Josef Špaček: Jak to bylo s mými zabavenými houslemi v Rusku

Vo štvrtok a piatok sa slovenskému publiku na pôde Slovenskej filharmónie prvýkrát ako sólista predstavil koncertný majster Českej filharmónie Josef Špaček. Zhovárali sme sa s ním nielen o detailoch spojených s nedávnym absurdným zabavením jeho vzácnych huslí v Rusku, ale aj o výnimočnosti tohto nástroja, jeho údržbe u slovenského husliara Štefana Valčuhu v New Yorku, o husliach ako zaujímavej kapitálovej investícii a ich ročnej výnosnosti, o aukciách vzácnych nástrojov,  ale aj o tom, aké je to pohybovať sa ako študent po New Yorku so stradivárkami v hodnote 4 milióny dolárov.
(poznámka redakce: aktuální rozhovor pořídili v Bratislavě naši slovenští spolupracovníci, odpovědi proto jsou v přepisu do slovenštiny)

Pán Špaček, umelec sa niekedy v očiach širokej verejnosti zďaleka tak rýchlo nepreslávi svojou virtuozitou a hudobným majstrovstvom ako tým, že príde škandál, o ktorom všetci zrazu hovoria. Vy ste sa pár dní pred bratislavským koncertom nechtiac v takejto situácii ocitli…

Áno, je to presne tak, kedysi som dokonca hovorieval ako vtip, že stačí, aby som si zabudol husle v taxíku, a bude o tom písať celý svet. No a teraz ma postretla presne takáto vec. Samozrejme, bolo to nepríjemné. Ale ja som doposiaľ nechcel, aby sa o tom písalo, pretože mne šlo hlavne o to, aby mi husle vrátili a aby sa situácia vyriešila čo najskôr. Uvedomoval som si, že ak bude nad colníkmi nátlak médií, tak by to mohlo celý proces práve spomaliť. Preto som sa vôbec k ničomu nevyjadroval, aj keď stále mi niekto telefonoval a písali mi z rôznych médií, aby som im k tomu niečo povedal. Ale ja som odmietal, pretože vec nebola doriešená a nechcel som ju komplikovať.

Takže sme vlastne prví, kto bude môcť čitateľom sprostredkovať celý príbeh. Ako teda zabavenie huslí prebiehalo?

Nie som zvyknutý deklarovať husle, keď niekam cestujem, pretože v Európskej únii to nie je nutné, ani v Japonsku a myslím, že ani v USA. No ale v Rusku to potrebné je a ja som cestoval do Ruska koncertovať prvýkrát, takže som s tým skúsenosť nemal.

Navyše ešte aj došlo k nedorozumeniu, pretože som tam hral s jedným talianským orchestrom, a oni po mne chceli moje dokumenty k husliam. Ja som im všetko prefotil a poslal a myslel som si, že ich dajú aj ruskej colnici. Lenže oni cestovali o 5 dní skôr než ja a cestovali cez Petrohrad, takže colnica v Jekaterinburgu sa samozrejme o ničom nedozvedela.

Ani keď som pricestoval na miesto, stále som ešte vôbec netušil, že je nejaký problém, pretože neprišlo ani žiadne varovanie, že by som mal po prílete do Ruska vychádzať z letiska cez tzv. červený koridor na colné konanie.

Normálne som prešiel cez zelený a neskôr som v Rusku odohral koncert. No a pri odchode z krajiny opäť musíte prejsť zeleným, alebo červeným koridorom podľa toho, či máte niečo na preclenie. Išiel som znova tým klasickým zeleným, ale musel som dať veci na preskenovanie. A tam sa ma hneď spýtali „Skripka?“ (poznámka autorov: husle po rusky) a chceli, aby som ukázal k nim všetky dokumenty. Našťastie som ich mal vytlačené, lenže oni správne poznamenali, že nemajú  žiaden záznam o tom, že som tieto husle do krajiny aj priviezol. Začali zisťovať, či náhodou nevyvážam nejakú ich kultúrnu cennosť. Stali sa údajne nejaké prípady, kedy niekto vošiel do Ruska s obyčajnými husľami, ale odchádzal s cennými. A tak sa začal celý nekonečný proces.

Prečo vysvetlenie situácie trvalo tak dlho?

Boli tam tri hlavné problémy. Prvý problém bol, že sme museli zo dňa na deň uprostred cudzej krajiny zohnať všetky dokumenty týkajúce sa mojich huslí, ktoré pochádzajú z roku 1855. Nestačili im tie, ktoré som mal prefotené. Pôvodne chceli od všetkého originály, ale neviem, ako by som ich z Jekaterinburgu zháňal. Nakoniec sa našťastie uspokojili aj s kópiami a skenmi. Dokonca odo mňa žiadali certifikát, že sú to pravé husle, a volali svedkov, ktorí boli na koncerte, aby dosvedčili, že som na nich naozaj hral. Oznámili mi zároveň, že som spáchal priestupok.

Ďalší problém bol v tom, že aj keby sa ihneď preukázalo, že husle sú naozaj moje, procedúra u nich je taká, že na to, aby mi ich mohli vrátiť, najprv som sa musel očistiť od spáchania priestupku. Preto sa ako prvý musel spísať protokol v rámci priestupkového konania, kde som opísal celú situáciu, ako som husle doviezol do krajiny, že som s nimi hral na koncerte, že sú moje a od kedy. Toto zabralo strašne veľa času, riešilo sa to asi tri dni a výsledok bol, že som dostal pokutu 1.500 rubľov (asi 20 eur)… (smiech)… No, nie je to veľa.

Oni ale postupovali presne podľa svojich pravidiel, a ja som proti tomu nemohol príliš protestovať, pretože síce to celé bolo nedorozumenie, ale bola to moja chyba. Vďaka tomu som musel zostať v Jekaterinburgu ďalšie dni. Bol som v kontakte s českým konzulátom, od rána do večera sme stále niekoho obvolávali. Keďže konzulát má kontakty na špičky úradov, tak sme boli v kontakte aj s riaditeľom colnice, čo napomohlo tomu, aby sa veci rýchlejšie hýbali. Musím povedať, že tím ľudí na našom konzuláte bol fantastický. Lenže do karát nám nehralo, že sa všetko stalo pred víkendom. Husle mi zabavili vo štvrtok, v piatok mi povedali, že už nestihnú v tej veci veľa urobiť, lebo idú dva dni voľna. Nakoniec sa protokol o priestupku písal aj tak v sobotu. V pondelok ma od priestupku očistili (poznámka autorov – zaplatením pokuty) a vrátili mi husle.

V utorok však náhle prišla tretia komplikácia, nakoľko úrady medzičasom husle prehlásili za kultúrnu cennosť, keďže nevedeli, či náhodou nepatria ruskému štátu. No a kultúrne cennosti sa z Ruska nesmú vyvážať do zahraničia bez povolenia Ministerstva kultúry. Takže sa znovu museli otvoriť ďalšie rokovania – tentokrát s ministerstvom, ktoré mi malo vydať povolenie vyviesť moje vlastné husle domov. V utorok sa však všetko znovu zmenilo, pretože si pracovníci na ministerstve uvedomili, že keďže sa medzičasom preukázalo, že husle sú naozaj moje a do krajiny som ich doviezol len pred niekoľkými dňami, tak logicky nemôžu byť ruskou kultúrnou cennosťou, a nemôže byť vydaný preto žiaden certifikát povoľujúci ich vývoz.

Ale táto správa prišla až s 24hodinovým oneskorením, v pondelok sme o tom ešte nevedeli.

Mali ste niekedy počas tých piatich dní obavu, že by ste o svoje vzácne husle teoreticky mohli prísť?

Oni majú nejaké zákony a pravidlá, ktoré by mali dodržiavať, a ja som mal pocit, že išli v zásade podľa nich. Mal som dojem, že niekedy ich dodržovali až príliš – tak povediac aj nad rámec zákona. Práve preto bolo všetko to papierovanie a tie zdĺhavé procesy. Keď som videl, ako situácia prebieha, strach som nemal, skôr som v istom momente získal nádej, že už to celé skončí.

A kde boli vaše husle celých tých šesť dní?

Odviezli ich na expertízu na colný úrad niekam za mesto, do takej opustenej budovy uprostred ničoho, vyzeralo to tam dosť strašidelne. My sme tam išli autom dve hodiny potom, ako mi husle zabavili. Hovorili sme s colníkmi, ktorí mali robiť expertízu, žiadali sme ich, aby ju urýchlili, prišli sme tam aj s pánom konzulom. Pozvali nás na čaj, tak sme s nimi vypili šálku a potom nám bolo prisľúbené, že všetko vybavia čo najrýchlejšie. To aj dodržali a ešte v piatok vrátili husle naspäť na letisko. Po celý zvyšný čas potom boli zložené na letisku, síce znovu na colnici, ale na tej letištnej.

Ako prebiehala  expertíza huslí, v čom spočívala?

Išlo o dve expertízy. Prvá spočívala len v štúdiu dokumentov, ktoré som im dal – z nich sa dozvedeli, aké sú to husle, aká je ich odhadovaná cena a podobne, takže po štúdiu týchto materiálov ich prehlásili za cennosť. V tomto momente ešte nezisťovali, či je to pravý nástroj, alebo len napodobenina, v tomto štádiu ich zaujímala iba cena, nakoľko čokoľvek cennejšie než asi 1.500 eur je v Rusku automaticky považované za kultúrnu cennosť. Je to relatívne veľmi nízka čiastka, ale keď prevážate akúkoľvek vec nad tento limit, tak z pohľadu ich zákona prevážate  kultúrnu cennosť.

Druhá expertíza už bola na inej úrovni. Prišiel odborník, ktorý tejto problematike rozumel. Vtedy už som ale husle mal u seba, lebo to bolo až v pondelok potom, ako mi husle vrátili, a čakalo sa vtedy na povolenie Ministerstva kultúry vyviesť ich z krajiny. Prišiel znalec v odbore, ktorý potvrdil, že husle naozaj pochádzajú od francúzskeho výrobcu a certifikát je pravý. Potvrdil, že to, čo je v tom certifikáte uvedené, naozaj popisuje zabavené husle.

Ako to znalec zistil?

Mal na to špeciálne nástroje, ktorými na milimetre presne premeral, či všetko sedí s údajmi uvedenými v dokumentoch. V certifikáte, ktorý som im dal,  sú totiž presné rozmery vyrobeného nástroja v rôznych jeho rezoch a znalec ich vedel presne zmerať a porovnať s tým, čo bolo v dokumentoch. Taktiež je v certifikáte presne opísaný nástroj, z akého je dreva, akú má farbu, čo je na ňom špecifické (Josef Špaček nám ukazuje na husliach miesto, kde je zotretý lak, keďže niektorý z predchádzajúcich majiteľov tam zvykol husle držať príliš silno. Ukazuje taktiež drobné škrabance – pravdepodobne niektorý z predchádzajúcich majiteľov pri prenášaní nástroja ho nechtiac zachytával o svoje gombíky na kabáte alebo na saku).

Takže potom sa opäť spisovali ďalšie protokoly. Nielen že to trvalo dlho, ale všetko to papierovanie, všetky dokumenty, ktoré som predkladal, museli byť úradne preložené do ruštiny, nestačil bežný preklad. Zamestnalo to dosť veľa ľudí a všetky tie dni som potreboval úradnú prekladateľku, aby bola prítomná pri všetkých procedúrach.

Už keď sa na začiatku celá táto byrokratická mašinéria spustila, tak v nejakom štádiu bolo jednoznačne jasné, že husle nedostanem naspäť ani v priebehu jedného, ani dvoch dní, ale potrvá to nejaký čas. Takže som si musel v konečnom dôsledku ešte aj predĺžiť vízum, ktoré som mal len na predpokladanú dobu absolvovania koncertu. Teraz si predstavte, predĺžit si vízum nie je len tak jednoduché, musíte znovu predkladať úradom nové pozývacie listy. Absurdné pritom je, že teoreticky by ste mali znovu žiadat pozývateľov, ktorí už Vás raz pozvali, aby Vás pozvali ešte raz do krajiny, v ktorej sa vlastne už nachádzate.

To však nestačilo, potreboval som napríklad doložiť úradom aj potvrdenie z hotela, v ktorom som nocoval, že som v ňom naozaj spal. Víza sa zase dali zaplatiť len jediným spôsobom  – cez špeciálny bankový terminál, ku ktorému som nemal prístup. Bez prístupu k terminálu nebolo možné zaplatiť, bez poplatku nebolo možné žiadať o víza a bez víz by som musel opustiť krajinu, čo by mi definitívne zabránilo dostať sa k terminálu určenému na zaplatenie poplatku.

Situácia ako vypadnutá z Orwellovho románu…

Alebo z Kafkovho! Našťastie mi pomáhali pracovníci konzulátu, ktorí podali perfektný výkon. Vyvrcholením byrokratických problémov bolo, keď český konzul, úradná prekladateľka a ja sme sa konečne dostali do správnych dverí, aby sme mohli prevziať zabavené husle a náčelník požiadal o našu identifikáciu. Ukázalo sa, že identifikácia na mieste údajne nebola možná, pretože môj pas nebol v azbuke. Ešte som sa nestretol nikdy s tým, že by pas nejakej krajiny nebol akceptovaný len preto, že je písaný latinkou.

Nakoniec keď sa všetko konečne utriaslo a mali mi husle odovzdať, tak sme sa stretli s neočakávanou požiadavkou úradov – husle mi budú odovzdané len za prítomnosti novinárov. Ja som sa odmietol zúčastňovať  televíznej show, mal som právo na vrátenie svojich huslí bez kamier a cvakania fotoaparátov. Nakoniec sa ďalších 30 minút riešilo, že sme si dovolili odmietnuť tento spôsob vrátenia huslí.

Keby ste nemali pomoc konzulátu a neboli špičkovým umelcom o ktorého husle sa už zaujímala  aj tlač, ale úplne bežný občan, asi by ste tieto byrokratické prekážky nakoniec ani neprekonali a husle by boli stále na letisku…

Na tom, aby som dostal husle naspäť pracovalo celých šesť dní dohromady asi 30 ľudí. Všetci mi poskytli obrovskú podporu a som im veľmi vďačný. Zistil som, že jediné čo v Rusku funguje sú osobné kontakty, pečiatky a úradné listiny, prípadne oficiálny status osôb, ktoré za vami stoja. Byrokracia je neskutočná, len doklad o udelení pokuty sa napríklad musel podpisovať až 10 krát. Všetko treba úradne preložiť, ku všetkému je potrebná  pečiatka, len tá budí autoritu. K elektronickej forme dokladov bolo v Rusku cítiť pohŕdanie, neboli vôbec brané vážne.

Mal som pôvodne odlietať z Ruska vo štvrtok a namiesto toho som pricestoval do Prahy až v stredu ráno o týždeň.

Zmeškali ste medzičasom nejaký koncert?

Zmeškal som jeden koncert v Prahe. Môj profesor z Pražského konzervatória Jaroslav Foltýn oslavoval 80 rokov, boli na ňom prítomní všetci jeho žiaci a ja som nemohol prísť, tak to bolo také smutné, pretože to malo osobnejší rozmer.

Husle teda máte naspäť. Potrebuje takýto starý nástroj nejakú špeciálnu údržbu a starostlivosť?

Raz za pol roka by ich mal vidieť odborník, ktorý husle prečistí. Žiadnu špeciálnu údržbu nepotrebujú, husle vydržia 300 – 400 rokov, ide o nástroj, ktorý vydrží všetko. Samozrejme niekedy sa môže stať, že sa poškrabe, čo potom treba zaretušovať, ale inak je údržba celkom nenáročná.

Čo všetko je na vašich husliach ešte pôvodné, a čo už je nové, vymenené?

Celé telo huslí je originál, to je najstaršia časť nástroja. Raz za 50 rokov sa mení krk, pretože hraním sa zničí, avšak táto časť vlastne ani nie je nejaká cennosť. Prídavné veci ako sú kobylka, struník, hmatník, sa všetky taktiež menia. Podstata huslí, ktorá má hodnotu, je telo. Všetky ostatné časti, ktoré držia struny, sa následne pridávajú a nemajú nejakú veľkú hodnotu.

Používajú sa na takéto staré husle nejaké špeciálne struny?

Nie, struny sa vyvíjajú neustále, technológia ide dopredu, sú čím ďalej tým lepšie.

Takže struny máte ultra moderné na starom nástroji?

Pôvodne tu boli struny z čreva. Neviem presne z čoho sa vyrábali, možno z ovčích čriev, aj keď tie sa skôr používali asi na violu alebo na violončelo. Aj dnes sa robia niektoré struny z čreva, ale to už nie je črevo ozajstné, sú to umelé vlákna. Prípadne sa robia z hliníka, alebo zo striebra. Vyrábať struny je takmer ako chemický odbor.

Ako často meníte struny?

To závisí od toho, ktorú. Napríklad tá najvyššia – struna “e” – sa mení najčastejšie, raz za tri týždne, no a “géčko” sa nemení tak často, možno raz za dva mesiace.

Nová struna má vždy lepší zvuk. Samozrejme poznám aj ľudí, ktorí menia struny každý týždeň, aby ich husle zneli čo najlepšie, ale to je potom drahý koníček, pretože jedna sada môže stáť asi sto eur.

Slák predpokladám tiež nemôže byť až tak starý… K husliam sa samozrejme nevyrába slák, každý hráč má k nim nejaký svoj, ktorý si nájde. Sláky ani nie sú také staré ako husle, najstaršie majú približne 150 rokov, pretože aj slák prešiel určitým vývojom. V období klasicizmu sa napríklad hralo ešte s takými, ktoré vyzerali podobne ako luk. Sláky dnešných tvarov sa vyrábajú posledných 150 – 160 rokov, neviem presne. Môj môže byť asi z roku 1930.

Ale existujú aj moderné sláky, ktoré sú úplne skvelé. Slák je samozrejme podstatný, lebo tiež mení zvuk huslí, ale mení ho už len asi na 20 – 30 percent, najdôležitejší vplyv na farbu zvuku majú husle samotné.

A vlákno na sláku je aj dnes ešte stále prírodné, alebo je syntetické?

Nie, to je vždy z pravého konského vlasu.

Zvyknú mať takéto historické husle nejaký “rodný list”, rodokmeň, alebo ako to nazvať, kde sú spísaní všetci ich predchádzajúci majitelia?

Slávne nástroje ho mávajú. Stradivárky majú celý rodokmeň, takže sa vie, kto a kedy ich vlastnil. Samozrejme sú potom o to drahšie, pretože na nich hrali slávni ľudia. O mojich husiach len viem, že predomnou patrili istej pani z New Jersy, pretože je napísaná na certifikáte. Vystavil ho slávny francúzsky husliar v New Yorku Jacques Francais. Samotný certifikát je z roku 1973, takže aj ten už nie je najmladší. Certifikáty vydávajú vždy odborníci na nástroje z danej lokality. Keďže tento znalec bol Francúz, špecializoval sa na francúzske staré husle a vydával certifikáty k nim. Bol odborníkom napr. na nástroje od výrobcov ako Jean – Baptiste Vuillaume, alebo Nicholas Lupot.

Vy teda neviete, kto mal vaše husle pred vašou predchodkyňou?

Nie, neviem, hoci táto informácia by sa mala dať dopátrať, keby sa niekto tomu podrobne venoval. Sám som sa to pokúšal zistiť priamo u predajcu, pretože ten podľa môjho názoru bude mať takúto informáciu, ale nechcel mi ju v žiadnom prípade prezradiť. Skúšal som  pátrať aj sám, ale neúspešne.

Asi nešlo o nejaké slávne mená, pretože predajca by sa predsa pochválil pri predaji huslí, kto všetko na nich hral…

Neviem, prečo nechcel tú informáciu poskytnúť, ale domnievam sa, že vie o histórii týchto huslí oveľa viac, než bol ochotný zverejniť.

Ako ste si vyberali, že si kúpite práve tieto husle? Prečo nie nejaké iné? Aké boli vaše kritériá? Radili ste sa s niekym pri ich výbere?

Mal som v tom čase požičané stradivárky. Lenže to boli husle za 4 milióny dolárov. No a keďže som na nich hral, tak som mal bezprostrednú možnosť porovnávať akékoľvek husle s nimi.  Stradivari sú úplne fantastický nástroj. Šiel som s nimi raz na kontrolu, respektíve na maličkú opravu jednej drobnosti do New Yorku k odborníkovi špecialistovi na údržbu starých huslí. A u neho sa vtedy zastavil jeden jeho známy zo susediacej aukčnej spoločnosti Tarísio.  Priniesol dva nástroje a hovorí mi, nech si ich vyskúšam. Ono to tak už býva, že dealeri vždy ponúkajú muzikantom rôzne nástroje. Kamkoľvek prídem, neustále sa stretávam s tým, že mi niekto ponúka nejaké husle na vyskúšanie. No a strčil mi do ruky tohoto Vuillauma z roku 1855. Mne stačili dve – tri minúty hrania aby som pochopil, že toto sú husle, ktoré chcem, že je to úplne úžasný nástroj. Vedel som ich totiž bezprostredne porovnať so stradivárkami, ktoré som priniesol opraviť a bolo mi jasné, že tento Vuillaume je nástroj, ktorý aj takéto porovnanie znesie.

Mimochodom, tá kancelária, kam som niesol opraviť stradivárky, je síce v New Yorku, ale ten vychytený odborník na husle je Štefan Valčuha, brat slovenského dirigenta Juraja Valčuhu a je to jeden z najpoprednejších odborníkov tam pôsobiacich. K nemu chodieva s husľami napríklad aj slávny  Itzhak Perlman (poznámka autorov: hrá na Stradivaroch z roku 1714 ktoré patrili Yehudinovi Menuhinovi a ktoré sú považované za jedny z najlepších Stradivariho huslí na svete).

Od tej doby, čo som študoval hru na husle v New Yorku, chodievam k nemu a husle dávam do údržby  iba u neho. Je fantastický v tom, ako dokáže opraviť starý nástroj.

Je pravda, že ak je historický nástroj uložený vo vytríne tak sa viac ničí, než keď sa na ňom hrá?

Keď sa na husliach hrá, je to oveľa lepšie, pretože sa celý čas rozohrávajú a rozvíjajú. Drevo je živý materiál, stále pracuje a keď sa na husliach hrá, tak sa rozvíja inak, než keď sa nepoužívajú, pretože hranie vytvára rezonanciu, ktorá na materiál vplýva. Drevo má možnosť sa viacej tzv. “rozohrať”. Čím viac zvukov tie husle vylúdia, tak tým je to pre ne nakoniec lepšie.

Keby ste tu mali niekoľko stradivárok, ako by ste si medzi nimi vyberali, podľa akého kritéria? Hmatom, aby vám dobre sadli do ruky, alebo sluchom podľa ich zvuku?

Ja si mylsím, že jedno aj druhé. To všetko spolu súvisí, jednoducho musí kliknúť taká tá záklopka, kedy si uvedomíte všetkými zmyslami, že áno, práve toto je ono. Aj sluchom aj hmatom. Človek musí mať dobrý pocit, keď ich drží v ruke, zároveň musia byť silné – tým myslím, že musia mať veľkú projekciu zvuku. A samozrejme podstatné je, akú má ich zvuk farbu, ako pekný je tón. A pre mňa je dôležité aj to, že tieto husle, ktoré som si vybral majú naviac taký “páteřní zvuk”, čo je niečo, čo iné husle nemajú. Dá sa na nich tým pádom oveľa viac kúzliť, iné husle sú limitované práve v tomto aspekte.

Vy ste koncertným majstrom v Českej filharmónii. Má filharmónia nejaké vlastné takéto špičkové nástroje?

Myslím si, že môj nástroj je najlepší, aký filharmónia má. Samozrejme máme nejaké dobré nástroje, ktoré sa podarilo získať v poslednom roku, pretože banková skupina PPF poskytla Českej filharmónii prostriedky na zakúpenie nástrojov v hodnote asi 20 miliónov korún.  Za ne sme  získali asi štvoro huslí, jednu violu a jedno violončelo. Ale samozrejme žiaden z tých nástrojov nie je taký drahý, ako Vuillaume, ale sú to tiež špičkové nástroje.

Koľko je asi stradivárok momentálne na svete?

Neviem samozrejme presne, ale asi okolo 500 – 600. To je ale len odhad.

A sú všetky dobré? To že husle majú značku Stradivari automaticky znamená, že sú vysoko kvalitné?

Stradivari bol výnimočný, pretože bol neuveriteľne konzistentný v tom, že väčšina jeho huslí sú naozaj najšpičkovejšie. Samozrejme nájdu sa aj také, ktoré nedosahujú kvality ostatných, ale je ich málo a aj tieto sú stále veľmi dobré, sú len o niečo horšie než iné Stradivari. A rovnako Guarneri – to sú tiež veľmi kvalitné husle. Tých sa zachovalo dokonca ešte oveľa menej než stradivárok.

Ako sa dá k stradivárkam dostať, prebiehajú nejaké pravidelné dražby týchto huslí?

Áno, do roka je minimálne jedna dražba, ale niekedy aj tri. Stáva sa, že zomrie nejaký zberateľ a musia sa po ňom rozpredávať drahé husle, potom je dražieb samozrejme viac. Aj keď to vraj nie je dobré pre trhy s nástrojmi, lebo sa o niečo znižuje cena huslí, keď sa takýmto spôsobom z času na čas nečakane zvýši ponuka na trhu. Ale dnes si už normálny muzikant aj tak nemôže dovoliť kúpiť takéto husle, pretože stoja neskutočné množstvo peňazí.

Kto ich teda kupuje?

Inštitúcie, investori, alebo banky, mecenáši, veľa bohatých ľudí. A oni ich potom požičiavajú muzikantom, lebo je im jasné, že na tých husliach sa má hrať. A je to aj skvelá investícia. Vlastniť Stradivari pre niekoho, kto chce dlhodobo investovať, je zisková záležitosť. Existujú dlhodobé štúdie, ktoré ukazujú, že za rok sa tento nástroj zhodnotí v priemere o 12 percent. Na trhu nástrojov nikdy žiadna bublina nebola, a teda ani nemohla prasknúť. Ceny začínajú na 3 miliónoch dolárov, a najdrahšie stradivárky sa predali vlani za 15 – alebo 16 miliónov dolárov.  Ale to boli jedny z tých najlepších, volajú sa Lady Blunt a sú to  najzachovalejšie stradivárky na svete, lak na nich je úplne ako nový. Akoby ich niekto používal maximálne 10 rokov. Vlastnila ich japonská nadácia Nippon Music Foundation, ktorá má v držbe veľa ďalších hudobných nástrojov a požičiava ich muzikantom. Dražbu urobila kvôli tomu, aby výťažok z nej venovali obetiam nedávneho zemetrasenia v Japonsku.

Ale husle vlastnia nielen banky a investori. Napríklad americká Kongresová knižnica má štvoro huslí – aj Guarneri aj Stradivari, ktoré im zostali po zosnulom podnikateľovi Chryslerovi, zakladateľovi slávnej automobilky. Platí u nich pravidlo, že tie husle nesmú opustiť budovu, ale pritom hrá sa na nich neustále. V knižnici Kongresu majú vlastnú koncertnú sálu, kam príde napr. nejaké sláčikové kvarteto a nástroje sa im požičajú. Po koncerte sa znovu uzatvoria do vitríny. Takto je to aj v niektorých ďalších inštitúciách.

Aká je životnosť takýchto huslí?

No to my práve nevieme, aká je ich životnosť. Predpokladá sa 300 – 400 rokov, ale môže to byť aj oveľa viac, to uvidia až generácie po nás. Ide o drevo, takže pracuje, je to živý materiál, ale my v podstate nevieme povedať, ako dlho môže vydržať, lebo žiadne husle nie sú také staré, aby sme vedeli, čo sa s nimi stane povedzme po 500 rokoch.

Prvé husle tohoto charakteru a tvaru, ktorý poznáme dnes, pochádzajú zo 16. storočia. Ale husle na ktoré sa dodnes hrá a ktoré sú dochované a v dobrom stave, pochádzajú zhruba z roku 1650 a neskôr, takže nemajú ešte ani 400 rokov. Hrajú úplne v pohode a je možné, že budeme prekvapení, ak budú hrať aj ďalších 200 rokov. Stradivárky to je obdobie od 1704 do 1718, takže tie majú teraz zlatý vek, sú v najlepšom veku, pretože majú okolo 300 rokov.

Výnimočný zvuk stradivárok je daný špeciálnym drevom, ktoré Stradivari pri ich výrobe použil, alebo špeciálnymi rozmermi tvaru tých huslí?

Kombináciou oboch. On používal alpské drevo, veľmi špeciálne.  Jeho unikátna práca, vlastný špecifický spôsob ako husle tvaroval a samozrejme unikátny lak, ktorý na ne dával sú príčinou ich špecifického zvuku. Musíme si uvedomiť, že Stradivari už bol slávny v dobe, kedy žil, bol už vtedy široko ďaleko preslávený ako najlepší výrobca  huslí. Na jeho nástrojoch preto už vtedy hrali len tí najlepší muzikanti. No a husle pracujú, ako som spomínal oni sa tzv. “vyhrávajú” podľa toho, aké zvuky v nich rezonujú, vplýva to na  drevo. Čím dlhšie sa na nich hrá, čím viac rezonancie absorbujú, tým viac sú “vyhrané”. Dobre vyhrané husle majú oveľa kultivovanejší zvuk, než nové, ktoré sa ešte len budú musieť “vyhrať”. No a tým, že na stradivárkach od začiatku hrávali len tí najlepší huslisti, tak je možné, že sa vyhrali za tie stáročia iným spôsobom, než husle, na ktorých hrá niekto len obyčajným štýlom.

Vedeli by sme dnes napodobniť a prostredníctvom špeciálnych technológií vyrobiť nové husle, ktoré by zneli rovnako ako Stradivari? Tvar a lak je predsa možné napodobniť do detailu…

To sa aj robí, vyrábajú sa dokonale presné kópie takýchto nástorojov, ktoré sú na milimeter rovnaké a napriek tomu nikdy neznejú tak, ako Stradivari.

Je to tým, že drevo na stradivárkach už dozrelo a čerstvé drevo nemôže mať požadované vlastnosti?

Nie, to nie je tým. Sú výrobcovia huslí, ktorí majú nasušené drevo niekoľko desiatok rokov dopredu. Robieva sa to tak, že sa dnes na výrobu použije napríklad 80 rokov staré drevo, ktoré sa suší na nejakom špeciálnom mieste, alebo len tak na povale. Takže nedá sa povedať, že by problém bol v tom, že nové husle budú mať nové drevo. Taktiež tvar môže byť úplne presne odkopírovaný od Stradivariho. Všetko sa dá dnes zmerať a napodobniť na milimeter presne. Ale aj tak tie husle neznejú a nebudú znieť ako stradivárky, ťažko povedať prečo. Možno preto, že dostanú nový lak, tristoročný lak totiž nemáme. Ale možno ani to nie je pravý dôvod. Nikto nevie v čom spočíva tajomstvo, prečo majú stradivárky taký dokonalý zvuk.

Môžeme si vaše husle pozrieť? Myslím, že sme nikdy nedržali v ruke hudobný nástroj drahší než auto…

Nech sa páči, skúste si ich (otvára púzdro a podáva nám husle – sú neuveriteľné ľahké, ich nepatrná váha je šokujúca). Toto sú husle od Viullauma. On bol tiež taký francúzsky Stradivari. Mal obchod v Paríži, ktorý bol v jeho  časoch najväčší obchod s husľami na svete. Robil kópie stradivárok a kópie Guarneriho huslí. Na rozdiel od tých našich dnešných kópií však tieto majú zvuk porovnateľný so Stradivari, preto je aj Vuillaume dnes vzácna značka ako taká.

My máme informáciu, že na vaše husle máte hypotéku, máte ich aj poistené?

Áno, samozrejme.

Spomínali ste, že ste mali Stradivari za 4 milióny dolárov a v New Yorku ste ste ich dávali opravovať. To ste s nimi po New Yorku behali len tak v kufríku? Nebáli ste sa?

Nebál. V podstate som ich len tak voľne držal v ruke, pretože som sa spoliehal na to, že nikto nevie, že v púzdre nie sú obyčajné husle. Keby som  mal púzdro pripútané reťazami  k ruke a ochranku k tomu, tak by som bol oveľa nápadnejší. Takto, keď som ich nosil ako obyčajné husle nikoho ani nenapadlo, že by mohli mať takú cenu.

Máte za sebou koncert v Bratislave, koľká vaša návšteva v Slovenskej filharmónii to bola?

V Bratislave som hral dva krát na BHS, ale ako sólista som tu bol teraz prvýkrát.

V sobotu odchádzate s Českou filharmóniou na turné do Japonska, tak Vám prajeme šťastnú cestu a málo zabavených huslí do budúcnosti.

Ďakujem.