Fotbalista tenorem a hrdina z Kavkazu. Zurab Sotkilava a Zurab Andjaparidze

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Futbalový dres vymenil za najväčšie operné scény sveta. Predstavte si vyštudovaného geológa, ktorý v mladosti prepadol futbalovej vášni a stal sa hviezdou klubu FC Dinamo Tbilisi, aby nakoniec pochopil, že jeho osudom je hudba. Spieval po boku Montserrat Caballé a za vzorovú interpretáciu Verdiho Otella si ho uctili v renesančnom meste s prívlastkom „la dotta, la grassa, la rossa“ – v učenej, tučnej a krvavočervenej Bologni. Dramatický tenor z konca sveta – Zurab Sotkilava. Gruzínsko, jeho rodná krajina, však dala svetu – povedané slovami Lidije Aleksejevny Čarskej – ďalšiu ružu z Kaukazu, opäť s kovovým tenorom v hrdle. Sotkilavov menovec Zurab Andjaparidze, ktorého dvadsaťštyrikarátový taliansky hlas „hrmel“ zo scény Boľšoho teatra, šokoval aj mýtickú Scalu. Priblížme si osudy gruzínskych tenorových bohatierov z Kaukazu.
Zurab Sotkilava a Montserrat Caballé (zdroj archív autorky)

 

Futbalista tenorom a hrdina z Kaukazu. Zurab Sotkilava a Zurab Andjaparidze

„Ma il mio mistero è chiuso in me, il nome mio nessun saprà!“ („Moje tajomstvo je skryté vo mne, moje meno nikto nespozná!“) Všetci dobre poznáme túto extatickú Calafovu frázu z Turandot. Fragment z Pucciniho Nessun dorma je tenoristom z nášho dnešného rozprávania blízky nielen vokálne či dramaticky, ale aj osobne. Tajomstvo dvoch brilantných tenorov z Gruzínska je ukryté v ich spoločnom krstnom mene – Zurab je variáciou perzského Sohrab a jeho etymológia vraj súvisí s frazémou „rieka červená od krvi“. V starodávnom epose Šachname „perzského Homéra“ básnika Firdusiho z 11. storočia (názov eposu v perzskom jazyku označuje Knihu kráľov) je Sohrab synom tragického iránskeho hrdinu Rostama. V príbehu sa otec a syn stretávajú na bojisku ako cudzinci, pretože nepoznajú svoje mená. V ľútom boji otec bodne syna do srdca – synovu identitu prezrádza až magický náhrdelník, no už je neskoro. Sohrab zomiera v otcovom náručí. Čo má táto stredoveká povesť spoločné so Sotkilavom a Andjaparidzem? Veru, dosť. Obaja boli tragici zomierajúci na javisku večer čo večer, ich hlas obrazne „bodal do srdca“ hudbymilovné publikum a ich meno bolo pre západoeurópskeho percipienta veľkou neznámou.

Príbeh prvého z nich – Zuraba Sotkilavu – sa začal v roku 1937 v meste Suchumi na brehu Čierneho mora. Historické sídlo, ktoré založili starí Gréci v 6. storočí pred Kristom, je hlavným mestom autonómneho Abcházska, hoci etnicky sa väčšina obyvateľstva hlási za Gruzíncov. Sotkilava bol v detstve náruživým hráčom na husliach, hudba však neskôr ustúpila pragmatickejším záujmom a v roku 1960 budúci tenor promoval na Štátnom polytechnickom inštitúte v Tbilisi. Popri štúdiu geológie sa Zurab Sotkilava zapísal do pamäte súčasníkov ako sľubný futbalový talent.

Tenor Zurab Sotkilava si získal srdce talianskeho publika (zdroj archív autorky)

Mladý športovec bol v roku 1956 kapitánom mladého mužstva a o dva roky neskôr si už obliekal dres prestížneho sovietskeho klubu FC Dinamo Tbilisi (jeho športová kariéra podľa encyklopédií skončila v roku 1959 v Československu). Vrcholový futbal nebol pre umelecky nadaného absolventa geológie to „pravé orechové“, skúsil teda šťastie v hudbe. Ako 23-ročný sa zapísal na štúdium na Konzervatórium v Tbilisi, namiesto huslí si však vybral spev. Ťažko povedať, či to bolo z trucu, alebo z rozmaru. Našťastie pre Zuraba, na konzervatóriu v tom čase vyučoval David Jasonovič Andguladze, zaslúžilý tenor a žijúca legenda gruzínskej klasickej hudby.

Andguladze bol skúsený pedagóg. K láske k spevu viedol i svojho syna, z ktorého mu vyrástol nasledovník – tenor a od roku 1965 gruzínsky národný umelec Nodar Davidovič Andguladze. Profesorovi neuniklo, že jeho nový študent má ako bývalý športovec závideniahodnú výdrž a disponuje krásnym, kovovo znejúcim naturálnym hlasom, ktorý Andguladzeho kolegovia klasifikovali ako barytón. Po šiestich semestroch štúdia vzal Andguladze iniciatívu do svojich rúk. V priebehu niekoľkých mesiacoch „vyrobil“ z priemerného barytonistu excelentného dramatického tenora, po ktorom po skončení spevákovho štúdia v roku 1965 chňapla priamo národná opera v Tbilisi (Gruzínska národná opera a balet Zacharia Paliašviliho v Tbilisi, bývalé imperiálne divadlo, ktoré funguje od roku 1851).

Debutovou úlohu Zuraba Sotkilavu bol Cavaradossi v Pucciniho Tosce, čo naznačovalo predestináciu Gruzínca na heroické party talianskeho veristického a verdiovského repertoáru. Azda jediné mínus v tomto období predstavovala tenorova talianska dikcia so stigmou sovietskej školy. Bol najvyšší čas striasť sa prachu lokálpatriotizmu a vykročiť do sveta.

Po necelom roku pôsobenia v kolíske gruzínskej opery sa Zurab Sotkilava vďaka (horko-ťažko vydobytému) povoleniu ruskej vlády konečnej dostáva do Milána, kde sa stáva študentom speváckej „prípravky“ pri La Scale. Jeho novým maestrom je Dino Barra, ktorý upevňuje tenorovu štylistickú líniu, rozvíja správnu tendenciu spievania „v maske“ a upriamuje vokálnu kultúru bývalého gruzínskeho futbalistu smerom k veľkým súdobým zjavom talianskej lyrickej scény – vidí v ňom druhého Maria Del Monaca. S pomocnou rukou dirigenta Enrica Piazzu zbiera Sotkilava skúsenosti na menších talianskych javiskách. Náročnému milánskemu publiku sa tenor s mladodramatickými dispozíciami uviedol ako mantovský Vojvoda vo Verdiho Rigolettovi. In bocca al lupo! Najväčšiu hudobnodramatickú výzvu však pre neho predstavoval Otello.

Zurab Sotkilava v kostýme Otella s krajankou, sopranistkou Eteri Lamoris (zdroj archív autorky)

Sotkilava tvrdí, že práve vďaka tomuto Verdiho magnum opus mu udelila čestný diplom jedna z najstarších univerzít sveta – „Alma mater studiorum“ v Bologni (Università di Bologna, podľa bookletu Sotkilavovho profilového CD albumu na značke Beaux ide o boloňskú Filozofickú fakultu – La Facoltà di Lettere e Filosofia), čo umelec považoval za jeden z vrcholov speváckeho života. V Taliansku si gruzínsky tenor našiel svoje publikum, hoci v mekke opery študoval iba tri roky, čo bolo dovtedy nevídané!

Bol však známy aj na Balkáne. Už v roku 1968 Gruzínec od Čierneho mora demonštroval svoje kvality v bulharskej Sofii, kde získal Grand Prix mladých operných spevákov. O dva roky nato potvrdil svoje renomé striebornou medailou na Čajkovského súťaži v Moskve.

Zurab Sotkilava sedel v kresle porotcu Čajkovského súťaže ako praktizujúci interpret po dobu 6 rokov (zdroj archív autorky)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář