Gounodův Faust v berlínské Státní opeře

Margaréta cirkvou zatratená, Bohom spasená 

Keď sa pred začiatkom predstavenia na pódiu objaví inšpicient s mikrofónom, spravidla to neveští nič dobré. V prípade poslednej reprízy Fausta hraného v tejto sezóne v Berlínskej štátnej opere to znamenalo, že publikum zažije troch Faustov. Dvaja sú v tejto inscenácii regulárne. Réžia totiž nepočíta s prevlekmi a maskovaním, takže  na scéne je naozaj „starý“ a „mladý“ Faust. Na spomínanom predstavení sa v roli toho „starého“ predstavil Stephan Rügamer. Svoj neveľký part v prvom dejstve odspieval solídne, ale prejavu chýbali väčšie výrazové nuansy, predovšetkým prechod od rozčarovania nad životnou bilanciou k nadšeniu z možného omladnutia. Keďže Marcello Giordani, zaskakujúci indisponovaného Artjoma Korotkova, nepoznal inscenáciu, rozhodlo sa vedenie opery pre dvojitého omladeného Fausta. Na scéne zostal hrajúci Korotkov a v portáli pri pulte spievajúci Giordani. Korotkovovu hereckú kreáciu som prijala bezvýhradne, Giordaniho spev už nie. Až po záverečné dejstvo hlas pôsobil akoby tiež s malou indispozíciou, mierne zastretý, chýbalo mu trochu viac mladistvosti v prejave, hoci práca s výrazom bola na vysokej úrovni. Ani výšky neboli úplne isté. Zúžené vysoké C  s výpomocou falzetu síce spevák niekoľko sekúnd podržal, ale keď sa v druhej polovici fermáty pokúsil o decrescendo, hrozil „kanár“, a tak sa rýchlo vrátil k bezpečnému volumenu.

Larissa Krokhina v titulnej ženskej role disponuje mäkkým, skôr menším sopránom. Jej devízou sú krásne piana vo výškach. Spomínanie na stretnutie s Faustom v záverečnom dejstve bolo jedným z najpôsobivejších momentov predstavenia, rovnako ako záverečné Anges purs, anges radieux. Roberto Scandiuzzi predviedol veľmi úspešnú výrazovú aj spevácku exhibíciu neodolateľného diabolského pokušiteľa a hoci je jeho hlas svojim timbrom príťažlivý, osobne mi v ňom pre túto rolu chýbalo trochu tej papeovskej či terfelovskej rezonancie. Plným, zamatovým a trochu zmyselným mezzosopránom sa v nohavičkovej role Siébela zaskvela Katharina Kammerloher, veľmi dobre bol obsadený aj Valentín (Alfredo Daza), či susedka Marta (Constance Heller).

Orchester pod vedením Leo Hussaina podal vynikajúci výkon nielen po stránke technickej. Dôraz na kontrast nálad jednotlivých dejstiev, farebnosť jednotlivých sekcií (nádherné sláky!) a predovšetkým strhujúci záver v impresívnom piane takmer celého posledného dejstva mu vyniesli veľké nadšenie publika.Berlínsky Faust Karsten Wiegandovej je predovšetkým konfrontáciou Mefista a Margaréty. Diabol nechodí na zavolanie, nemá chvost ani nechrlí síru. Je to elegán v luxusnom smotanovom saku, ktorý si svoju zbierku dušičiek aktívne rozširuje. S neomylným inštinktom počas predohry obchádza Faustov domec, tušiac vďačnú korisť. Jediná stolička, holá sliepňajúca žiarovka a tri steny popísané nedokončenou matematickou formulou podčiarkujú asketický výzor doktora, bilancujúceho neuspokojivú životnú púť. Aké ľahké je tľapnúť si s chátrajúcim starcom na nový život, plný mladíckych radostí…

Satanov svet víru a vášní je vysvietený šantán s lacnou gýčovou výzdobou, v ktorom ľudia robotickými pohybmi tancujú tak, ako démon píska. Napokon, podľahnúť zvodom tak príťažlivého pekelníka nie je ťažké. Len mladučký Faust, s výzorom hanblivého septimána z filmov pre pamätníkov posedáva nezúčastnene bokom.

Celé tretie dejstvo je ako obraz raja pred spáchaním prvého hriechu. Svieža jarná zeleň na scéne utopenej v slnečnom svite, platonicky zamilovaný Siébel, príbytok sťaby domček pre bábiky. Margaréta štopká plyšového medvedíka, Faust sa jej neohrabane dvorí. Dojemná naivita výrazu dvoch detí, ktoré ešte nepoznali lásku, by dojala každého. Ale kde je raj, tam je aj pokušenie. Namiesto jablka kazeta so šperkmi, namiesto hada Mefisto. Kompozícia vo forme uzavretých čísel umožňuje prispôsobiť obsah partitúry dramaturgickému zámeru. Škrt Wagnerovho výstupu a baletu v záverečnom dejstve dostal rozsah opery do prijateľného času, umožňujúceho hrať ju s jedinou prestávkou a posilnil režijnú koncentráciu na jadro deja. Presunutie Mefistovho ronda Le veau d´or  pred šperkovú áriu zase umocnilo vnem, že aj toto, zdanlivo čisté a nevinné dejstvo, je v réžii diabla. Et Satan conduit le bal…Raj strieda peklo. Tehotná Margaréta v prostej bielej košeli s macíkom v náručí je vyvrhnutá do spoločnosti, ktorá prejavuje maximálne zvedavosť, no nie súcit s jej osudom. Dobre oblečení ľudia s nákupnými taškami renomovaných obchodných značiek. Bezduchá masa ponáhľajúca sa za svojimi záujmami vo svete, ktorý pozná len cenu, nie hodnotu. Chlap ponorený do novín. Náhodný turista, ktorý sa fotí s Margarétou ako s miestnou atrakciou. Alica v ríši prízrakov. Kľúčovým momentom uchopenia diela je stotožnenie Mefista s kňazom slúžiacim omšu pre toto spoločenstvo. Už to nie je primárne Faust, kto by mal byť braný na zodpovednosť za opustenie zvedenej ženy, ale klérus, ktorý ju za to odsudzuje. Veľkolepá kostolná scéna s mrazivým prekliatím končí výkrikom v tme. Na prázdnej scéne zostáva len Margaréta s dieťaťom v náručí a veľká krvavá škvrna na stene. A diabol sa chechce ďalej…Valentín prežil vojnu len preto, aby bol vzápätí po návrate domov dobodaný dýkou. Ten istý Faust, ktorý ešte nedávno takmer omdlieval pri dotyku ženského ňadra, mu teraz so sardonickým rehotom znovu a opakovane zasadzuje rany do srdca.

Melancholický valčík v tlmenom pianissime zľahka obvíja Margarétu s bezduchým výrazom lammermoorovskej šialenosti. Diabol podáva Faustovi známu kazetu ako lákadlo na odvedenie Margaréty z väzenia. Faust z nej vyťahuje náhrdelník. Margaréta dýku. Možno tú istú, ktorá ukončila život jej brata? Záverečný obraz s Mefistom a jeho ovečkami v elegantných oblekoch je diabolskou a luxusnou metamorfózou da Vinciho Poslednej večere. Chýba jej ale presvetlená nekonečná perspektíva symbolizujúca nekonečnosť Boha. Všetko svetlo dopadá na zakrvavenú Margarétu, pred hodovníkmi umierajúcu s rozpaženými rukami ako živá výčitka. Aji na ni Spasitel pohlédne!

Hodnotenie autorky recenzie: 80%

Charles Gounod:
Faust
Dirigent: Leo Hussain
Réžia: Karsten Wiegand
Scéna: Bärbl Hohmann
Kostýmy: Ilse Welter
Svetla: Olaf Freese
Zbvormajster: Martin Wright
Staatskapelle Berlin
Staatsopernchor
15. februára 2009 Staatsoper Berlin
(písané z reprízy 6.12.2014 Schiller Theater Berlin)

Faust – Marcello Giordani / Artjom Korotkov
Méphistophélès – Roberto Scandiuzzi
Valentin – Alfredo Daza
Marguerite – Larissa Krokhina
Siébel – Katharina Kammerloher
Marthe – Constance Heller
Alter Faust – Stephan Rügamer

www.staatsoper-berlin.de

Foto Monika Rittershaus