Friedrich Haider: Pro mne nikdy nebylo důležité stát o stupínek výš

Pre mňa nikdy nebolo dôležité stáť o stupienok vyššie…

Slovenské národné divadlo uviedlo minulý víkend jedno z najznámejších diel Wolfganga Amadea Mozarta, komickú operu Così fan tutte. Príbeh o sile lásky a zmysle vernosti pokúšanej mefistovsky ladeným experimentom prináša odpovede a zamyslenia aj v súčasnosti. O tom, aké tajomstvá skrýva opera, ktorá sa pre svoju imorálnosť nepozdávala ani Beethovenovi, sme sa porozprávali s hudobným riaditeľom Opery SND a dirigentom Friedrichom Haiderom.

 

Podľa nedávneho vedeckého výskumu sa zistilo, že počúvanie Mozartovej hudby zvyšuje inteligenciu u malých detí. Jeho hudba je plná zmyselnej krásy, a to hlavne v prípade opery Così fan tutte. V čom teda podľa vás spočíva jej výnimočnosť?

Toto je veľmi veľké tajomstvo Mozartovej hudby. Vlastne je tu okrem neho iba jeden skladateľ, ktorý disponuje rovnakou senzáciou v rámci zvyšovania inteligencie poslucháča – a tým je Bach. Rovnako sú tu vedecké výsledky z Ameriky, ktoré hovoria o tom, že Mozartova hudba lieči ľudí, ktorí absolvovali operáciu. Dávajú im slúchadlá a oni počúvajú Mozarta alebo Bacha tak, že v nemocniciach potrebujú o 30 percent menej liekov na utlmenie bolesti po operačnom zákroku. Takže na tomto príklade vidíte, že má jeho hudba enormnú silu. Som si tým istý. Samozrejme, že my túto hudbu využívame na istú formu vzrušenia a tiež na to, aby sme svoju dušu pozdvihli do výšin. Myslím si však, že môže byť využitá i v oveľa väčšom meradle.

Keby ju ľudia počúvali, bolo by vo svete menej vojen. Ak by bol každý v styku s takouto hudbou, a to vrátane detí, myslím si, že by sme vymazali mnohé veľké problémy nášho sveta.

Opera je plná zmätkov v medziľudských vzťahoch. I napriek všetkým rozporom sa hlavné postavy nakoniec vracajú k sebe. Myslíte si, že to tak funguje aj v reálnom živote? Aká je vaša interpretácia diela Così fan tutte pre toto storočie?

Neexistuje žiadna konkrétna interpretácia pre toto storočie. Má totiž zmysel pre všetky časy. Mozartova hudba a opery sú večnou hudbou, večnými umeleckými dielami. Nikdy nám nedajú odpoveď. Nikdy. Naopak, nastavujú nám zrkadlo. Nehovoria o ľúbostných príbehoch.

Napríklad v Bohéme môžeme ísť po príbehu lásky, príbehu chudobného umelca, jednoducho poznáte ten príbeh. No a na konci možno plačeme, lebo Mimi zomiera. Mozart vo svojich dielach nikdy nerozoberá takéto typy príbehov. Mozart ukazuje všetkých nás, ľudské existencie s celou našou bezodnosťou, ktorú v sebe nesieme. Nie každý v sebe otvára túto bezodnosť, niekto áno – je to otázka osudu.

Così fan tutte nám ukazuje ten najstrašnejší experiment, ktorý môžete vyskúšať na ľudskej bytosti. A výsledok, ktorý máme, znamená, že každý môže zlyhať. Ten, kto hovorí, že si je o svojej láske istý, môže zlyhať. A to aj prostredníctvom veľmi krutého experimentu. Myslím si však, že to, čo vidíme v tejto opere, nie je iba amorálne, je to tragédia. Ak ste režisér, môžete toto dielo spracovať vo forme opery buffy. Pretože ak ho ukážete ako seriózny javiskový počin, nemusíte to prežiť!

Myslíte si, že divadlo odzrkadľuje situáciu, v akej sa momentálne nachádza spoločnosť vo svete?

Divadlo vždy ukazuje hlavne ľudí. Môže sa pokúsiť nájsť určité riešenia. Ale ak by mohlo ponúknuť riešenia, už by sme viac divadlo nepotrebovali, všetko by bolo totiž perfektné. Vždy sa však prostredníctvom divadla môžeme pokúsiť naučiť, ako nahliadať na samých seba. Pretože ak ľudia hrajú pre iných ľudí, je to perfektný spôsob, ako pred seba nastaviť naozajstné zrkadlo. A to môže byť aspoň cesta, ktorou síce nevyriešime všetko, no ponúkne nám pomoc pri prežití v tomto komplikovanom a desivom svete.

Môže nám takéto zrkadlo nastaviť aj hudba?

Áno, pretože hudba je s vierou, alebo bez viery v Boha niečo nevysvetliteľné. Senzácia, ktorú jej počúvaním získavame, nemá žiadne rozumové vysvetlenie. Musí pochádzať zo sily, s ktorou sme spätí nielen prostredníctvom viery. Znamená to, že sme schopní prečítať hudbu, prečítať obrazy, cítiť umenie, že máme určité atribúty vyššej a vznešenejšej tvorivosti. A to je naším šťastím.

Pokladáte postavu Dona Alfonsa za paralelnú s postavou Mefista? Kto je podľa vás v súčasnosti Donom Alfonsom? Aký je ten správny kľúč na jeho dokonalé hudobno-spevácke vyobrazenie?

Je to veľmi jasné. Pretože zo slov Dona Alfonsa je jasné, že je to veľmi hlboko frustrovaný človek a pravdepodobne mal so ženami naozaj zlé skúsenosti. Tie skúsenosti sú také hlboké, že ženy nenávidí. Čo je samozrejme strašné, pretože ak by bol inteligentný, mohol by povedať: „Nepoznám všetky ženy na svete. Možno nejaké tri alebo štyri. A vždy to bolo negatívne.“ Naopak, je taký upätý na svoje predstavy, že je presvedčený o tom, že sú všetky naozaj zlé.

Vlastne to nie je otázka, ktorá sa orientuje na to, či sú zlí muži alebo ženy. V podstate si myslím, že by sa táto opera nemusela volať Così fan tutte, ale Così fan tutti (pozn. red. Takí sú všetci). Pretože rovnaký experiment môžu urobiť aj ženy na mužoch. V každom prípade by sme mohli povedať, že Don Alfonso má pravdu, pretože ako sám hovorí: „Každý je schopný zlyhať…“

Hroznou vecou je, že sa to pokúsil dokázať takýmto spôsobom. Myslím si, že je to, samozrejme, perverzná vec. Takto sa to nerobí. Pretože niektorí ľudia môžu žiť až do smrti v šťastnom a fungujúcom vzťahu. A, samozrejme, ak sa do toho zapojí takáto skúsenosť, respektíve experiment, vzťah to automaticky zničí.

V prípade Mozartovej opery sa pôvodné páry nakoniec vracajú k sebe. V niektorých svetových produkciách sa režisér rozhodne na konci spojiť práve nové páry, pretože z libreta to nie je tak celkom jasné. V každom prípade si viem predstaviť, že pre pôvodné páry je návrat k sebe dosť komplikovaný, v opačnom prípade by to bolo oveľa jednoduchšie.

Aký je váš osobný vzťah k Mozartovej hudbe?

Pre mňa je Mozartova hudba číslo jeden. Absolútne. Neexistuje nič, čo by sa s ňou dalo porovnávať. Samozrejme, máme tisíce majstrovských hudobných diel, ktoré nemôžeme komparovať. Každé je svetom samo o sebe a nemali by sme porovnávať, ktoré z nich je lepšie.

Mozart je ponad všetko. Dokáže sa nás dotknúť okamžite, nečakane, hýbe našimi srdcami. A veľkým tajomstvom je, že ak analyzujete muzikológiu jeho skladieb, zistíte, že je úplne, ani nie jednoduchá, ale niekedy až primitívna. Ale synergický proces, prostredníctvom ktorého sa všetky zložky jeho hudby spájajú, je pre mňa osobne najväčším možným tajomstvom. Myslím si, že je to tajný kód. Zaujímavé je to, prečo vás jeho melódie nadchýnajú spôsobom, že nemôžete dýchať a máte zimomriavky.

Mozart tvoril hudbu v takej jednoduchej forme, že sa pýtame – ako je to vôbec možné? Máme tu Wagnera, máme tu ťažké harmónie, veľký orchester, veľkolepé a dlhé melódie, čokoľvek. A potom tu máme Mozarta, ktorý vytvorí celý vesmír z ničoho.

Aký mal podľa vás Mozart vzťah k ženám?

Myslím si, že pre neho boli ženy oveľa silnejšie a lepšie než muži – tak to je vo všetkých jeho operách. To je isté. Myslím si, že by som to nemal komentovať. Pretože má pravdu… (smiech)

Jeden z najfascinujúcejších aspektov vašej práce je určite snaha o koordináciu veľkého počtu hudobníkov. Ako sa dá podľa vášho názoru vytvoriť dobre fungujúci tím vo vzťahu dirigent–orchester?

Keď začínate ako dirigent, pýtate sa samého seba – Ako presvedčím týchto ľudí? Ako s nimi budem skúšať? S akou vetou začnem? Možno ich zastavím najskôr v tomto momente, vysvetlím im interpretáciu a tak ďalej. A to je, samozrejme, kompletne nesprávne.

Naučíte sa to jedine časom, potrebujete osem až desať rokov skúseností, aby ste zabudli, kto sú ľudia okolo vás, zabudli na to, čo povedať. Aby ste sa dostali z bodu A do bodu B. Jediné, čo potrebujete, je horieť pre dielo. Musíte byť absolútne zapojený, oddaný a totálne presvedčený. Musí to znieť presne tak, ako to počujete vo svojom vnútri. A potom zastavíte orchester, poviete im – prosím, urobte toto a toto, a hovoríte im o zvuku, ktorý chcete počuť. Nezamýšľate sa nad tým, čo na to povedia, alebo čo si budú myslieť, ako na to zareagujú…

A ak ste kompletne slobodný od týchto rušivých myšlienok – funguje to. Pretože orchester cíti, že vy niečo chcete a horíte pre dielo, budú hudobníci automaticky horieť pre vás. Samozrejme, traja alebo piati s vami horieť nebudú, pretože sú leniví alebo nešťastní. Ale to vás neovplyvní. No okamžite viete, že to i napriek tomu bude fungovať. A ak nie ste presvedčený o diele, alebo sa vám to dielo nepáči, orchester to okamžite vycíti. Aj keď sa snažíte. Ako mladý dirigent dostávate šancu niečo dirigovať, náhodou sa vám to nepáči, neviete, čo s tým urobiť, a orchester to vždy vycíti. Povedia si, že s tým dielom nie ste spojený. Samozrejme, je ťažké robiť len s hudbou a dielami, ktoré sa vám naozaj páčia.

Dostali ste sa niekedy do takejto situácie?

Samozrejme, v mojich raných začiatkoch, pretože som bol príliš zaujatý rozmýšľaním nad tým, či ma akceptujú, či sa im páči to, čo robím. A oni to vycítia. Viete, orchester je ako zviera, cíti to okamžite. Vlastne každá veľká skupina ľudí má svoju vlastnú dynamiku. Čím viac ľudí máte v skupine, tým viac zanikajú individuality, do popredia vychádza jeden líder a ten musí vziať celú skupinu, aby ich doviedol z jedného bodu do druhého.

Je to istý druh talentu. Ak však orchester vycíti, že sa ho bojíte, je to zlé. Nemali by ste sa báť veľkej skupiny ľudí. V každom prípade na začiatku sa bojí každý. Na začiatku je to veľmi normálne. Na druhej strane si myslím, že je to vec skúsenosti, talentu… Musíte mať istý pocit toho, že ste lídrom.

O tom, že budem dirigentom, som sa rozhodol, keď som mal jedenásť rokov. Bolo to v momente, keď navštívil Viedenskú štátnu operu a v Bohéme spieval chlapčenský zbor. Počul som hrať orchester, počul som čarovný zvuk, ktorý vychádzal z orchestrálnej jamy, a bolo to pre mňa neuveriteľne neodolateľné, magické a ohromujúce. A vtedy som si povedal, že človek, ktorý to celé dal dokopy, je dirigent. To vo mne vzbudilo túžbu byť dirigentom, pretože som chcel vytvárať zvuk s rovnakým orchestrom. Pre mňa nikdy nebolo dôležité stáť o stupienok vyššie… chcel som jednoducho vytvárať zvuk, interpretáciu hudby. Myslím, že ak to máte v sebe – automaticky to príde.

Snažia sa niektoré hudobné zložky vášho orchestra dominovať nad ostatnými? Koľko individualizmu si môžu dovoliť členovia orchestra? Ako hľadáte správny balans medzi individuálnym vystúpením a tímovou prácou?

To je dobrá otázka. Myslím, že všade na svete existujú typy egocentrikov. Myslím, že je to škoda. Nemám to rád, pretože opera je naozaj skupinová práca. A to špeciálne v Mozartovi, v Così fan tutte. Nepotrebujeme primadonu v postave Fiordiligi. To by bola katastrofa. V talianskej opere je to však častejšie, príde vám hviezdny tenorista a ostatní sú zrazu len štafáž. Myslím si, že to je naozaj perverzné. To nie je opera. Nerozpráva príbeh, ľudia nemajú žiadne súčinné spojenie, veci nie sú spojené, a potom tu máte toho tenora, ktorý zaspieva áriu, na záver ukáže najvyššie tóny, a všetci tlieskajú, kričia bravo. To je smrť a deformácia opery. Závisí to aj od dirigenta, aby to nedopustil. No nie vždy je to možné…

Aké miesto hrá v umení pokora? Je pokora v umení dôležitá?

Áno. Určite. Treba vždy myslieť na to, kto je autor a kto sme my. Vo svojej malosti sa strácame a mizneme vo veľkoleposti Mozartových diel. Kto sme my? Jediné, čo môžeme urobiť, je ďakovať, že sme to práve my, ktorým na konci tlieskajú. Pri tom potlesku by mal prísť iba samotný Mozart a my by sme sa mali niekam rýchlo ukryť. Takže áno – musíme byť pokorní, a to na sto percent.

V čom vidíte aktuálnosť témy opery Così fan tutte pre dnešného diváka?

Nanešťastie nikto nemôže kompletne pochopiť slovo láska. Môžete lepšie pochopiť fungovanie sexuality. Sú to dve rozdielne veci, ktoré i napriek tomu patria k sebe. Rovnako vieme, že jedna vec dokáže existovať bez tej druhej. Ale v Così fan tutte je to o láske, o tom, ako byť verný. A nanešťastie nemáme žiadne vysvetlenie o tom, čo láska naozaj je. Ak sa čerstvo zamilujeme, je to kompletne rozdielne, ako keď ste s človekom desať rokov. Naozajstná láska, podľa mojej vlastnej skúsenosti, prichádza až po desiatich rokoch. Ak teda vôbec príde. Môže sa stať, že nepríde vôbec. Ale byť zamilovaný je tá prvotná skúsenosť, ktorá je veľmi krásna a vzrušujúca. Hĺbka lásky však prichádza až po určitom čase.

Takže v Così fan tutte je zo začiatku medzi postavami naozaj veľmi čerstvá láska. Sú tesne pred manželstvom. A v tomto momente, ktorý je taký silný, nemáte potrebu pozerať sa niekam inam, hľadať lásku inde. Tento experiment, resp. skúsenosť, prebieha v rámci libreta ku Così fan tutte len jeden deň. Čo je vlastne katastrofa. (úsmev)

Vizitka:
Friedrich Haider sa narodil 7. novembra 1961. Rakúsky dirigent s talianskymi a bavorskými koreňmi je jednou z najvýraznejších osobností na poli hudobného diania v Európe. Na scéne debutoval v roku 1984 v Klagenfurte s operetou Viedenská krv od Johanna Straussa. Krátko na to bol vo veku dvadsaťdeväť rokov vymenovaný za jedného z najmladších hudobných riaditeľov Opera National du Rhin v Štrasburgu.

S repertoárom pozostávajúcim z asi šesťdesiatich operných titulov zaujal v operných domoch vo Viedni, v Mníchove, v Berlíne, v Drážďanoch, v Barcelone, v Amsterdame či v Benátkach. V Metropolitnej opere v New Yorku sa po prvýkrát predstavil s Verdiho operou Rigoletto.

V roku 2005 preniesol Friedrich Haider ťažisko svojej práce na koncertnú oblasť. Dirigoval Českú filharmóniu, London Symphony Orchestra, Camerata Salzburg a mnohé ďalšie významné telesá. Od svojej prvej spolupráce na Verdiho Rekviem pravidelne  ako hosťujúci dirigent účinkuje so zborom a orchestrom Slovenskej filharmónie v Bratislave. Sedem rokov zastával tiež pozíciu vedúceho orchestra Oviedo Filarmonía na severe Španielska, ktorý pod jeho vedením podával už na prvých koncertoch špičkové výkony a hosťoval v Madride, Paríži a Tokiu.

Keď sa Friedrichovi Haiderovi v jednom londýnskom antikvariáte dostala do rúk partitúra od nemecko-talianskeho skladateľa Ermanna Wolf-Ferrariho, jeho hudba ho natoľko zaujala, že od toho momentu sa stal nadšeným priaznivcom a šíriteľom diel tohto dnes už takmer zabudnutého skladateľa.

Od roku 2009 pôsobí Friedrich Haider v Slovenskom národnom divadle, kde hudobne nanovo naštudoval Mozartovu operu Čarovná flauta, Verdiho operu Dvaja Foscariovci, Pucciniho dielo Le Villi a ďalšie tituly. Od roku 2012 zastáva post hudobného riaditeľa SND.
(Zdroj: www.snd.sk)

Foto Alena Klenková, Pavol Breier, Ivan Ölvecký