Jeden z těch, kteří v Bratislavě chystali balet o Nižinském

Choreograf a baletný majster Matthew Powell: Treba sa dívať do budúcnosti!

 

Ako si začal s baletom?

Ako v prípade mnohých iných tanečníkov – baletu som sa začal venovať preto, že moja sestra chodila na hodiny. Narodila sa s mierne zhoršenou pohyblivosťou bokov, takže jej lekár odporučil už v detstve hodiny baletu, aby sa jej zlepšila ohybnosť.

Štúdio, ktoré navštevovala, začalo skúšať Luskáčika a zúfalo potrebovali chlapca. V tom čase som mal šesť rokov a než som sa stihol spamätať, mal som štyri hodiny baletu denne. Vtipné na tom celom je fakt, že ja som sa stal tanečníkom, a moja sestra je archeologička! 🙂

A prečo balet?

Ak mám byť úprimný, ako dieťa som balet vôbec nemal rád. Chcel som v správach hlásiť počasie. 🙂 Ale mal som v štúdiu priateľov a zároveň bolo pre moju rodinu oveľa jednoduchšie voziť mňa aj moju sestru na jeden krúžok. Môj vzťah k baletu sa zmenil, až keď som mal asi desať rokov. Spomínam si, ako som na videu sledoval Labutie jazero s Nataliou Makarovou a Anthony Dowellom. Záznam bol z Kráľovského baletu v Londýne. Už v tak mladom veku som vnímal, ako sú schopní komunikovať, rozprávať príbeh… V tej chvíli som si uvedomil, že naozaj chcem byť tanečníkom.

Učíš na Julliarde, ako to stíhaš?

Podstatné v mojej práci je to, že som na voľnej nohe, takže som schopný neustáleho pohybu. Na Julliarde som pred niekoľkými rokmi začal ako suplujúci učiteľ. Neskôr ma pozvali naspäť ako hosťujúceho pedagóga.

Aké to je, pracovať so študentami?

To, čo na svojej práci oceňujem, je, že sa stretávam s množstvom rôznych typov študentov. Napríklad, mnoho študentov pôjde po Julliarde do spoločností, ktoré sa venujú súčasnému tancu. Z toho vyplýva, že aj tréningy sú iné, než keď človek pracuje s klasickým súborom, akým je Balet Slovenského národného divadla. Moja metodika sa však nemení v závislosti od miesta, kde momentálne pôsobím. Snažím sa tréningy budovať tak, aby tanečníkom otvorili myseľ, aby sa mohli posunúť za hranicu svojich neistôt a vnímať svoje vlastné obmedzenia.

Je to v prípade profesionálnych tanečníkov reálne?

Priznajme si pravdu – tanečníci trávia väčšinu času v miestnosti plnej zrkadiel. V takých podmienkach je ťažké, aby samých seba neustále nehodnotili. Preto sa snažím tanečníkom pomáhať využiť svoj čas na sále čo najproduktívnejšie. Aby ho vnímali ako prostriedok na zlepšenie sa, a nie na sebapodceňovanie.

Aký je podľa teba rozdiel medzi študentami a profesionálmi?

Najväčší rozdiel spočíva v opravách, ktoré dávam. Študenti sú tu predovšetkým pre účel vyučovania – čiže ich treba učiť. S nimi sa snažím pracovať veľmi pomaly, leziem po štyroch a opravujem chyby priamo na ich telách.

Ide o to, aby si zažili, v čom spočíva zmena v práci svalstva. Len tým, že spoznajú svoje telo, sa vyhnú zraneniam v budúcnosti. V prípade profesionálov je to samozrejme iné, tréning je warm-upom, rozohriatím sa a prípravou na ďalší pracovný deň. Samozrejme, že opravujem aj ich, ale skôr volím diplomatickejšiu cestu, jemne im pripomeniem to, o čom si myslím, že ich dovedie k najlepšiemu možnému výkonu.

Ako si sa cítil pri svojej práci s baletným súborom v Slovenskom národnom divadle?

Slovenské národné divadlo je magické miesto a ja som presvedčený, že tento súbor dokáže čokoľvek. Mal som možnosť s ním pracovať po dobu troch mesiacov na Nižinskom, ale bol som si pozrieť aj ostatné predstavenia z repertoáru, ako Labutie jazero, Angeliku, Spiacu krásavicu, Sen noci svätojánskej či Korzára. Toho som dokonca videl trikrát, je to krása! Fakt, že tanečníci sú schopní úspešne prepínať medzi tak štýlovo rozdielnymi baletmi, je veľkým úspechom a v baletnom svete je to veľmi vzácne!

Tanečníci Slovenského národného divadla majú nad to všetko veľkú chuť a túžbu tancovať. Keď si vezmete, že Nižinským im bolo prezentované všetko od klasického tanca cez modernu až po salsu a ragtime. Súbor sa tej šance chopil a výsledok je krásny!

Bola spolupráca s Baletom Slovenského národného divadla iná ako v prípade ostatných súborov?

Každý baletný súbor má svoje podobnosti, ale aj rozdiely. Skúšobné obdobie je skoro všade rovnaké. Väčšinou sa práca začína tým, že si dotyčný súbor pozriete a naštudujete si ho na tréningoch a skúškach. Až potom je možné začať sa venovať príprave diela. Veľkým rozdielom je, že v Balete Slovenského národného divadla má ranný tréning len sedemdesiat minút namiesto obvyklých deväťdesiat.

Je toto skrátenie podľa teba opodstatnené?

Plán skúšok v Slovenskom národnom divadle je tak rozsiahly, že toto skrátenie ranného tréningu je nevyhnutné. Ušetrený čas sa potom venuje príprave produkcií. Laickému divákovi sa tento dvadsaťminútový rozdiel môže zdať nepodstatný, ale v tanci sa toho za dvadsať minút dokáže stihnúť veľmi veľa. Vedel som, že sa mi nepodarí do tréningov vložiť všetko tak, ako mávam vo zvyku, ale prinútilo ma to oveľa viac premýšľať o obsahu mojich tréningov. Snažil som sa teda do tréningov vložiť všetko potrebné, aby sa súbor rozohrial a pripravil na nacvičovanie diela. Bola to pre mňa výzva, ale zároveň veľká zábava.

Veril si, že Nižinský bude divácky úspešný?

Akýkoľvek choreograf alebo baletný majster ti povie, že je neuveriteľne ťažké udržať si počas celého skúšobného procesu objektívny názor na svoju vlastnú produkciu. Vedel som, že choreografia, výprava a kostýmy budú ohromujúce. Zároveň som však bol tak zabratý do procesu tvorby, že som dielo nebol schopný vnímať, alebo skôr predstaviť si ho ako celok. Toto v mojom prípade trvalo až do poslednej skúšky na technickom javisku. Až vtedy som si naplno uvedomil, že Nižinský bude skutočne krásnym dielom. Som presvedčený, že celý tvorivý tím si po premiére patrične vydýchol, a to už v momente, keď sa po prvý raz zdvihla opona. Nižinský je naozaj krásnou produkciou, za ktorou stojí veľa poctivej práce, a to nielen Daniela De Andrade, ale aj Carla Davisa, Marka Baileyho a Patricie Doyle. Pracovať s nimi bolo ako prežiť sen!

Spolupracoval si aj na novom seriáli z tanečného prostredia Flesh and Bone. Aké to pre teba bolo?

Flesh and Bone pre mňa bolo láskyplnou, ale aj veľmi náročnou prácou. To, že som bol súčasťou celého procesu už rok pred začiatkom výroby, bolo veľmi zaťažujúce a vo mne to vyvolávalo množstvo vnútorného napätia. Dúfam, že diváci tento seriál nesledujú len kvôli samotnému tancu, ale že si uvedomujú, že sme sa ich snažili voviesť do neznámeho sveta, ktorý je často aj ponurý a desivý. Je to v prvom rade dráma!

Aký je to pocit, keď ste súčasťou tak rozsiahleho projektu?

Práca na televíznej šou je niečo úžasné. Je to úplne iné než práca v divadle. Proces natáčania je neuveriteľne dlhý a pomalý! Natočiť desať sekúnd tanečnej sekvencie môže trvať niekoľko hodín. Z pozície baletného majstra som bol zodpovedný aj za prípravu tanečníkov a veľmi často sa stávalo, že tréning bol o piatej ráno!

Dám ti jeden veľmi vtipný príklad: Natáčali sme priamo v Rockefeller centre v New Yorku a ja, spolu s Ethanom Stiefelom – choreografom – sme sa museli pripraviť na ďalší natáčací deň, ktorého súčasťou boli pole dance sekvencie zo striptýzového klubu. Tak sme o tretej ráno v Rockefeller centre vytvárali choreografie na ďalší deň a vzájomne sme na seba svietili lampami. 🙂 Pracovné dni boli neuveriteľne dlhé, ale zároveň v sebe niesli neuveriteľné množstvo zábavy. Počas práce na takomto type projektu sa zo všetkých zúčastnených stane jedna veľká partia nadšencov, ktorá si až tak neuvedomuje, aký bude samotný výsledok, ale každý do práce ide naplno. Vo Flesh and Bone sa nám to, myslím, podarilo a stvorili sme niečo zaujímavé, nové a krásne zároveň.

Aké sú vaše sny do budúcnosti?

V posledných pár rokoch sa môj život skladá z tvorby choreografií, popritom som baletným majstrom a pokúšam sa študovať obchod a marketing. Všetky tieto skúsenosti by som v budúcnosti rád pretavil do vlastného súboru. Mojím snom je byť umeleckým riaditeľom. Niekoľkokrát mi bola ponúknutá interná zmluva v súbore. Bol by som baletným majstrom na plný uväzok, ale ja chcem naďalej naberať rôzne skúsenosti a rozširovať si obzory. Chcem sa stať dobrým šéfom spoločnosti, ktorý je schopný komunikovať nielen s tanečníkmi, ale aj so správnou radou a podobne. Takáto predstava práce ma naozaj vzrušuje!

Je niečo, čo si počas svojej kariéry nedosiahol, ale veľmi si to chcel?

Ako tanečník som bol veľmi šťastný. Tancoval som klasiku aj Balanchina a mal som možnosť si zatancovať aj niektoré z najväčších moderných diel. Naozaj, som spokojný a splnili sa mi všetky sny z mojej tanečnej kariéry. Teraz sa snažím kráčať vpred, ďalej, za novými možnosťami a príliš sa neobzerať. Chcem sa dívať do budúcnosti, a nie ľutovať to, čo sa nedá zmeniť. Chcem ďalej naplno využívať svoju energiu, chcem byť kanálom, ktorý bude spájať ľudí, pretože to je pre mňa asi najdôležitejšie. Ak by som zotrvával v minulosti a ľutoval to, čo som nikdy nemal, nebolo by pre mňa v tomto odbore miesto.

Máte nejakú radu pre mladých tanečníkov, ktorí budú tento rozhovor možno čítať?

Sústreďte sa na proces, nie na cieľ. Niekedy pracujeme príliš tvrdo na dosiahnutí cieľa. Tlak, ktorý na nás vyvíja okolie, ale aj my sami, vedie veľmi rýchlo k syndrómu vyhorenia. Toto som videl u neuveriteľného množstva mladých tanečníkov – len tvrdá každodenná práca, malé úspechy. Práve im sa snažím vysvetliť fakt, že niekedy sa neúspechy nakopia, niekedy veci nejdú podľa plánu, ale netreba sa vzdávať, lebo každý je nádherná bytosť, ktorá má možnosť rásť.

Máš životné motto?

Áno, od Theodora Roosevelta: „Urob to, čo môžeš, s tým, čo máš, tam, kde sa momentálne nachádzaš.“

Odkiaľ čerpáš svoju energiu a optimizmus?

Niet pochýb o tom, že základ pre to, aký som, mi dala moja rodina. Boli sme pomerne chudobní, vyrastal som na vidieku v západnej Virgínii a niekedy sa stávalo, že sme nemali teplú vodu alebo elektrinu. Spomínam si, ako sme sa schovávali vždy, keď na našu príjazdovú cestu zamieril určitý typ auta – bol to vždy nejaký zamestnanec banky. Moja mama pracovala v miestnej samoobsluhe a otec vo fabrike na farby pri montážnej linke. Aj keď moji rodičia robili, čo mohli, bolo nemožné vyžiť z peňazí, ktoré zarobili. Napriek tomu ma však naučili udržať si skutočné hodnoty, životné priority, a nájsť niečo pozitívne v každej situácii. Preto sa mi teda darí byť pozitívny, nech sa deje čokoľvek. Každá skúsenosť je úžasná a má svoj osobitý význam. Všetko, čo som zažil, vnímam ako súčasť toho, kým som dnes – utvorilo to moje ja, a je to teda mojou neodmysliteľnou súčasťou.

Ďakujem za rozhovor.

Vizitka:
Matthew Powell získal tanečné vzdelanie na Škole amerického baletu. Ako tanečník pôsobil v Pacific Northwest Ballet, v Kansas City Ballet a v San Francisco Opera. Absolvoval medzinárodné turné West Side Story a ďalšie. Ako choreograf získal štipendium od Newyorského choreografického inštitútu, súčasti New York City Ballet, a nedávno dostal cenu za choreografiu na regionálnej súťaži Dance Amerika. Vytvoril diela pre Kansas City Ballet, pre Joffrey Ballet School, Central Pennsylvania Youth Ballet, Broadway Dance Center a Brooklyn Ballet a je choreograf on-set pre BLOCH dancewear. Jeho posledný výtvor, „Quarter Note“, mal premiéru v Alvin Aile Citigroup a bol priaznivo prijatý  tanečnou kritikou. Matthew je hosťujúcim baletným majstrom v New Zealand Royal Ballet, v Cedar Lake Contemporary Ballet, v Balete Slovenského národného divadla a vo „Flesh and Bone“, novej limitovanej sérii pre Starz. Ako pedagóg pôsobí na Julliarde, v Rock School pre tanečné vzdelávanie, Ballet Hispanic, Point Park University, Ballet Tech, Kansas City Ballet School, Trey McIntyre Project, Matthew Bourne, Karole Armitage, Billy Elliot „na Broadwayi“, na univerzite v Iowe, Alabame a ďalších.

Matthew je učiteľom a tvorcom inštruktážneho videa Find Your Fifth, ktoré je určené baletným triedam a kladie si za cieľ prezentovať baletné skúsenosti.

www.matthewpowell.org