První z bratislavských operních primadon

Historicky prvá diva opery SND
Pred 35 rokmi zomrela sopranistka Helena Bartošová

Otec Heleny Bartošovej bol Čech, matka Maďarka. Napriek tomu ju považujeme za prvú slovenskú profesionálne školenú opernú speváčku. Bola totiž prvou z absolventov spevu na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii (dnes konzervatória) a celú svoju opernú kariéru zasvätila Slovenskému národnému divadlu. Svoj plodný život ako 76-ročná ukončila v Rychnove nad Knežnou pred tridsiatimi piatimi rokmi (8. februára 1981), keď posledné roky žila na dôchodku so svojím druhým manželom, barytonistom Emilom Schutzom, v Kostelci nad Orlicí. Obaja sú pochovaní v Bratislave. Počas štyridsaťročnej umeleckej dráhy v Slovenskom národnom divadle vytvorila cca 145 javiskových postáv prechádzajúc z jedného hlasového odboru na druhý.

Pôvodne študovala hru na klavíri, no od pedagóga Fritza Kafendu prešla k najvýznamnejšiemu bratislavskému hlasovému pedagógovi prvej Československej republiky Jozefovi Egemovi. Už v roku 1924 si ju Oskár Nedbal vypočul na konkurze v árii Smetanovej Barče a okamžite ju angažoval do súboru. S Kafendom sa dohodli, že na škole bude navštevovať len odborné predmety (spev, klavír), čo v tej dobe bolo výnimočné riešenie. Jej prvou javiskovou úlohou bola Prvá lesná žienka v Rusalke (9. septembra 1924), nasledovala Esmeralda z Predanej nevesty, Barča, ktorú spievala takmer do konca tridsiatych rokov, a rýchlo pokračovala od jednej náročnej úlohy k  druhej.

Už v roku 1925 ako dvadsaťročná debutovala v úlohe Madame Butterfly, ktorá patrila k jej najprofilovejším. Javiskovú postavu dokázala hlboko prežívať a bola skvelou dramatickou herečkou, čo jej potom umožňovalo stvárňovať najrozličnejšie ženské charaktery. V tom istom roku sa po prvý raz stretla na javisku s tenoristom Jankom Blahom (v Blodekovej opere V studni) a s ním potom často vystupovala nielen v Slovenskom národnom divadle, ale aj na koncertoch po celom Slovensku. V roku 1929 uzavreli manželstvo, ktoré vydržalo do roku 1942.

Na vedeckej konferencii, ktorú k výročiu Blaha usporiadal Divadelný ústav, ich dcéra – choreografka Helena Jurasovová –predostrela zaujímavé osobné dokumenty týkajúce sa začiatku ich vzťahu, totižto listy, ktoré Blaho písal Bartošovej zo štúdií v Miláne. Obom spevákom mimoriadne žičil riaditeľ Slovenského národného divadla Oskár Nedbal a sopranistke ako kritik erudovaný Ivan Ballo.

Univerzálnosť a postupný hlasový vývin sa u Bartošovej prejavoval aj v jej repertoári. Spievala úlohy koloratúrne (Gilda z Rigoletta, Zerlina z Fra Diavola), v tridsiatych rokoch prevažne party pre lyrický soprán (Micaelu, Margaretu, Bystroušku, Mimi, Liu, Neddu, Paminu, Manon, Halévyho Eudoru zo Židovky, Borodinovu Jaroslavnu, Jitku z Dalibora a veľa úloh v pôvodných slovenských operách Bellu, Figuša Bystrého, Rosinského a Holoubka). Od konca tohto desaťročia prešla k dramatickému sopránu, v poslednom desaťročí aktívnej činnosti vytvárala charakterové role. Pre tento široká záber v mnohých operách mohla vytvárať postupne aj viacero postáv. Napríklad v Pastorkyni spievala Jana, Jenúfu i Kostelníčku, v Dvoch vdovách Lidunku, Karolínu i Anežku, V Rusalke Lesnú žienku, Rusalku i Cudziu kňažnú, v Nížine Nuri i Martu a v Carmen po Frasquite a Micaele si v roku 1938 zaspievala aj mezzosopránovú titulnú postavu (už v roku 1925 spievala tiež skôr mezzosopránovú Thomasovu Mignon a v roku 1936 Straussovho Octaviana).

Jasný prechod k dramatickému sopránu avizovali úlohy ako Tatjana, Santuzza, Chrysostemis, Verdiho Aida a Amelia, Smetanova Milada, Giorgetta z Plášťa a podobne. Osobne som ju zažil v charakterových rolách ako herecky rozkošnú Ľudmilu z Predanej nevesty, Larinovú z  Onegina a  bravúrnu Madame Kitajevovú zo Cikkerovho Vzriesenia. Jej poslednou veľkou príležitosťou bola úloha matky v Cikkerovej opere Beg Bajazid (1957).

Na javisku Slovenského národného divadla spievala okrem domácich sólistov aj s takými partnermi, ako boli Baklanov, Ludikar, Tauber, Nehmetová, Šaljapin. Zaujímavá je informácia, že v opere Aida po jej boku ako Amneris vystúpila slávna Ljuba Velič. Bartošová bola mimoriadne muzikálna, v neskorších rokoch jej hlas nadobudol tmavé zafarbenie a pre ňu typické vibrato vo výškach. Spievala nielen technicky dobre, ale aj výrazovo neobyčajne účinne. Počas celej umeleckej dráhy si viedla presné zápisy o svojich predstaveniach (podobne ako jej prvý manžel), s druhým manželom sa zasa po odchode do dôchodku v Čechách venovali pedagogickej činnosti.

Jej umeniu (spolu s Jankom Blahom) je venovaná publikácia Michala Palovčíka Priekopníci slovenského operného divadelníctva (Bratislava, 2001), mnohé informácie o nej sa dajú nájsť aj v obsažnej rodinnej kronike Heleny Jurasovovej Janko Blaho v spomienkach (Bratislava, 2008). Škoda, že nám po speváčke zostalo tak málo zvukových záznamov. Ešte ako deti sme doma počúvali aj gramonahrávku dvoch duetov z Predanej nevesty (Věrné milování a Jak tvrdošijná dívko jsi), pre rozhlas (opäť s Blahom) nahrala veľký duet zo Sedliackej cti a duet Amonasra a Aidy, kde jej robí partnera Emil Schutz. Jej hlas počuť aj na nahrávke regrútskej scény z Její pastorkyně. Umelecké gény po rodičoch zdedili aj jej deti, ktoré si v detstve zahrali aj Pinkertonovo dieťa v Madame Butterfly. Popri spomínanej choreografke Jurasovovej to platí aj o jej staršom bratovi Pavlovi Blahovi, ktorý bol dlhoročným členom zboru Slovenskej filharmónie, Opery Slovenského národného divadla a komorného zboru Slovenských madrigalistov.

Na Bartošovej umelecký odkaz (osobitne jej predposledného dramatického obdobia) nadviazala ďalšia Egemova žiačka Margita Česányiová. Bartošová však zostáva v reťazci bratislavských operných primadon časovo ako prvá. Škoda, že dnes prevláda tendencia adorácie súčasnosti a podceňovania minulosti.