Janáček Brno 2014: na skútru na operu

Na skútri na operu

Na tohtoročnom festivale Janáček Brno 2014 sme zatiaľ v dvoch veľkých operných produkciách videli dva rozličné režijné prístupy. David Radok vo Věci Makropulos vytvára svojbytný režijný rukopis založený na presnej symbióze herectva, výtvarna a vykonávania svojej režijnej koncepcie (tu a tu). Peter Konwitschny posúva samotné hranice žánru opery k hudobnému divadlu, kedy stavia do stredu surové, obnažené, nesploštené charaktery postáv (tu). V produkcii Národního divadla Moravskoslezského z Ostravy vo Výletoch pána Broučka režijné duo SKUTR ide opäť inou cestou.Vo svojej poetike, ktorú poctivo v rôznych žánroch vypilovali, odchádzajú od naturalizovaného inscenovania a prikláňajú sa k štylizovanému divadlu, ktoré však nie je mauzóleom nejakých bábok, s ktorými si tvorcovia mašírujú, ale aj tu sa dostáva k slovu túžba po hereckej tvorbe a rôznych technikách ovládania hereckého remesla. I keď sú v opere stále ešte podľa počtu titulov nováčikovia, pre SKUTR to nie je limitujúce a nepodpisuje sa to ani vo výsledku. S výsledkom ich snaženia je však nutné pozrieť sa hlbšie do podhubia. Výlety páně Broučkovy, je opera majstra Janáčka, ktorá aj u tých, ktorí milujú Pastorkyňu, Káťu, Lišku, stojí niekde u Mrtvého domu a publikum sa na ňu nijako zvlášť neteší.

Vedľa formálne štruktúrovaných diel (ako tie spomenuté) práve tu prekomponovaný štýl, zložitosti libreta, dĺžka diela, jeho inscenácie, ktorých bolo ako šafranu, isto netiahnu. Ak mesačné dobrodružstvo by mohlo byť vhodným rodinným typom opery, druhý diel v 15. storočí ťažko. Istým handicapom je aj libreto, ktoré zdôrazňuje pánske postavy, ktoré v ďalšej opere Janáčka z Mrtvého domu už dosahujú absolútnu prevahu. Operné publikum pritom miluje svoje primadony, ktoré umierajú na všemožné choroby a ich milovníkov, ktorí zaspievajú tie oslnivo srdcervúce árie kým ukončia násilne svoju preťažkú životnú púť so zlomeným srdcom. Je povzbudivé, že ostravský operný dom so svojimi limitami siahol k takejto výzve a patrí mu obdiv. (Hlavne keď v Brne prevahu sezóny tvoria kópie inscenácií z Prahy. Prečo?) Inscenátori limitujúce faktory ako malé javisko, nedostatok financií, malé počty zboru vzali ako fakt, ktorý premenili vo výhodu a vytvorili formálne zovretú inscenáciu, v ktorej sa blysne aj niekoľko mimoriadnych vokálnych výkonov.

SKUTR stabilne oslňuje vo svojich inscenáciách syntézou divadelných zložiek. Nerobí to násilne, ale naopak s veľkým vkusom a technikou. Znalosť remesla je základom takejto vyspelej práce na scéne. Nie je to paškvil, nie je to štylizácia hore nohami. Na rozdiel od troch oslavovaných českých operných stálic na poli réžie, z ktorých jeden výtvarnu podriadi všetko a so spevákmi a mizanscénou si nevie rady, druhý sa snaží o nejaký kompromis a prehnane všetkých rozpohybovať alebo tam strčiť balet a štatistov a vytvoriť grand operné tableaux a tretia vykráda postmoderné činoherné divadlo staré desaťročie v túžbe po symboloch, násilných akciách a intelektualizácii. SKUTR sa ani na poli opery nevyšinie zo svojich téz a jediné čo mu škodí, je nízka úroveň interpretov, ktorí sa nevedia stotožniť so svojimi úlohami a naplniť ich vrchovato, tak ako rovnocenní partneri režisérov v činohre.Ešte späť k Broučkovi. Je to vlastne veľmi české dielo vyjadrujúce s veľkým humorom, podobne ako literárni velikáni typu Haška či Hrabala, domáci svet. Postava hospodského – brblajúceho lenivca, ktorý nie je spokojný nikde a s ničím, sa v priebehu dejín ako prototyp ani občan nezmenila. Stále nájde svoje predobrazy v našej súčasnosti. Nenájde porozumenie ani na mesiaci, tam mu dokonca nedajú ani najesť a napiť, nenájde sa ani v 15. storočí. Dokonca tam i prezradí už aj posledné tajomstvá o svojom nemohúcom charaktere, keď sklame ako občan či patriot i ako človek bez zásad. Nádherné nuansy libreta, z ktorého jednotlivé repliky (napríklad: „Vojsko tady máte, nač vám třeba civilistů.”), keby sa jednalo o film Svěráka by zľudoveli, Janáček vybavuje pôsobivou hudbou, ktorá v kontexte jeho tvorby je azda najprekvapivejšie mnohoraká.

Zaznieva tu celé spektrum rytmov, štylizácií, pripomienok, tancov, citácií, narážok. Bohatstvo nástrojov, medzi nimi celesta či organ. Dnes by to mohol byť obľúbený muzikál, ktorému chýbajú len hity v podobe árií, ktoré si divák bude pospevovať cestou domov. SKUTR veľmi dobre vystihuje charakter hlavnej postavy a inscenáciu ním zastrešuje. Stavia ho do jednoduchej situácie, kedy sa vracia domov a prihodí sa mu malé zablúdenie. Pod rúškom sna potom pristane na mesiaci. Stretne Svatopluka Čecha, klenotnicu Václava IV. a predvečer stretu husitov s vojskom. SKUTR stavia celkové vyznenie inscenácie na výtvarnej zložke, symboloch a individualizácii postáv, ich košatení a premenách. V tomto je veľmi dôsledný a tak jednotlivých obyvateľov Malej strany stretávame jasne poznateľných vo všetkých snoch Broučka.Tomu nahrávajú geniálne kostýmy Simony Rybákovej, ktorá dnes jediná drží vysoko štandardu slávnej českej odevnej divadelnej školy a tradície, za ktorú v minulosti legendy českého kostýmu privážali medaile z prestížnych súťaží a prehliadok. Rybáková aj v čiernobielej štylizácii udržuje individualizáciu charakteru jednotlivých postáv, ktorých nie je málo a mnohým spevákom tým zachraňuje život na scéne. Od Broučkovho kostýmu, ktorý členením švov pripomína skutočne roztomilého chrobáčika, cez extravagantné haute couture kostýmy dám, cez charakterizáciu pánov, ktorí sa schádzajú vo Vikárke k fascinujúcim premenám. Sen je úžasné dobrodružstvo a toho si je vedomý celý inscenačný tím. Všetko v ňom sa rýchlo mení, strihá, znovu skladá naopak, smerom po hlave i hore nohami. Rybáková ako mág technológií, ktorá nenakupuje v bežnom obchode s látkami, objavila látku s úžasnými vlastnosťami, z ktorej vystrihla brilantnými strihmi siluety postáv. Pre husitské dejstvo tieto biele letiace kostýmy mimozemšťanov zahalila do tylu a vytvorila tým jednu z point inscenácie.

Je to len sen. Hra. My sem prichádzame ako ľudia, ako vy diváci a niečo vám tu zahráme. Sme divadlo, sme mágia, sme svet obrazov, ktoré tvoríme. Krígeľ od piva nie je len na pitie. Je to lampáš, v ktorom klokoce plameň sviečky, je to ďalekohľad, je to krasohľad, ktorým uvidíte brilianty, je to urna. Táto kopa piesku nie je len pieskovisko či hromádka piesku, je to omnoho viac. Dávanie nových významov jednotlivým artefaktom, ich oživovanie je jednou z devíz imaginatívneho divadla, ktoré preferuje SKUTR. K tomuto typu divadla a opery už obzvlášť, musí byť vybavený receptormi aj divák. Nemôže čakať, že režisér za neho vykoná všetku prácu a naservíruje mu ju medzi zlatými portálmi. To si vyžaduje pozornosť a schopnosť prijať túto hru. Kto túto hru neprijme sa bude nielenže nudiť, ale aj hnevať. Keď prijmeme túto fantastickú nápaditú hru režisérov, prežijeme viac než príjemný večer. Pôsobivosť jednotlivých obrazov je vedľa hudby rovnocenným zážitkom. Režiséri správne uchopili scénu, ktorá sa mení pred zrakmi divákov a dokáže všemožné divy. Netreba tu opony, pauzy, rozbíjanie zovretosti, v dnešnej dobe efektov vo filmoch, virtuálnom svete sa nám dostáva i efektov na scéne.Medzi nezabudnuteľné obrazy scénografa Jakuba Kopeckého bude patriť premena Vikárky na mesačnú krajinu, klenotnica, izbička vo veži Domšíka, záverečná apoteóza, či plávanie obyvateľov mesiaca. Medzi nezabudnuteľné obrazy réžie isto lietanie Broučka najprv s Ethereou a potom so zborom, tanečné sólo Pegasa, povstanie Antikrista, viacznačný obraz alegórie víťazov po súboji, pochovávanie Domšíka a ďalšie a ďalšie. Tento sen, ktorý osciluje medzi ľahkovážnymi scénkami podľa charakteru toho, komu sa sníva až po hororové situácie zmaru, skazy a ohrozenia života vyniká bohatou imagináciou jeho tvorcov. Zároveň však dáva do pozornosti publika skryté dvojzmysly i mementá, ktoré súvisia s našimi vlastnými dejinami, identitou, prítomnosťou a aj budúcnosťou. Morálny apel, ktorý vždy preteká aj pod veselohrou a show, je tu viac ako dôstojne a vyvážene zastúpený.

Ostravský operný dom viac než zdatne zastupuje aj úroveň vokálnu. Agnieszka Bochenek-Osiecka v obávanej dámskej trojrole sa nestráca, nezápasí s obávanými výškami na Mesiaci, pre Kunku má ešte dostatok síl a vrúcny hlas. Ethereu hrá ako koketnú slečnu z čiernobielych filmov, v Kunke je to už správne väčší diapazón emócií a ľudskosti, ktoré vrcholia v onom dojemnom mieste: „Umřel mi tatíček, umřel.“Ako Svatopluk Čech sa blyskol Svatopluk Sem svojim nádherným kantabilným monológom. Parádnu trojrolu získal Martin Gurbaľ, ktorý sa v nej môže nielen herecky ale aj hlasovo premieňať. Medzi mnohými hosťami v repertoári divadla upozornila na seba zanedbávaná Erika Šporerová. Arnold Bezuyen urobil na Matějovi Broučkovi veľký kus práce, ale podobne ako aj ďalší, by potreboval ešte dva týždne skúšania nielen hudobného ale aj režijného. Takýto štýl inscenácie, ktorý je režisérom vlastný, nie je vhodný pre repertoárové divadlo, kde sú mnohé limity. Neznamená to však, že by ostravskí umelci a hostia boli zlí či priemerní, ale potrebovali by čas, aby sa stotožnili s novým štýlom herectva a dokázali sa zmocniť svojich postáv a javiska. Tak ako Jindřich Panský, ktorý sa úžasnou koncentráciou a ponorom do pohybovej figúry stáva leitmotívom inscenácie. Pasáže štylizované strihá s civilným uvoľnením a vystúpením z postavy, dokáže sa pohybovo transformovať od zábavných figúr do apokalyptických trosiek mŕtvych tiel, dokáže byť pozorovateľ a hneď nato sólista.Snovému tempu bol až príliš nápomocný Robert Jindra, ktorý na mnohých miestach operu uťahal. Evidentná snaha po kontrastoch v orchestri, krásnom zvuku, čistom intonovaní obťažných sólových partov nástrojov (inak krásne dychy) sa v tých krátkych fragmentoch až príliš rozmelnila a premietla sa v tempe. Síce Jindra majstrovsky dokázal vykresať gradáciu v obidvoch u Janáčka trochu utajených finále dejstiev, ale predsa len väčší ťah a tempová diferenciácia by pomohla najmä v ansámblových scénach. Orchester sa ale prezentoval viac než dobre a vo vynikajúcej forme.

V štýle súčasných operných režisérov doma je to ojedinelý rukopis, ktorý je potrebné vedome prijať a vypraviť sa s režisérmi na dobrodružnú cestu. Tak ako sa rád vozím mercedesom alebo mi stačí len stará Karosa na cestu do obchodného centra, tak si nesadnem na SKUTR, ak nemám rád takýto štýl cesty.

Hodnotenie autora recenzie: 85%

Janáček Brno 2014
Leoš Janáček:
Výlety páně Broučkovy
Hudební nastudování: Robert Jindra
Dirigent: Robert Jindra
Režie: SKUTR (Martin Kukučka, Lukáš Trpišovský)
Scéna: Jakub Kopecký
Kostýmy: Simona Rybáková
Choreografie: Jan Kodet
Sbormistr: Jurij Galatenko
Dramaturgie: Daniel Jäger
Orchestr a sbor opery Národního divadla moravskoslezského
Premiéra 16. října 2014 Divadlo Antonína Dvořáka Ostrava
(psáno z reprízy 25. 11. 2014 Mahenovo divadlo Brno) 

Matěj Brouček – Arnold Bezuyen
Mazal / Blankytný / Petřík – Adam Zdunikowski
Sakristán u sv. Víta / Lunobor / Domšík od Zvonu – Martin Gurbaľ
Málinka / Etherea / Kunka – Agnieszka Bochenek-Osiecka
Würfl / Čaroskvoucí / Konšel – Peter Mazalán
Číšníček / Zázračné dítě / Žák – Marianna Pillárová
Hospodyně pana Broučka / Kedruta – Erika Šporerová
Skladatel / Harfoboj / Miroslav Zlatník – Martin Šrejma
Básník / Jiný hlas / Oblačný / Vacek Bradatý – Jiří Brückler
Malíř / Hlas profesorův / Duhoslav / Vojta od Pávů – Václav Morys
I. Táborita – Václav Živný
II. Táborita – Pavel Ďuríček
Svatopluk Čech – Svatopluk Sem
Pegas / Přízrak – Jindřich Panský

www.ndm.cz

Foto NDM Ostrava / Martin Popelář