana.

Budapesti Wagner 2014

Richard Wagner:
Der Ring des Nibelungen
(poloscénické prevedenie)

Das Rheingold
Dirigent: Ádám Fischer
Réžia a scéna: Hartmut Schörghofer
Kostýmy: Corinna Crome
Svetla: Andreas Grüter
Choreografia: Momme Hinrichs, Torge Møller
Dramaturgie: Christian Martin Fuchs
MR Symphonics
12. júna 2014 Béla Bartók National Concert Hall Budapešť

Wotan – Egils Silins
Donner – Oskar Hillebrandt
Froh – Zoltán Nyári
Loge – Christian Franz
Fricka – Judit Németh
Freia – Tünde Szabóki
Erda – Erika Gál
Alberich – Hartmut Welker
Mime – Gerhard Siegel
Fafner – Walter Fink
Fasolt – Géza Gábor
Woglinde – Polina Pasztircsák
Wellgunde – Gabriella Fodor
Flosshilde – Zsófia Kálnay
*** 

Die Walküre
Dirigent: Ádám Fischer
Réžia a scéna: Hartmut Schörghofer
Kostýmy: Corinna Crome
Svetla: Andreas Grüter
Choreografia: Teresa Rotemberg
Video: Momme Hinrichs, Torge Møller
Dramaturgie: Christian Martin Fuchs
MR Symphonics
13. júna 2014 Béla Bartók National Concert Hall Budapešť

Sigmund – Christian Franz
Sieglinde – Anje Kampe
Hunding – Walter Fink
Wotan – Egils Silins
Brünhilde – Irene Theorin
Fricka – Judit Németh
Helmwige – Gertrúd Wittinger
Gerhilde – Polina Pasztircsák
Ortlinde – Beatrix Fodor
Waltraute – Gabriella Fodor
Siegrune – Éva Várhelyi
Rossweise – Zsófia Kálnay
Grimgerde – Kornélia Bakos
Schwertelite – Andrea Lehöcz
*** 

Siegfried
Dirigent: Ádám Fischer
Réžia a scéna: Hartmut Schörghofer
Kostýmy: Corinna Crome
Svetla: Andreas Grüter
Choreografia: Gábor Vida
Video: Momme Hinrichs, Torge Møller
Dramaturgie: Christian Martin Fuchs
MR Symphonics
14. júna 2014 Béla Bartók National Concert Hall Budapešť

Siegfried – Jay Hunter Morris
Mime – Gerhard Siegel
Alberich – Hartmut Welker
Alberich – Walter Fink
Wotan – Egils Silins
Erda – Erika Gál
Brünhilde – Petra Lang
Forest bird – Gabi Gál
*** 

Götterdämmerung
Dirigent: Ádám Fischer
Réžia a scéna: Hartmut Schörghofer
Kostýmy: Corinna Crome
Svetla: Andreas Grüter
Zbormistr: Zoltán Pad, Kálmán Strausz
Choreografia: Gábor Vida
Video: Momme Hinrichs, Torge Møller
Dramaturgie: Christian Martin Fuchs
MR Symphonics, MR Choir, Budapest Studio Choir
15. júna 2014 Béla Bartók National Concert Hall Budapešť

Siegfried – Christian Franz
Hagen – Kurt Rydl
Alberich – Hartmut Welker
Gutrune – Markovics Erika
Brünnhilde – Irene Theorin
Waltraute – Marina Prudenskaja
Gunther – Oskar Hillebrandt
1. norna – Erika Gál
2. norma – Judit Németh
3. norna – Polina Pasztircsák
Wellgunde – Gabriella Fodor
Flosshilde – Zsófia Kálnay 

www.mupa.hu

Foto Palace of Arts Budapešť