Jubilant Peter Breiner o Obrázcích z výstavy

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Najväčší nepomer medzi vplyvom skladateľa na vývoj svetovej hudby a počtom diel, ktoré dokázal vôbec dokončiť môžme bezpochyby nájsť u Modesta Petroviča Musorgského. Keby sme spočítali diela, ktoré začal písať a neskôr ich nechal tak, alebo ich naplánoval a dopracoval len do štádia hrubého náčrtu, prípadne aj tie, ktoré takmer dopísal, ale zostali bez orchestrácie, dostali by sme nekonečne dlhý zoznam. Zoznam by sa ešte viac predĺžil, ak by sme pripojili aj skladby, ktoré sa nenávratne stratili. Aj napriek tomu, že mnohé Musorgského diela zostali nedokončené, ovplyvnili hudobný svet natoľko, ako máloktoré iné. Dodnes lákajú skladateľov k dopracovaniu. Najviac pokusov o vytvorenie inštrumentácie skladatelia doposiaľ venovali jeho Obrázkom z výstavy. Pôvodne klavírny sólový part dnes môžme počuť v niekoľkých desiatkách verzií, pričom najznámejšia a najhranejšia z nich je v orchestrácii Maurica Ravela z roku 1922. Zatiaľ posledná pochádza z autorskej dielne slovenského skladateľa a dirigenta Petra Breinera, ktorý ju nahral v roku 2012 s New Zealand Symphony Orchestra. Predminulý týždeň ju pri príležitosti svojho blížiaceho sa životného jubilea po prvý krát prezentoval aj v Bratislave na koncerte s orchestrom Slovenskej filharmónie. Peter Breiner svoju šesťdesiatku oslavuje práve dnes.
Peter Breiner (zdroj sfk.sk)

 

Jubilant Peter Breiner o Obrázkoch z výstavy

 

Pán Breiner, čo vás priviedlo na myšlienku, aby ste sa aj vy pokúsili urobiť vlastnú orchestráciu Obrázkov z výstavy?  Doposiaľ ich vzniklo mnoho a aj tak všetci hrávajú tú Ravelovu…

Chcel som urobiť Obrázky trochu inak a mal som tú najlepšiu zo všetkých možných motivácií – objednávku. Samotného by ma nikdy nenapadlo pracovať na takomto obrovskom projekte bez toho, aby som vedel, že na konci bude výsledok v podobe nahrávky a koncertov. Ale keďže som dostal priamu objednávku, a ako nápad sa mi to nezdalo zlé, tak som nadobudol dojem, že sa oplatí tráviť tým čas. Navyše projekt bol spojený aj s vytvorením inštrumentácie a nahrávky ďalších dvoch Musorgského piesňových cyklov, ktoré neboli zase až tak často inštrumentované, takže som si nakoniec povedal, že do toho pôjdem.

Prečo ste si vybrali práve novozélandský orchester?

Predtým už sme spolu pracovali na predchádzajúcich projektoch, takže som tento orchester veľmi dobre poznal a vedel som presne, čo od neho môžem očakávať. To bolo pre mňa veľmi podstatné, mohla sa tak vyvinúť dobrá spolupráca. A ukázalo sa to nakoniec ako veľmi dobrá voľba. Orchester pracoval s takým entuziazmom a tak veľmi ich to nadšenie vtiahlo do deja, doslova až pohltilo, že sme nahrávanie skončili o dve sedenia skôr, než sme pôvodne plánovali. Ušetrili sme tak šesť hodín, čo je pri orchestrálnom nahrávaní pomerne veľa.

Nahrávanie Obrázkov z výstavy (foto Sasha Santiago)

Predpokladám, že sme dnes všetci už nenávratne ovplyvnení orchestráciami Obrázkov, ktoré poznáme, najmä Ravelovou. Do akej miery ste sa vedeli týchto vplyvov zbaviť?

Pre mňa bola základným pracovným materiálom pôvodná Musorgského verzia pre sólo klavír. Snažil som sa vôbec nehľadieť na to, čo som už vedel o ostatných inštrumentáciách.

Ruský klavirista Andrej Chotejev však pred niekoľkými rokmi v Ruskej národnej knižnici v Petrohrade vyhľadal originál Musorgského zápisu Obrázkov, pretože bol pevne presvedčený, že v bežne používanej klavírnej verzii sú chyby. Viaceré sú dokonca až tak zásadné, že na mnohých miestach úplne menia Musorgského pôvodnú harmóniu. Chotejev neskôr nahral Musorgského verziu podľa originálneho notového zápisu a v booklete svojho CD znázorňuje, kde sú jednotlivé omyly, s ktorými doposiaľ všetci, včítane Ravela, pracovali.

Ja som pracoval presne s tou istou verziou, s ktorou pracoval aj Ravel, avšak niektoré chyby som v nej opravil, lebo mi logicky vyplynuli. O Chotejevovej nahrávke som vtedy nevedel, ale aj bez toho som nadobudol presvedčenie, že niektoré noty musia byť jednoznačne preklepom. Lebo tlačené verzie sú väčšinou výsledkom práce nejakých korektorov, a tí nech robia, čo robia, vždy im niečo ujde. Doteraz sú napríklad v Beethovenových symfóniách tlačové chyby v partitúre, takže ma nijako neprekvapuje, že sú aj v Obrázkoch.

Partitúra Obrázkov z výstavy na obrazovke počítača (foto Sasha Santiago)

Semjon Byčkov pred dvomi rokmi podrobne popisoval, ako Rimskij-Korsakov pri písaní inštrumentácie Chovančiny menil Musorgskému aj harmónie tak, aby boli uhladenejšie a v súlade s estetickými pravidlami svojej doby. V tom čase sa totiž Musorgského kompozičné postupy považovali za príliš hrubozrnné. Šostakovič potom o mnoho rokov neskôr pri svojej orchestrácii Chovančiny vracal Musorgského harmóniu naspäť tam, kde pôvodne bola, a navyše ju „zašpinil“ dizonantnými akordami. Dodal predlohe presne to, čo potrebovala – drsnosť. Byčkov tú Korsakovovu verziu považoval až za natoľko „cukríkovo sladkú“, že podľa neho už vôbec nevystihovala Musorgského hudobný naturel. Toto riziko však môže vyvstať pri úplne každej orchestrácii.

No, ja som pri Obrázkoch určite zachoval všetky Musorgského harmónie. Šostakovičova inštrumentácia Chovančiny je v porovnaní s Korsakovovou oveľa viac vyostrená, nie je to tá klasická, ktorá bola zaužívaná podľa predpisov tej doby. Vtedy boli jasne určené pravidlá, čo sa s čím dá spojiť, a čo sa s čím spájať nemá, aké kombinácie nástrojov sa môžu vytvárať, a aké už nie. Napríklad aj môj učiteľ Alexander Moyzes patril k takejto starej škole. O Prokofjevovi tvrdil, že nevie písať tubu, lebo podľa Moyzesa bola napríklad sólová tuba neprípustná, jeho pravidlá vôbec nepripúšťali tento nástroj ako sólový, zatiaľ čo Prokofjev sólovú tubu kľudne napísal.

Ale ja som sa pri Obrázkoch ani nepokúšal nejako reštaurovať pôvodný Musorgského sound, to vôbec nebolo mojím cieľom, chcel som skôr dosiahnuť súčasný zvuk bez toho, aby som musel používať nezvyčajné nástroje, chcel som zostať v rámcoch tradičného symfonického orchestra s výraznejším zastúpením drevených dychových nástrojov a perkusií. Teda som sa snažil o súčasný zvuk za pomoci bežných nástrojov, aj keď hrajúcich možno v nezvyčajných kombináciách.

Mne to ale občas prípomína filmovú hudbu. Sú aj kritiky, ktoré hovoria, že zvuk je až príliš súčasný a Musorgskij sa v tom celom stráca.

Ja sa nezaoberám hodnotením vyznenia, to nechávam na druhých. Ale napríklad pred dvomi mesiacmi malo BBC3 reláciu, kde porovnávali dve verzie Obrázkov, konkrétne porovnávali Ravelovu inštrumentáciu v Karajanovej nahrávke s Berlínskou filharmóniou a moju inštrumentáciu s novozélandským orchestrom. Hovorili o tom, aké nástroje kde hrajú, a občas to rozoberali až takmer takt po takte. Zaznelo tam, že moja verzia je podľa nich „rozhodne viac fascinujúca“. Tak to ma samozrejme nesmierne potešilo.

Na BBC veľmi vychválili aj Veľkú bránu Kyjevskú. Zo všetkých desiatich obrázkov je podľa nich práve tento zvukovo navýstižnejší, lebo celková pompéznosť a veľkoleposť vašej inštrumentácie – ešte aj v prevedení s takto mohutným orchestrom – im evokuje emóciu monumentálnosti. A tá sa najviac hodí práve k obrázku oslavnej brány v Kyjeve, plánovanej na počesť cára Alexandra II.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář