Hold velkému alžbětinci v budapešťské opeře

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Inscenovať Búrku tiež nie je ľahké. Dalo by sa staviť na exploatáciu režisérskej fantázie, vonkajškovými prostriedkami šermovať mágiou a čarami a prikryť tým pestrosť charakterov a vzťahov. Nemecký režisér Ludger Engels so scénografom Ricom Schachtebeckom a kostýmovou výtvarníčkou Sabinou Blickenstorferovou bol v zdôrazňovaní efektov striedmejší a väčšmi išiel po stope formovania postáv, vinúcich sa dejom opery. Je ich jedenásť a ani jedna z nich nie je vyslovene epizódna. Navyše, zakotvené sú prevažne vo vypätej hlasovej polohe. Scénické riešenie bez väčších zmien prechádza všetkými troma dejstvami (hrá sa v dvoch častiach, únosná dĺžka predstavenia je dve a polhodiny, vrátane pauzy), tvorené je pomerne voľným priestorom, lemovaným znakmi ostrovných trsov, a centrálnou konštrukciou, pripomínajúcou torzo lode. V nej ja zariadený stiesneno-chaotický Prosperov príbytok. Chladnička, posteľ, pracovný stôl, množstvo kníh, papierov.

T.Adès: The Tempest - Magyar Állami Operaház Budapešť 2016 (foto © Zsófia Pályi)
T. Adès: The Tempest – Magyar Állami Operaház Budapešť 2016 (foto © Zsófia Pályi)

Okolie je nevľúdne, plné neporiadku spôsobeného búrkou. Sólisti sú oblečení v pomerne moderných kostýmoch, s výnimkou Ariela, ktorý počas večera vystrieda množstvo ženských a mužských odevov, znázorňujúcich transformáciu figúry ducha.

Táto postava odspieva veľkú časť krkolomného koloratúrneho partu v pozícii vznášajúcej sa nad javiskom. Prvky bizarnosti sú aj v oblečení zboru, ktorý nie je uniformnou masou, ale má diferencované postavenie aj v hre. Naproti tomu zloduch Caliban nepôsobí zvlášť znetvorene.

Dirigent Péter Halász má obrovskú zásluhu na hudobnom vyznení partitúry. Adèsovu členitú, inštrumentálne bohatú hudbu, reflektujúcu hudobné metafory deja a meniace sa nálady, maľoval s veľkým zaujatím a inšpiráciou pre orchester. Striedali sa miesta, kde inštrumentálny aparát dominoval, určoval atmosféru a pohyb deja, s takými, kde koloroval a sprevádzal. Búrka má nemálo lyrických pasáží (napríklad ľúbostné scény Mirandy a Ferdinanda), sú tam úseky vo forme árie (Ariel) či monológov (Prospero), ale aj veľa ansámblového spievania. To všetko pod Halászovou taktovkou a v spolupráci s výborne disponovaným zborom (zbormajster Kálmán Strausz) na premiére klapalo a viedlo k zdarnému výsledku.

Jedenásť sólových postáv je značne individualizovaných, no spoločný majú vypätý rozsah hlavne smerom do výšok. Extrémom je Ariel, pohybujúci sa medzi tónmi vysokého E až G, ktorého interpretka, anglická sopranistka Laure Meloy, zvládla obdivuhodne. V stratosférickej tessiture, kde súvislé spievanie sa podobá čvirikaniu, sa neutopila, vložila do partu veľkú výrazovú silu a aj v „normálnej“ polohe preukázala príjemný, zvučný koloratúrny soprán. Obdivuhodné bolo jej herecké nasadenie, či už na miestach, kde lietala nad javiskom, alebo na miestach, kde po ňom chodila na extrémne vysokých podpätkoch. Veľkou postavou je Prospero, stvárnený americkým barytonistom Francom Pomponim, známym z hosťovaní na významných svetových scénach. Jeho jadrný, pevný, v polohách vyrovnaný barytón skôr lyrickejšej povahy, v spojení s hereckým stotožnením sa s rolou, dal jej presné, v intenciách réžie vymodelované kontúry. Všetky štyri tenorové postavy sú vokálne náročné. Azda najvýraznejší boli István Horváth ako výrazovo vypointovaný Caliban a dramaticky priebojný Attila Fekete v postave Neapolského kráľa. Péter Balczó bol vierohodným milencom Ferdinandom a Tamás Tarjányi síce menej prierazným, no lyricky pôsobivým Antoniom. Kontrastnú charakterovú postavu Trincula vložil skladateľ do hlasiviek kontratenora a Armin Gramer sa jej uchopil s chuťou. Andrea Szántó sa zhostila úlohy Mirandy, oscilujúcej medzi mezzosopránovou a sopránovou polohou. Krásne sfarbený barytón ponúkol Zsolt Haja ako Sebastian a dvojicu basistov tvorili András Palerdi (Gonzalo) a Géza Gábor (Stefano).

Premiérový večer prijala zaplnená budapeštianska Štátna opera srdečnými potleskami. Búrka sa hrá v bloku piatich predstavení (vrátane verejnej generálky) a v budúcej sezóne sa v programovej ponuke neobjaví.

Budapeštiansky operný festival Shakespeare 400+ pochopiteľne nemohol obísť Verdiho Falstaffa. Inscenáciu z roku 2013 zaradil v exkluzívnom obsadení titulnej postavy talianskym barytonistom Ambrogiom Maestrim. Z dvojice predstavení som navštívil nedeľné predpoludňajšie, ktoré bolo v Erkelovom divadle s kapacitou vyše tritisíc kresiel obsadené do takmer posledného miesta. Réžia Francúza Arnauda Bernarda (je tiež autorom scény a kostýmov) tlmočí posledné Verdiho javiskové dielo, jeden z najväčších klenotov opernej literatúry vôbec, s rešpektom k originálu, ale aj s licenciou k veľmi striedmo modernizujúcemu vizuálu.

Prvý pohľad na otvorené javisko smeruje k veľkému starému televízoru z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, za „obrazovkou“ ktorého sedí sir John Falstaff. Vzápätí sa scéna mení na interiér krčmy U podväzku, kde usadený hlavný hrdina, obklopený parožím a fotografiami, za veľkým biliardovým stolom terorizuje svoje okolie. Pážatko stvárňuje milý chlapček v uniforme.

G.Verdi: Falstaff - Ambrogio Maestri - Magyar Állami Operaház Budapešť 2016 (foto © Péter Rákossy)
G. Verdi: Falstaff – Ambrogio Maestri – Magyar Állami Operaház Budapešť 2016 (foto © Péter Rákossy)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Adès: The Tempest (Magyar Állami Operaház Budapešť)

[yasr_visitor_votes postid="213071" size="small"]

Vaše hodnocení - Verdi: Falstaff (Magyar Állami Operaház Budapešť)

[yasr_visitor_votes postid="213073" size="small"]

Mohlo by vás zajímat