Interpretační triumf Baletu SND: Za hranicemi hříchu / Bratři Karamazovi Borise Eifmana

Po úspešných hosťovaniach súboru Eifman Ballet v Bratislave (Rodin – 2014, Up & Down – 2015, Anna Karenina – 2016) uviedol Balet Slovenského národného divadla v premiérach 17. a 18. novembra dielo choreografa Borisa Eifmana Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovci. Repertoárová novinka je historicky prvým naštudovaným dielom známeho choreografa slovenským umeleckým telesom, ktorým sa zaraďuje k susedným tanečným súborom majúcim Eifmanove diela v repertoári (Viedeň: Anna Karenina, Giselle Rouge, Budapešť: Karamazovci). Baletná dramatizácia Dostojevského románu prináša na javisko SND ruskú baletnú tradíciu v strhujúcom a vizuálne príťažlivom javiskovom tvare s mimoriadne precíznou tanečnou interpretáciou.

Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci: interpretačný triumf Baletu SND

Javiskové stvárnenie rozsiahleho Dostojevského románu predstavuje pre inscenátorov výzvu a isté hľadanie kompromisov. Priniesť na javisko význam textu veľkolepého psychologického eposu je vzhľadom na jeho komplexný obsah v podstate nemožné, a to bez ohľadu na divadelný žáner. Choreograf Boris Eifman pri spracovaní diela z literárnej predlohy vydestiloval hlavné postavy, pričom sa zameral najmä na ich vzájomné vzťahy. Kriminálna zápletka otcovraždy, ktorá v románe výrazným spôsobom mení životné vyhliadky troch bratov, je spomenutá pomerne nekonkrétne – vrah, Karamazovov nemanželský syn Smerďakov, v javiskovom spracovaní úplne absentuje, čo zásadne ovplyvňuje pohľad na psychologické konanie hlavných postáv. Eifman sa popri životných drámach troch bratov venuje aj jednej z hlavných tém románu, ktorou je Boh a otázky spojené s jeho existenciou a jeho hľadaním. Veľmi efektne stvárňuje Legendu o veľkom inkvizítorovi, kde najmladší z bratov vystupuje ako Ježiš a najstarší ako inkvizítor. Kritika kresťanstva, jeho odklon od Kristovho učenia a znovunachádzanie viery sa stáva nosným motívom druhého dejstva baletu. Znalci Dostojevského diela by mohli baletnému spracovaniu vytýkať chýbajúcu konfrontáciu ruského a západného myslenia, ktorá dopĺňa veľkú fresku životných príbehov jednotlivých postáv, z ktorých každá ponúka iné odpovede na otázky spojené s existencionalizmom.

Choreograf, libretista a režisér predostiera divákom pohľad na vzťahy bratov Alexeja, Ivana a Dmitrija, ktorí sa snažia zbaviť zdedenej genetickej príťaže svojho nenávideného otca. Každý z bratov sa vyrovnáva s nenávisťou k otcovi po svojom. Vypäté vzťahy vedú k vražde statkára Karamazova, z ktorej je obvinený Dmitrij. Zatiaľ čo Dmitrij túži vo väzení po láske Grušenky, Alexej a Ivan polemizujú o existencii Boha. Ivan sa pod vplyvom výčitiek svedomia z nenávisti k otcovi zblázni a Alexej v dobrej viere, presvedčený o nekonečnej božej láske, oslobodzuje väzňov, ktorí následne všetko ničia. Alexej je za ich činy braný na zodpovednosť. Osud rodiny Karamazovcov je spečatený, jediným východiskom je oľutovanie hriechov.

Boris Eifman okresal Dostojevského román do podoby, ktorá je pre diváka zrozumiteľná (i keď od literárnej predlohy odlišná), nápaditá a vizuálne nesmierne príťažlivá. Choreograf vytvoril dielo už v roku 1995 a v roku 2013 mu dal podobu, ktorú uvidí aj bratislavský divák. Pomocou tanečného textu vytvoril dynamický sled obrazov zachytávajúcich ľudské tragédie s veľmi dôsledným vykreslením charakterov hlavných postáv. Dôraz je kladený na emócie psychicky odlišne rozpoložených bratov. Emocianalite predstavenia výrazne pomáha výber hudobného sprievodu, ktorý je tvorený dielami Sergeja Rachmaninova, Modesta Musorgského, Richarda Wagnera a cigánskymi ľudovými piesňami. Hudobná mozaika napriek rôznorodosti výberu jednotlivých skladieb nepôsobí rušivo, zbytočné mi pripadá len hovorené slovo v druhom dejstve, ktoré prekrýva Wagnerovu predohru k opere Tannhäuser. Eifmanova choreografia je ľahko čitateľná a barlička v podobe dovysvetľovania pointy textom je rušivá a trošku trápna. Samotné „zneužívanie“ známych symfonických skladieb veľkých skladateľov je medzi choreografmi pomerne častým javom, no osobne si myslím, že pôvodná hudba k inscenácii by jej pridala na hodnote (i keď s možnými rizikami).

Choreografický slovník sa opiera o techniku klasického tanca, ktorá je – podobne ako v autorových ostatných baletoch – v spojení s množstvom akrobatických zdvíhačiek a krokových vzorcov pretransformovaná do dramatickej javiskovej reči. Výrazným prvkom pohybu je expresívne gesto, exaltovanosť póz a rozsah. Sólistické výstupy oplývajú bohatou škálou choreografických nápadov, a to najmä v duetách a triách, ktoré sú popretkávané zaujímavými zdvihmi a promenádami. Boris Eifman je v prvom rade rozprávač príbehu. Sólové monológy bratov, v ktorých sa každý po svojom vyrovnáva s nenávisťou k otcovi, ich spoločné trio bratskej lásky v druhom dejstve, scéna s Kristom a inkvizítorom, ako aj väzenské emocionálne dueto Grušenky a Dmitrija, sú vrcholmi diela. Kým sólové výstupy majú konkrétny a často hlboký obsah, zbor je skôr ilustratívnou zložkou. V popredí je javisková kresba, efekt veľkého počtu tanečníkov predvádzajúcich rytmické pohyby bez stupňovania dynamiky. Pre divácky príťažlivé zborové scény je charakteristický slovník z doby, kedy vznikli, a s úmyslom ohúriť publikum sú viac spartakiádnou šou než umeleckým tancovaním. V kontexte predstavenia však vhodne dopĺňajú vizuálnu mozaiku predstavenia.

Výtvarné spracovanie scény (Viacheslav Okunev) ponúka tanečníkom veľkorysý priestor na široký pohyb a zároveň pomocou funkčnej scénografie vytvára miesta a nálady podľa potrieb inscenácie. Základ scény tvorí poschodová konštrukcia (lešenie) postavená na horizonte, ktorá vďaka externým závesným prvkom znázorňuje dom, kostol, väzenie… Delenie scény na viacero plánov je zabezpečené pomocou čiernej sufity približne v strede javiska. Náladu jednotlivých scén dotvára prepracovaný svetelný dizajn (Boris Eifman), ktorý sa vyhýba prílišnej farebnej gýčovitosti. Zbytočnú okázalosť nenájdeme ani v kostýmoch (Viacheslav Okunev), pre ktoré je charakteristická jednoduchosť a farebná symbolika. Škoda len, že pri adaptácii kostýmov (Larisa Ivuskhyna) sa nepristúpilo k voľbe súčasnejších materiálov.

Po úspechu a veľkom diváckom ohlase predchádzajúcich hosťovaní súboru Eifman Ballet v Bratislave šla dramaturgia Baletu SND zaradením titulu Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci do repertoáru takpovediac na istotu. Otázne bolo, do akej miery dielo súboru pristane a ako veľmi sa s ním stotožní. Po zhliadnutí generálky a oboch premiér musím konštatovať, že to bol zásah do čierneho. Tanečné výkony jednotlivcov i celku boli bezkonkurenčne najlepšie interpretovanou inscenáciou Baletu SND za niekoľko uplynulých sezón. Na interpretačnom triumfe súboru sa podieľalo niekoľko faktorov. Základným z nich je fakt, že Eifmanov pohybový slovník súboru nesmierne svedčí.

Druhým je precízne naštudovanie ruskými asistentmi Ekaterinou Žigalovou a Iľjom Osipovom, ktorým asistovali Nikoleta Rafaelisová a Igor Holováč. Výsledkom práce spomenutej štvorice je pozdvihnutie interpretácie súboru vysoko nad jeho bežný štandard. Jednota, zohranosť a presnosť zborových tancov by sa dali charakterizovať ako mimoriadne sústredený kolektívny výkon. Vyrovnanosť a zomknutosť tanečného zboru z neho urobili silnú konkurenciu sólovým interpretom.
Tretím faktorom, ktorý ovplyvnil výsledok predstavenia, je obsadenie sólových postáv. Inscenátorom sa podarilo zostaviť dve silné obsadenia, ktoré technicky i charakterovo zodpovedajú povahe predstavenia, pričom sa nebáli experimentovať, dať šancu aj tanečníkom zo zboru.

Autoritatívneho a zhýralého otca Fiodora Pavloviča Karamazova stvárnil na oboch premiérach Viacheslav Krut. Mladý ukrajinský tanečník vytvoril dokonalú karikatúru typického ruského „mužika“, pre ktorého je charakteristická hrubosť a zvrhlosť. Vďaka Krutovmu úlisno-perverznému výrazu podčiarknutému expresívnou maskou (líčenie, brada) sa otec Karamazov stal jednou z dominantných a zapamätateľných postáv inscenácie.

Postava Dmitrija Karamazova je spájaná s vášňou, a výkon Jonatana Lujana vášnivý skutočne bol. Urastený tanečník vykreslil Dmitrija ako sexy muža spaľovaného vášňou ku Grušenke, i ako citovo zraniteľného syna, ktorým lomcujú rozporuplné pocity zlého vzťahu s otcom. Dmitrij Petra Dedinského bol v prvom dejstve viac utiahnutý do seba, akoby pocity v sebe dusil. Zmena prišla v závere prvého dejstva, keď je Dmitrij neprávom obvinený z vraždy svojho otca a keď zavesený na lanách vzdorovito odmieta svoju vinu. Peter Dedinský dal Dmitrijovi ľudskejší a nežnejší rozmer. Obaja sólisti predviedli pohybovo veľmi plastický prejav, Dedinský trochu mäkší, Lujan viac dynamicky akcentovaný.

Vedúci sólista Andrej Szabo stvárnil na oboch premiérach Ivana Karamazova. Spočiatku mi svojím výrazným prejavom na postavu zádumčivého brata príliš nesedel, no Szabo rozumne svoju postavu postupne rozvíjal. Jeho racionalistický Ivan je plný citov k mŕtvej matke, analyzuje a hľadá svoje spoločenské postavenie v rodinnej hierarchii. Szabovým vrcholom bolo stvárnenie veľkého inkvizítora v druhom dejstve, ale aj scéna, v ktorej pri spomienkach na otca postupne prichádza o rozum. Skúsený tanečník postupne divákom naservíroval pomerne široký diapazón odtieňov Ivanovej psychiky. Tanečnému prejavu Andreja Szaba dominuje veľké gesto a šírka pohybu, no občas mu chýba hĺbka (mäkšie a hlbšie plié pri odrazoch a dopadoch).

Pravdepodobne najväčšiu plochu má v inscenácii náboženský hĺbavec Alexej. Ak je Dmitrij vášeň, Ivan rozum, tak Alexej predstavuje cit. V prvom obsadení stvárnil Aľošu mladučký tanečník zboru Adrian Szelle. Szelle disponuje fyzicky mäkkým telom, ktoré mu umožňuje plastický a pružný pohyb. Szelleho Alexej je čistý, nielen technicky, ale aj duchovne. Pozorovať ho pri stvárnení mnícha je transcendentálnym zážitkom naplneným spirituálnym mysticizmom. Divák nevie, či sa díva na jedného z bratov, prízrak anjela, alebo reinkarnáciu Krista. Na scénu prináša nadpozemský pokoj, akúsi naivnú dobrotu a lásku. Veľmi zaujímavá je scéna, v ktorej mladým mníchom lomcujú sexuálne túžby, ktorým sa snaží odolávať a v ktorej divák vidí v kontraste duchovnú entitu i obyčajného muža. V druhom obsadení sa ako Alexej predstavil Konstantin Korotkov, ktorý taktiež disponuje pružným telesným aparátom. Absolvent GITIS-u má neuveriteľne ľahký skok s krásnym, tichým dopadom a francúzsku pohybovú eleganciu. Jeho Alexej je v porovnaní so Szellem viac človekom, viac sa drží pri zemi. Interpretácia oboch predstaviteľov Alexeja je skutočným zážitkom.

Jedinou sólovou ženskou postavou v predstavení je Grušenka, ktorú stvárnili Silvia Najdená a Ilinca Gribincea-Ducin. Obe dámy zvládli svoje tanečné party po technickej stránke s prehľadom. Rozdiel medzi nimi bol v prístupe k stvárneniu postavy. Silvia Najdená bola v prvom dejstve skúsenou ženou, ktorá má svoje city pod kontrolou, erotické dusno útržkovito predviedla v spoločnom duete s Dmitrijom. Srdcervúcu etudu milujúcej partnerky naplno rozvinula vo väzenskom duete v druhom dejstve. Ilinca Gribincea-Ducin bola naopak v prvom dejstve zvodná, pričom sa doslova hrala s pohybovými detailmi, pohľadmi očí, gestami horných končatín, veľký dôraz kládla na ostrosť izolácií.
Fragmentárnou, no neprehliadnuteľnou postavou je matka, ktorá sa vynára bratom v spomienke. Krátkeho výstupu sa profesionálne zhostili Monika Lehocká a Viola Mariner.

Uvedenie baletu Za hranicami hriechu na scéne SND je v prvom rade interpretačným triumfom súboru. Inscenácia ukázala vysoké interpretačné schopnosti, pohybovú kvalitu, dramatickosť a energiu umeleckého telesa. Predstavenie s takouto energiou spadá do kategórie „a must see!“. Bravo Balet SND!

Hodnotenie autora recenzie: 100 %

 

Boris Eifman:
Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci
Hudba: Modest Musorgskij, Sergej Rachmaninov, Richard Wagner a cikánske ľudové piesne
Choreografia a réžia: Boris Eifman
Adaptácia choreografie, naštudovanie: Ekaterina Žigalova, Iľja Osipov
Asistenti naštudovania: Igor Holováč, Nikoleta Rafaelisová
Hudobné naštudovanie: Branislav Kostka
Dirigent: Branislav Kostka (alt. Dušan Štefánek)
Scéna a kostýmy: Viacheslav Okunev
Svetelný dizajn: Boris Eifman
Adaptácia scény: Alexej Donde
Adaptácia kostýmov: Larisa Ivuskhyna
Balet Slovenského národného divadla
Orchester a zbor Opery SND, žiaci tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave
Premiéry 17. a 18. novembra 2017 nová budova Slovenského národného divadla Bratislava

Alexej Karamazov – Adrian Szelle / Konstantin Korotkov
Ivan Karamazov – Andrej Szabo (alt. Martin Kreml)
Dmitrij Karamazov – Jonatan Lujan / Peter Dedinský
Grušenka – Silvia Najdená / Ilinca Gribincea-Ducin (alt. Romina Kołodziej)
Otec – Viacheslav Krut (alt. Adrian Ducin / Yuki Kaminaka)
Matka – Monika Lehocká / Viola Mariner
Spev – Svetlana Michalec Rymarenko / Brigita Szelidova Cikosi
Hlas – Robert Roth
Sólo vokalíza – Eva Rampáčková / Miriam Maťašová
Sólo husle – Arpád Patkoló / Vladimír Harvan (alt. Milan Vonderka)
Gitara – Dávid Bílek, Jaroslav Konečný, Jozef Sivák

www.snd.sk