Finále Bratislavských hudebních slavností

Finále Bratislavských hudobných slávností
Bez Cikkerových fanfár – zato s ováciami Slovenskej filharmónii

V nedeľu 13. októbra sa skončil 49. ročník festivalu Bratislavské hudobné slávnosti. Po poslednom koncerte (so Slovenskou filharmóniou) síce nezazneli tradičné Cikkerove fanfáry, ktoré Bratislavské hudobné slávnosti tradične ohraničujú, no aj bez nich je tohtoročný medzinárodný hudobný festival Bratislavské hudobné slávnosti už iba uzavretou kapitolou v kronike doterajších ročníkov.

Začnem však tým, čo je v srdci ešte stále doznievajúcou hudobnou spomienkou: záverečným koncertom Slovenskej filharmónie pod vedením vynikajúceho ruského dirigenta Vladimira Fedosejeva. V ostatnom interview pre české Hudební rozhledy (č. 10/2013) tento 81-ročný (oveľa mladšie vyzerajúci) dirigent povedal:  „Nazývají mne provozním dirigentem… Nezávisle na tom, s jakým orchestrem ve světě pracuji, se především snažím pochopit atmosféru kolektivu“.Vladimir Fedosejev nie je však v žiadnom prípade „provozním“ (prevádzkovým) dirigentom (!), ale osobnosťou najvyššej kvality. V interview zrejme zohrala svoju rolu prirodzená či hraná skromnosť. Tento ruský dirigent, ktorý počas dlhej kariéry dirigoval svetoznáme orchestre (od Mníchova, cez Berlín, Lipsko, Stuttgart – až po post hlavného hosťujúceho dirigenta Tokijskej filharmónie či miesto šéfdirigenta Viedenských symfonikov, ale aj viacročné šéfovanie vynikajúcemu Čajkovského symfonickému orchestru v Moskve) si určite ľudsky i umelecky porozumel aj so Slovenskou filharmóniou. Jeho dirigentské gestá boli bez vonkajších afektov, zato precízne určovali nástupy, dynamiku a pochopenie špecifík jednotlivých skladieb.

Vedľa hudobných velikánov tohto jubilejného roku (Verdi, Wagner, Čajkovskij, Šostakovič), diela ktorých odzneli počas Bratislavských hudobných slávností, si dramaturgia festivalu na koncerte Slovenskej filharmónie pripomenula aj sto dvadsať rokov od narodenia Jána Levoslava Bellu. Tentokrát bol skladateľ prezentovaný koncertnou áriou pre soprán a orchester Bergglocke. Vokálnu áriu – tryznu napísal Bella roku 1899 – po smrti najmladšej dcérky (zomrela na šarlach). V tom istom roku ju uviedli na koncerte sibinského hudobného spolku (kde Ján Levoslav Bella dlhý čas pôsobil). Ária je skomponovaná na verše sedmohradského básnika Michaela Alberta (Weinachten auf dem Friedhof), ktorého postihol rovnako smutný osud. Bergglocke je skladba s pôsobivým melodickým oblúkom, sprevádzaná priehľadnou inštrumentáciou v štýle vrcholného romantizmu. Áriu – v spolupráci so Slovensku filharmóniou – naštudovala sopranistka Eva Šušková, ktorá čoraz častejšie prezentuje svoj kvalitne vedený, zamatovo sfarbený soprán na speváckych koncertoch i v opere. Bez problémov zvládla obsah i charakter smutno-bôľnej árie, so záverečnými vysokými tónmi.

Po Bellovi zaznelo dielo ruského hudobného symbolizmu: Koncert pre klavír a orchester fis mol op. 20 od Alexandra Skriabina (1872-1915). Skriabin ho napísal roku 1896, s expresívnou, dramaticky vypointovanou hudbou v sólovom nástroji a orchestrálnom sprievode. Autor, sám vynikajúci klavirista, kládol na sólistu mimoriadne virtuózne nároky. Klavírne kaskády zvoľnil iba v poeticky zasnenom Andante. Klavirista Alexej Volodin, reprezentant vynikajúcej ruskej interpretačnej školy zahral mimoriadne náročný sólový part bez akýchkoľvek problémov. V pomalej časti demonštroval jemnosť a vypracovanosť dynamiky – vrátane najjemnejšieho pianissima. Vyrovnanosť Andante bola v kontraste s výbušnosťou okrajových častí. Skriabin v klavírnom koncerte nastolil neobyčajné technické požiadavky aj na celý orchester. Pod vedením ruského dirigenta Vladimíra Fedosejeva zahrala Slovenská filharmónia Skriabinov koncert nielen strhujúco, ale aj autenticky.

Na záver zaznela Symfónia č. 4 f mol op. 36 od Piotra Iľjiče Čajkovského, ktorý pod dobovým chápaním svojho osudu, celoživotne hľadal odpoveď na otázky vlastnej existencie. Slovenská filharmónia pod vedením Vladimíra Fedosejeva hrala Čajkovského Štvrtú symfóniu ako hudobnú báseň. Pod Fedosejevovým vedením bol vypracovaný každý hudobný obraz na spôsob jemnej grafiky. Za mnohé orchestrálne celky spomeniem jednotu a zvukovo-dynamickú vypracovanosť náročného sláčikového pizzicata v tretej časti (Scherzo), alebo fanfárove „fátum“ fagotov a lesných rohov v osudovej téme úvodného Andante, či variačne spracovanú ruskú ľudovú pieseň vo Finále, ústiaceho do strhujúcej životnej radosti. Bol to veľký večer Slovenskej filharmónie, na aký sa len tak ľahko nezabúda – no bodaj by sa čoskoro opakoval! Zaslúžené „bravo“ stojaceho festivalového obecenstva zaväzuje…

Hodnotenie autorky recenzie: 100%

***

Bieloruský štátny akademický symfonický orchester sa predstavil na Bratislavských hudobných slávnostiach so svojím šéfdirigentom Alexandrom Anissimovom 8. 10. 2013. Od úvodnej symfonickej básne Richarda Straussa (1864 – 1949) Don Juan op. 20 bolo jasné, že v bratislavskej Redute hrá orchester veľkého zvuku, no v jednej dynamickej rovine, obchádzajúci štýl, tradíciu a zvukovo – farebnú rafinovanosť novoromantickej hudby. V Straussovej partitúre sú mnohé kontrastné témy, dotvárajúce vo vzájomnej opozícii bohato inštrumentované dielo mladého Straussa. Tieto delikátnosti Straussovej hudby však bieloruskí umelci nezvládli. Nezazneli ani v Štyroch posledných piesňach AV 150 – Vier Letzte Lieder (Jar – September – Pri usínaní – Večerné zore) na básne Hermanna Hesseho. Sólistkou tohto nostalgického diela o pominuteľnosti životnej sily a krásy bola Irina Krikunova, sopranistka ideálne sfarbeného tmavšieho hlasu. Jej výrazovo dôsledne vypracovaný sólový part bol často prekrytý dominujúcim zvukom orchestra, ktorý podcenil intímnosť jednotlivých piesní. Po tomto rozčarovaní som už nevyčkala na interpretáciu Čajkovského Symfónie č. 6 Patetickej op. 74.

Hodnotenie autorky recenzie z polovice koncertu: 50%

***

Komorný orchester Pražská komorná filharmónia, v súčasnosti vystupujúca pod inovovaným názvom názvom PKF – Prague Philharmonia, nie je bratislavskému hudobnému publiku neznáma – podobne ako dirigent a fagotista v jednej osobe Milan Turković. Na koncerte na Bratislavských hudobných slávnostiach (10. 10.) sa v prvej polovici koncertu predstavili vyhraneným klasickým repertoárom: Haydnovou Symfóniou C dur Hob. 1:97 a Koncertom pre trúbku a orchester Es dur Ho. VIIe:1. Haydnova Symfónia č. 97 je z tucta Londýnskych, ktoré Haydn napísal po oslovení londýnskym manažérom Johannom Petrom Salomonom (roku 1791). Hudobní znalci Haydnovho diela prirovnávajú Symfóniu C dur op. 97 signálnymi motívmi l. časti k Beethovenovej Eroike. Zaznejú tu aj obdivuhodné variácie (2. časť), lahodný a elegantný Menuet a Finale v rytmicky gradujúcom tempe. Milan Turkovič, ponorený do aktuálnych interpretačných tendencií viedenského klasicizmu, viedol Pražskú filharmóniu v jednotnom ideáli zvukovej vyrovnanosti, bez dynamických vzruchov. Tým však dostala symfónia prvky únavného „masívneho volumenu“. Očakávaný bol Koncert pre trúbku a orchester Es dur s maďarským trubkárom Gáborom Boldoczkim. Jeho prierazný zvuk trúbky sa klenul ponad orchester s obdivuhodnou ľahkosťou. Sebaisté narábanie Boldoczkeho s dychovou oporou bolo základom dĺžky fráz a vyhrania tých najnáročnejších ozdôb.

Najväčší ohlas u poslucháčov zožala populárna Malá nočná hudba. Iba príliš rýchle tempo v Ronde spôsobilo v štvrtej časti rytmické vybočenia. Symfónia D dur Pražská KV 504 bola výrazovými kontrastmi, dôsledným vypracovaním kontrapunktických častí i rozložením tempo – rytmického priebehu hudby, interpretačným vrcholom koncertu Pražskej filharmónie pod vedením štýlovo precízneho Milana Turkovića.

Hodnotenie autorky recenzie: 70%

***

Deutsches Symphonie – Orchester Berlin s dirigentom Tuganom Sokhievom (Osetsko) a sólistom – fenomenálnym ruským klaviristom Borisom Berezovskym – uviedol na úvod koncertu vtipnú suitu z baletu Zlatý vek op. 22a od Dmitrija Šostakoviča (1906-1975). Kto nepozná dej baletu, nech ho ani nečíta! Je to ukážka formalisticky nezmyselného sujetu – ako doba, v ktorej sa musel Šostakovič prebíjať zákernosťami socialistického umenia. Ak sa poslucháč započúva do Zlatého veku, nevdojak si pripomenie Iľfa a Petrova, ich romány – a s tým aj absurdný humor konca dvadsiatych rokov minulého storočia. Šostakovičovmu hudobnému humoru sa poteší aj ten, kto v tejto veselej skladbe odhalí relatívnu slobodu mladého umelca, ktorý ešte verí, že hudbou možno zvíťaziť nad hlúposťou.

Boris Brezovsky – obrovský umelec (zjavom i umením), pravý ruský „medveď“ svojimi obrovskými rukami a absolútnou ľahkosťou hrania priam objíma klavírny vesmír. S Nemeckým symfonickým orchestrom z Berlína hral „futuristický“ Prokofievov (1891-1975) Koncert pre klavír a orchester č. 1 Des dur op. 10 – a po krátkej prestávke zdolal ďalšie pianistické Himaláje: Šostakovičov Koncert pre klavír a orchester č. 2 F dur op. 102. Obe diela sú protipólom uhladenému romantickému štýlu klavírnej hry z prelomu storočia. Mladý Prokofiev čiastočne nadviazal na neoklasicistický štýl, proti prejemnelým náladám francúzskych impresionistov. Výrazný rytmický akcent, živelnosť a dynamická triezvosť sú hlavné znaky diela, nositeľa mimoriadne náročných akordických štruktúr. Berezovsky z tohto kompozičného diamantu vybrúsil veľa strhujúcej krásy. Je to pokračovateľ klavírneho umenia Svjatoslava Richtera – a súčasne svojská osobnosť súčasného ruského interpretačného umenia. S eruptívnou silou predniesol aj Šostakovičov energický Koncert pre klavír a orchester č. 2 F dur, v ktorom skladateľom avizované variácie na Hanonove prstové cvičenia rozvinul na nedostižné preteky oboch rúk po klaviatúre. V strednej časti koncertu – melodickom Andante –odhalil delikátnosť svojho duchovného života a bohatstvo dynamických odtieňov

Prokofievova Skýtska suita op. 20 bola napokon korením koncertu, v ktorom dirigentskú a veliteľskú paličku mal v rukách severoosetský rodák, hudobný riaditeľ a dirigent Nemeckého symfonického orchestra v Berlíne Tugan Sokhiev. Jeho hudobná energia vyžarovala do všetkých diel dramaturgicky výborne zostaveného „ruského“ koncertu. Preniesla sa aj na mohutný, dokonale znejúci a zosúladený berlínsky orchester. Hudobný materiál štvorčasťovej Skýtskej suity vyburcoval vedomie poslucháčov svojimi barbarskými rytmami a šokujúcimi nástrojovými atakmi. Komplexne to však bol jeden z umelecky najdokonalejších vrcholov vydareného 49. ročníka Bratislavských hudobných slávností, ktorý celkovo ponúkol dvadsaťpäť komorných a orchestrálnych koncertov.Hodnotenie autorky recenzie: 100%

***
Bratislavské hudobné slávnosti 2013

Slovenská filharmónia                 
Dirigent: Vladimir Fedosejev
Eva Šušková (soprán)
Alexei Volodin (klavír)
13. 10. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

program:
Ján Levoslav Bella: Bergglocke, ária pre soprán a orchester
Alexander Skriabin: Koncert pre klavír a orchester fis mol op. 20
Piotr Iľjič Čajkovskij: Symfónia č. 4 f mol op. 36

***

Bieloruský štátny symfonický orchester
Dirigent: Alexander Anissimov
Irina Krikunova (soprán)
8. 10. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

program:
Richard Strauss:
– Don Juan, symfonická báseň op. 20
– Štyri posledné piesne AV 150
Piotr Iľjič Čajkovskij: Symfónia č. 6 h mol Patetická op. 74      

***

PKF – Prague Philharmonia
Dirigent: Milan Turković
Gábor Boldoczki (trúbka)
10. 10. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

program:
Joseph Haydn:
– Symfónia C dur Hob. I:97
– Koncert pre trúbku a orchester Es dur Hob. VIIe:1  
Wolfgang Amadeus Mozart:
– Serenáda G dur Malá nočná hudba KV 525
– Symfónia D dur Pražská KV 504

***

Deutsches Symphonie – Orchester Berlin
Dirigent: Tugan Sokhiev
Boris Berezovsky (klavír)
11. 10. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

program:
Dmitrij Šostakovič: Zlatý vek, suita z baletu op. 22a 
Sergej Prokofiev: Koncert pre klavír a orchester č. 1 Des dur op. 10 
Dmitrij Šostakovič: Koncert pre klavír a orchester č. 2 F dur op. 102
Sergej Prokofiev: Skýtska suita op. 20

www.bhsfestival.sk

Foto BHS, archív