Janáčkem to nekončí

  1. 1
  2. 2

Baviac sa o konci, tak hneď druhá skladba – Hlas řeky – ho ponúkla úplne z opačného konca. Vyslovene meditatívny účinok však na mňa nemal, tak ako sa písalo v programe. Skôr upokojujúci (predovšetkým od istého momentu vynikajúci part klavíra), než rozjímavý. Arnošt Parsch v nej podľa môjho názoru zaujímavo prepojil nápevy s témbrami, pomocou plynulých prechodov medzi extended technikami a klasickým hraním doplnených pútavou inštrumentáciou. Omnoho viac mi však krátke melodické motívy pripomínali slovanské ľudové korene, ktoré v skladateľovej tvorbe zohrávajú významnú rolu od začiatku sedemdesiatych rokov, ako východnú inšpiráciu, či indickú melodiku. Program to tak uvádzal. Je možné, že na zopár miestach by sa dala v hudobnom materiáli nájsť východná filozofia, predovšetkým v cyklickom opakovaní niektorých fragmentov, avšak aj napriek tomu mi táto charakteristika príde zbytočne vykonštruovaná. Rád by som vyzdvihol perkusionistu, ktorý mal neľahkú úlohu. Jeho part by som neváhal rozdeliť medzi dvoch hráčov. Musel preskakovať od jedného nástroja k druhému. Hrať v jednom momente slákom na marimbe, čo už samo o sebe je interpretačne náročné a hneď za tým rýchle rytmické štruktúry na bubnoch, nie je zrovna nedeľňajšia siesta. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že tým trochu skladba utrpela. Perkusionista tak nemal čas byť uvoľnený a pripravený z čoho logicky plynuli chyby. A pritom v nasledujúcich skladbách sa objavil aj Martin Opršál, čiže teleso dvoma hráčmi na bicie nástroje disponuje.

Nezameral som sa na hudobný materiál len tak pre nič za nič. Práve ten bol podľa mňa skvelým spájajúcim elementom pri dramaturgickej následnosti prvých troch skladieb. Jeho prerod od jednoznačnej tematicko-motivickej práce s citeľnými folklórnymi vplyvmi, v prostredí lesnej čistinky, ktoré doznievali v sofistikovanom monológu prihovárajúcej sa rieky aj pomocou zvukomalebných možnosti, až k témbrovej hudbe Györgie Ligetiho, ktorý s ňou dokázal neskutočné veci. Ani tu sa však melodické úryvky úplne nevytratili. U Janáčka dominovala melódia nad témbrom (dosiahnutým vhodnou inštrumentáciou), u Parscha sa to všetko príjemne prepojilo na rovnakej úrovni hladiny rieky. U Ligetiho pre mňa témbr dominuje aj v špecifickej skladbe Melodien. On ho však dosahuje presným vypísaním všetkých hlasov. Vzniká tak mikropolyfónia, v tomto prípade obohatená o „makro“ melódie, teda vyššie spomínané pozostatky nápevov z predošlých skladieb, samozrejme ani zďaleka nie podobných.

Klobúk dole, že sa Brno Contemporary Orchestra a Pavel Šnajdr rozhodli pustiť do interpretácie tohto autora. Prechádzka ružovou záhradou to nie je ani omylom, aj preto ho tu máme málo kedy možnosť počuť. Po dirigentskej stránke je naozaj náročné dokázať dynamicky vyrovnať jednotlivé hlasy tak aby boli dosiahnuté žiadané zvukové plochy a efekty. Zahrať ich tak nie je o nič ľahšie, ešte naviac ak sa proste nemôžete skryť za vedľa prísediaceho, ale musíte mu byť rovnocenným partnerom. Myslím, že tento aspekt bol zvládnutý chvályhodne. Dramaturgicky tak táto skladba naviazala veľmi plynulo a sviežo na dve predošlé, aj napriek tomu, že už sa nejednalo o českého autora. Hrozne ma to potešilo, pretože som si po prezeraní programu myslel, že si dnes vypočujem dve diametrálne odlišné polovice predelené přestávkou.

Trošku nepochopeným pre mňa ostáva posledný kus Johna Adamsa Son of Chamber Symphony. Dielo síce pekné, predovšetkým po rytmickej stránke v prvej a tretej vete, ale nenašiel som žiadnu spojitosť s programom predošlým. Do uzavretého celku sa tak podľa môjho názoru priplietlo štvrté koliesko na trojkolke. A druhá veta, až kontraproduktivně citujúca filmovú tvorbu (jedna z autorových inšpirácií boli animované filmy), tak bola nadbytočnou treťou šrubou už v tak zbytočnom štvrtom kolese.  Zahraná bola super, to zase áno. Ak si však odmyslíme tieto organizačné aspekty, tak to bol po čisto hudobnej stránke jeden z najvydarenejších koncertov tohto telesa z tých, ktoré som si mal možnosť zažiť.

Z programu ešte vypadla kompozícia Naše vrata nevrzajó od Ondřeje Hájka, ešte našťastie, pretože by som ťažko hľadal dopravný prostriedok pri ktorom by malo prirovnanie zmysel a hlavne by koncert nebol tak príjemnej a nenútenej dĺžky. Keď sme pri tom programe a s ním súvisiacom plagáte a s ním súvisiacej propagácii, tá bola vskutku tristná. Je to škoda, pretože určite aj vďaka tomu bolo hľadisko tak smutne prázdne.Chápem, že tento typ hudby nie je pre každého, ale ak si súčasná hudba vyžaduje aktívny prístup poslucháča, táto pasívna propagácia mu je príšerným vzorom. Či by to potom náhodou bolo príliš populárne? To my, vzdelanejší a uvedomelejší, predsa chcieť nemôžme. Či?

Hodnocení autora recenze: 85 %

Janáčkem to nekončí
Dirigent: Pavel Šnajdr
Jan Jiraský (piano)
Brno Contemporary Orchestra
5. března 2014 Koncertní sál – Besední dům Brno

program:
Leoš Janáček: Concertino
Arnošt Parsch: Hlas řeky
György Ligeti: Melodien
John Adams: Son Of Chamber Symphony

www.bcorchestra.cz

Foto Jan Prokopius

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Brno Contemporary Orchestra -P.Šnajdr & J.Jiraský (Brno 5.3.2014)

[Celkem: 3    Průměr: 4.7/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na